Otec nie je horší ako matka
Druhého muža stretla Alžbeta v dobrovoľníckom tábore pri Turčianskych Tepliciach, kde ochraňovali hniezda vzácnych vtákov pred pytliakmi. Prišla tam so svojím desaťročným synom Dankom.
Mikuláš bol duchom celého projektu fanatický biológ s iskrivými očami. Neobyčajné výpravy organizoval so starým kamarátom, bola to preňho úľava i privyrobenie.
O tri dni sa Alžbeta pošmykla na mokrých skalách a vyvrtla si členok. Mikuláš sa ukázal nielen ako nadšenec, ale aj praktický lekár. Hneď jej pevne obviazal nohu, odniesol ju do stanu a celý týždeň sa o ňu staral ako o malé dieťa.
Danko medzitým s nadšením asistoval vedcom, a dospelí zistili, že medzi nimi preskočila iskra. Správali sa však opatrne obaja mali za sebou bolestné skúsenosti, takže sa nedokázali celkom oddať pocitom.
Po návrate sa Alžbeta vrhla naplno do práce: snažila sa zabudnúť na letmý romantický zážitok. Mikuláš bol presvedčený, že to bola len letná epizóda, no po dvoch týždňoch už hľadal jej adresu…
O pol roka sa nasťahovali k sebe, o rok sa zobrali.
Mikuláš sa po hlave ponoril do úlohy otca vždy túžil po deťoch, ale nikdy nemal čas, stále ho pohltala práca alebo koníčky. Danko, ktorý vyrastal s mamou a starou mamou, si nového otca veľmi obľúbil, čoskoro mu začal hovoriť ocko. Kúpili si priestranný byt s výhľadom na park v Trnave a začali rozmýšľať nad spoločným dieťaťom. Alžbeta už dlho snívala o dievčatku a Mikuláš mal rovnaké prianie. Dokonca si vopred vybrali meno Zuzana. Zdalo sa, že život je dokonalý.
Všetko sa však zmenilo, keď sa narodili dvojičky so Zuzanou prišiel na svet aj Adamko. Alžbetu pohltil chaos plienok, kaší a prebdených nocí. S bábätkami jej ako mohla pomáhala mama. Mikuláš, aby uživil rozrastajúcu sa rodinu, nastúpil do farmaceutického koncernu. Pracoval na cestách, večne niekde bol a doma zväčša len krátko oddychoval. Onedlho sa pristihol, že vôbec nechce ísť domov do bytu plného detského plaču, kde unavená žena nemala energiu viesť zmysluplný rozhovor.
Bol presvedčený, že živiteľ si zaslúži osobný priestor a poriadny oddych. Alžbeta však trvala na tom, že deti sú spoločná zodpovednosť a aj muž by mal niesť časť každodenných povinností. Začali sa hádať častejšie a čoraz viac sa odcudzovali; každý rozhovor nakoniec skĺzol k sporom o rodinné roly.
Záchranou sa stal škôlka: dvojičky ešte nemali ani tri, keď sa Alžbeta mohla opäť venovať dizajnu. Danko jej veľmi pomáhal. V rodine nastal pokoj… ale len krátky.
Po dvoch rokoch sa Mikuláš zamiloval do svojej novej kolegyne, rovnako zanietenej, voľnej a živelnej ako on kedysi. Po nevere, ako puntičkársky čestný človek, okamžite Alžbete všetko vyrozprával a navrhol rozchod.
Vždy ti budem pomáhať s deťmi, sľubujem. Bývanie pre vás vybavím do roka. Teraz ťa prosím, aby si zobrala deti k svojej mame. O rozvod sa postarám.
A nevieš, že ten byt sme kupovali spolu, pre veľkú rodinu? spýtala sa ticho Alžbeta.
Nezhoršuj to! Navrhujem slušné riešenie! zlostil sa Mikuláš.
Musím si to premyslieť, odvetila pokojne.
Týždeň premýšľala, napokon oznámila svoje rozhodnutie:
Zamiloval si sa do inej. To sa stáva. Ale deti sú naše spoločné, nie len moje. Ostávajú našimi navždy, však? Byt deliť nebudem, hoci by som mohla bývaj tu s novou manželkou. Rodičovskú zodpovednosť si rozdelíme. Odsťahujem so sebou Danka a Zuzanu. Adamko zostane s tebou.
Mikuláš ostal statočne šokovaný.
Si normálna? Nedokážem sám vychovať škôlkara! Pracujem! Dieťa potrebuje matku!
Naozaj? pozrela sa naňho prekvapene. Veď si chcel deti, ozajstnú rodinu. Tak tu ju máš. Ja predsa tiež pracujem, vieš? Chceš nový život, ale mne necháš tri deti? Nie, láska, aspoň jedného si vezmi. Je to spravodlivé.
Strhol sa krik a hádka.
Mikuláš v zúrivosti treskol dverami a bežal sa posťažovať priateľom, rodine, kolegom. Všetci zostali v nemom úžase. Alžbete volali, prehovárali ju, vyčítali krutosť aj bezcitnosť. Vlastná mama jej povedala, že jej to nikdy neodpustí. No Alžbeta trvala na svojom: V čom je otec horší ako mama? Veď ich ľúbi! A Adamko už dávno nie je nemluvňa a je celkom samostatný chlapček.
Oťapený Mikuláš nakoniec v zúfalstve súhlasil. Jeho mama odmietla s Adamkom pomáhať vraj nevládze. Nová láska, keď uvidela, čo znamená každodenný život osamelého otca, zmizla za tri týždne. O cudzie dieťa sa starať v pláne nemala.
***
Prešli tri mesiace.
Jedného večera prišla Alžbeta po Danka, ktorý večeral u otca. Dvere otvoril Mikuláš. V byte bolo čisto, vo vzduchu voňala krupicová kaša, Adamko sa hral na koberci s legom.
Mikuláš vyzeral unavene, ale spokojne.
Poď dnu, povedal tlmene.
Danko utekal po veci, a oni zostali sedieť v kuchyni.
Vieš, začal Mikuláš, hľadiac do šálky, prvé týždne som ťa šialene nenávidel. Myslel som si, že je to najkrutejšia pomsta. Ale potom som Adamka spoznal. Vieš, miluje paradajky a pomaranče. A bojí sa vysávača. Zbožňuje stavebnice. V noci tak vtipne funí. A zaspí len keď mu hladkám chrbátik.
Pozrel na ňu:
Stal som sa jeho otcom. Naozaj. Nie len cez víkend, ale každý deň.
Alžbeta mlčky počúvala.
Nebudem sa ospravedlňovať za to všetko. Ale vďačím ti za toto, kývol na syna. Za nás dvoch.
Vedela som, povedala Alžbeta nakoniec.
Že to zvládnem?
To je jasné. Ale hlavné je, že som vedela, že ho začneš naozaj ľúbiť. Len tak. My sme vždy boli maximalisti, Miki v láske, v práci aj v rodičovstve. Ako vidíš.
Takže, bola to pomsta?
Alžbeta sa usmiala a keď už vychádzala z kuchyne, odvetila:
Nie. Bola to jediná šanca znovu v tebe uvidieť toho človeka, za ktorého som sa kedysi vydala. Myslím, že sa mi to podarilo.
Odišla a nechala ho v tichej izbe s ich spoločným synom. Prvýkrát po dlhom čase obaja cítili, že, hoci ich manželstvo sa zosypalo, rodina čudným, bolesťou popretkávaným spôsobom vydržala.
