Otec, nechaj mi byt – svoje si už prežil. Po týchto slovách dcéra zabuchla dvere…
Žil sám. Potom, čo ho opustila manželka, ho prázdnota zahalila ako hustá čierna plachta. Všetko okolo neho stratilo farbu. Nič ho netešilo – ani slnečné dni, ani ranná šálka silného čaju, ani staré dobré filmy, ktoré kedysi pozerali spolu ako rodina. Práca sa stala jeho jediným únikom z tohto sveta. Keď mal silu, chodil tam, lebo doma bolo neznesiteľne ticho. To ticho mu znelo v ušiach a trhalo srdce.
Dni plynuli ako jeden za druhým. Všetky rovnaké, ako kópie: ráno, autobus, práca, dom, tiene na stenách, prázdne večery. Syn a dcéra prichádzali čoraz menej, skoro úplne zmizli z jeho života. Ozývali sa krátko, ledabolo. A potom prestali zdvíhať telefón. Hodiny blúdil po uliciach, pozeral do tvárí okoloidúcich, akoby dúfal, že v dave nájde niekoho blízkeho. Nebál sa starnutia – bál sa smrti v samote.
Začal pociťovať, ako vnútorne mizne. Duša bolela, zovrela sa do klbka. Spomínal na manželku – chcel by ju požiadať o odpustenie, ale nedokázal zavolať. Stále ju ľúbil. Ľutoval, že jej toho nestihol veľa povedať.
A potom jedného dňa na prahu stála dcéra. Zaradoval sa ako dieťa. Pripravil jej obľúbené pečivo, zalial čaj, vybral staré fotoalbumy – chcel si pripomenúť, ako to všetko bolo. No jej návšteva mala úplne iný dôvod.
– Otec, – začala chladne, – žiješ sám vo štvorizbovom byte. To nie je spravodlivé. Predaj ho. Kúp si garsónku a peniaze daj mne.
Neveril tomu. Myslel si, že zakrátko začne žartovať. Ale v jej očiach nebola ani kvapka irónie.
– Ja… Ja nič predávať neplánujem. Je to môj domov… tu je vaša detská izba, tu sme žili s mamou…
– Už si svoje prežil! – vykríkla s rozhorčením. – Mne sú peniaze potrebnejšie! Ty si aj tak sám, načo ti toľko miesta?
– Kedy prídeš znova? – zašepkal, nespoznával vlastný hlas.
Pozrela naňho s ľahostajnosťou a pri obúvaní povedala:
– Na tvoj pohreb.
Dvere sa zabuchli. Zostal stáť. Potom sa pomaly zvalil na zem. Bolesť v hrudi ho bila ako kladivo. Ležal tak tri dni. Bez jedla, bez síl, bez nádeje. Potom zavolal synovi.
– Milan, príď… Cítim sa zle, – prosil.
Syn ho vypočul. Na chvíľu sa odmlčal. Potom povedal:
– Otec, nezľakni sa, ale naozaj nepotrebuješ taký veľký byt. Chcel by som si kúpiť auto, mohol by si pomôcť… Prídem, ak sa rozhodneš byt predať.
Potom nastalo ticho. Ticho, ktoré znelo v ušiach a nechávalo v duši dieru. Položil telefón. Uvedomil si – už nemá deti. Len cudzích ľudí, v ktorých žilách prúdi jeho krv.
Na druhý deň vošiel do lekárne. Náhodou tam stretol brata svojej bývalej ženy. Ten sa prekvapil, pozdravil sa.
– Alica? – spýtal sa on, – ako sa má?
– Odišla do Talianska, – odpovedal muž stručne. – Vydala sa za Talian. Našla svoje šťastie.
„Našla svoje šťastie…“ Tieto slová ho pálili. Nebol proti jej šťastiu. Bol proti svojej prázdnote.
Nasledujúce ráno sa zobudil s ťažkosťou na hrudi. Za oknom bolo nízke, zamračené nebo. Obliekol si kabát a vyšiel von. Prešiel pár blokov. Našiel starú lavičku pri dvore. Sadol si. Zavrel oči. Srdce urobilo posledný bolestivý úder.
A jeho duša, unavená od bolesti, ľahostajnosti a ticha, nakoniec vzlietla – tam, kde už nezrádzajú. Kde nežiadajú dať posledné. Kde možno niekto znova povie: „Otec, chýbal si mi…“
Ale to už nie je tu.
