V najčudnejšom období môjho života, všetko sa rozplývalo ako para nad hrncom: otec opustil našu rodinu, preletel preč za inou ženou, nechal mamu, mňa i moju mladšiu sestru, všetky zakotvené v podivnom tichu. Sestrička bola malinká, ledva dva roky dýchala tento svet, a jej zdravie sa rozpadávalo ako skorý sneh. Starostlivosť o ňu sa zdala nekonečná ako tok Váhu peniaze, úsilie, trpezlivosť… V mojich očiach bola choroba sestry taká nejasná ako ranná hmla nad Tatrami, no bolesť mamy bola jasná, zreteľná, ostrá ako kosák. Ona i starká bojovali, vzývali každú silu, aby ju zachránili. Otec sa vyhováral na únavu, hádal sa a prinášal mamke len ďalšie slzy. Jeho odchod mi pripadal ako vlastizrada bol ku mne vždy dobrý, občas mi hladil vlasy, zatiaľ čo mama držala sestrine studené ruky.
Deň, keď sa mama dozvedela, že už nie je s nami, je pre mňa navždy najspaľujúcejšou spomienkou. Ako by celé Slovensko stíchlo on sa odsťahoval do Košíc, začal nový život so ženou v župane a na nás zabudol ako na staré hračky v pivnici. Ani keď ho prosila na kolenách moja starká z otcovej strany, ani vtedy sa nevrátil späť. O rok neskôr nám sestrička odplávala za rieku snov, stratili sme ju navždy. Ani vtedy sa otec neukázal, ani na posledné zbohom nezavítal do nášho domu.
Mama mi mizla pred očami, deň po dni bledla v bolesti, tak som sa pritisla len k starkej. Obidve staré mamy sa stali mojím náručím, boli mi druhou a treťou mamou. Pomaly sa mama začala vracať do tejto reality, v slzách ma objala a prisahala v bratislavskej noci, že ma nikdy neopustí a urobí všetko pre moju radosť. A teda, spolu s mamou i so starkou mi vždy stáli po boku, nikdy som nebola sama. Zabezpečili mi krásne šaty na moju stužkovú, aby som bola najkrajšia v celej sále pod hviezdnatým nebom.
Roky ubiehali, otca som už len občas stretla v podivných snoch. Ale nezmizol z môjho srdca. Raz sa zjavil, práve na pohrebe mojej starky, tichý a medzi čiernym oblečením, dúfajúc vo vlastný kus dedičstva. Možno veril, že starká mu odkázala svoj byt v Petržalke, ale ona múdra a dobrá mi ho s láskou prenechala už keď som mala len dvanásť. Jej nežné gesto mi vždy pripomenulo, že rodinné putá nie sú len krvou, ale aj láskou, ktorú nosíme v srdci, hoci sa svet rozplynie ako zvláštny sen nad Tatrami.
