Keď som mal desať a môj mladší brat mal tri roky, náš otec nás nechal tak. Našiel si inú ženu vraj krajšiu ako naša mama, hoci podľa mňa mala len lepšie nalakované nechty. Otec nám nechal byt, ktorý kúpil ešte na hypotéku, keď boli rodičia spolu. Kým boli naši svoji, chodil som do dobrej školy, súťažil som v krúžkoch, hrával basketbal a občas som si pripadal ako veľký šéf. Ale keď sa rozviedli, zrazu všetko šlo dolu vodou. Mama musela makať na dve šichty naraz.
Robila upratovačku a potom utekala starať sa o jednu chorú tetu. Musel som sa prehlásiť zo svojho fajn gymnázia na školu, ktorá bola bližšie k nášmu paneláku na Kramároch. Basketbal skončil, lebo mama ma stále nechávala doma strážiť brata vo svojom jedinom voľnom čase. Zrazu sa všetko prevrátilo naruby. Nakoniec som odmaturoval, šiel na univerzitu v Bratislave a potom rovno do roboty. Moje detstvo, to veselé a bezstarostné, akosi chtiac-nechtiac zmizlo ako bryndza na haluškách.
