Otec opustil rodinu pre inú ženu, keď mala jeho dcérka štyri roky. Odišiel z domu hneď po Novom roku; na prahu sa ospravedlnil dcére a zabuchol za sebou dvere. Matka to prijala s tichým rezignovaným pokojom, ako by to bola nevyhnutnosť. V jej rodine žiadna žena nevydržala v manželstve dlho. Ale o pár týždňov neskôr, v temnej noci, zobrala všetky diazepamové a paracetamolové tabletky, čo doma našla, a zaspala naveky.
Ráno sa malá Zuzana snažila maminku zobudiť, kričala, triasla ňou, až jej hlas ochrípol. Potom si dala improvisovanú raňajku z toho, čo našla v chladničke, a skúšala maminku prebudiť znova. Unavená, zaspala pri nej, privretá k jej tichému telu.
Januárové dni leteli, už sa stmievalo, keď Zuzanka otvorila oči. Zobudil ju chlad, pritiahla si perinu, tiskla sa k matke, ale len cítila, ako je tá stále ľadovejšia. Až vtedy si uvedomila ten strašný, neznesiteľný chlad vychádzal z nej. Horúce slzy jej páľili líca.
V predsieni sa otvorili dvere. Zuzka vybehla ako blesk bola to Teta Mirka, mamine mladšia sestra.
“Zuzanka, si tu! Kde je mama? Celý deň som jej volala, prečo nezdvihla? Som strašne nervózna!”
Zuzka sa chytila Mirkinho kabáta a tiahla ju k izbe. Ukazovala na dvere, tvárou zkreslenou od plaču, ústa otvorené v kriku ale žiaden zvok nevychádzal.
Mirka nikdy nemala deti, preto ju manžel po piatich rokoch opustil. Keďže nemala svoje, milovala neter ako vlastnú. Keď sa stala tragédia, všetko vybavila, aby sa o Zuzku postarala. Tri roky ju obklopovala láskou, ale ani liečba, ani rehabilitačné cvičenia jej nevrátili hlas.
Tú zimu prišiel mráz už na svätého Mikuláša, so snehom, prachovým a chrumkavým. Zuzka s kamarátkami celý deň sánkovali v Sadách Janka Kráľa, postavili celú rodinu snehuliakov, váľali sa v snehu a robili “anjelíčkov”.
“Čas ísť domov. Celá si premrznutá, rukavice máš ako kusy ľadu. Poďme, zastavíme sa v obchode pre mlieko a cestoviny,” ponáhľala sa Mirka.
Ľudia vchádzali a vychádzali, dvere sa otvárali a zatvárali, zatiaľčo pri vchode sedel oranžový mačko s rozumným výrazom, s polozatvorenými očami, ako by nič nepotreboval len predné labky prehadzoval kvôli chladu. Zuzka sa k nemu priblížila a zkľakla. Mávla na Mirkine, aby išla nakupovať sama.
“Dobre, kúpim všetko rýchlo, ale nehýb sa odtiaľto!”
Dievčatko mačka jemne pohladkalo. Vstať, prehlo chrbtom a začalo predsa. Zuzka ho objala okolo krku a pritlačila tvár k jeho kožuštiu. Zrazu jej po tvári začali stekať horúce slzy a mačko ich začal olizovať, prskáť a znova lízať.
“Fuj! Čo to robíš? Je to uličný mačko, špinavý!”
Mirka chytila Zuzku za ruku a vliekla ju k autu. Dievča sa bránilo, snažilo sa vyrvať, ale Mirka ju vtlačila do zadného sedadla a sadla za volant.
Mačko prišiel k autu, pozeral na Zuzku a mňaukal.
“Nemôžeme ho nechať, je teraz môj a ja ho opúšťam,” šepkala Zuzanka, slzy jej stekali po okne.
“To si ty hovorila? Zopakuj, ešte raz!” žiadala Mirka chvejúcim sa hlasom.
“Nemôžeme ho nechať! Bez mňa zomrie!” vykríkla neter priamo na ňu.
Žena vyskočila z auta, schmatla mačku a sadla si vedľa Zuzky. Vystrašený oranžák sa jej zapichol pazúrikmi do kabáta, ale keď uvidel dievčatko, preskočil jej do lona, zvinul sa a utíšil sa.
“Chceš tohoto mačku? Stačilo povedať, dala by som ti jedného už dávno,” usmiala sa Mirka, šťastná.
