«Otec, daj mi byt — už si si svoje odžil». Po týchto slovách dcéra zabuchla dvere…
Žil sám. Po tom, čo ho manželka opustila, sa cítil ako pod ťažkou čiernou prikrývkou. Všetko okolo neho stratilo farby. Nič ho netešilo — ani slnečné dni, ani silná ranná káva, ani staré dobré filmy, na ktoré sa kedysi pozerali celá rodina. Práca bola jedinou vecou, ktorá ho ešte držala v tomto svete. Kým mal sily, chodil tam, pretože doma bolo neznesiteľné ticho. Ticho mu rezonovalo v ušiach a drásalo srdce.
Dni plynuli za sebou ako cez kopirák: ráno, autobus, práca, dom, tiene na stenách, prázdne večery. Syn a dcéra sa objavovali stále menej, až takmer úplne zmizli z jeho života. Ich telefonáty boli strohé, povinné. A potom prestali dvíhať telefón vôbec. Hodiny blúdil po uliciach, pozoroval tváre okoloidúcich v nádeji, že v dave nájde niekoho známeho. Nebál sa starnutia — bál sa smrti v samote.
Začal cítiť, akoby vyhasínal zvnútra. Duša ho bolela, zvierala sa. Spomínal na manželku, chcel by ju požiadať o odpustenie, ale neodvážil sa vytočiť číslo. Stále ju miloval. Ľutoval, že jej nestihol povedať veľa vecí.
Jedného dňa sa na prahu objavila jeho dcéra. Potešil sa ako malé dieťa. Pripravil jej obľúbené koláče, zalial čaj, vybral staré fotoalbumy — chcel si pripomenúť, ako všetko kedysi bolo. Ale návšteva bola o niečom inom.
— Otec, — začala s chladnou úprimnosťou, — bývaš sám vo štvorizbovom byte. To nie je fér. Predaj ho. Kúp si garsónku a peniaze daj mne.
Neveril. Myslel, že sa zasmeje, že žartuje. Ale v jej očiach nebola ani kvapka irónie.
— Ja… Ja nemienim nič predávať. Toto je môj domov… tu je vaša detská izba, tu sme bývali s mamou…
— Už si si svoje odžil! — vypľula podráždene. — Mne sú tie peniaze potrebnejšie! Veď ty si aj tak sám, načo ti toľko priestoru?
— Kedy zasa prídeš? — spýtal sa napoly šeptom, svoj vlastný hlas nespoznával.
Zadívala sa na neho s ľahostajnosťou a obúvajúc sa, odvetila:
— Na tvoj pohreb.
Dvere sa zabuchli. On zostal stáť. Potom sa len zosunul na podlahu. Bolesť v hrudi bila ako kladivo. Ležal tak tri dni. Bez jedla, bez síl, bez nádeje. Potom zavolal synovi.
— Mišo, príď… Mám sa zle, — prosil.
Syn ho vypočul. Mlčal. A potom povedal:
— Oci, neber to zle, ale pravdu má, nepotrebuješ taký veľký byt. Chcel by som si kúpiť auto a ty by si mi mohol pomôcť… Prišiel by som, keby si sa rozhodol predať byt.
Nastalo ticho. To ticho, ktoré zvoní v ušiach a zanecháva v duši dieru. Zložil telefón. A pochopil — už nemá deti. Sú len cudzí ľudia, v ktorých žilách koluje jeho krv.
Nasledujúci deň išiel do lekárne. Tam náhodne stretol brata bývalej manželky. Ten bol prekvapený a pozdravil ho.
— Anka? — opýtal sa, — ako sa jej darí?
— Odsťahovala sa do Talianska, — stručne odpovedal muž. — Vydala sa za Taliana. Našla svoje šťastie.
„Našla svoje šťastie…“ Tieto slová ho pálili. Nebránil sa jej šťastiu. Bojoval proti svojej prázdnote.
Ráno nasledujúceho dňa sa zobudil s ťažobou na hrudi. Za oknom visela nízka, pochmúrna obloha. Obliekol si kabát a vyšiel von. Prešiel pár blokov. Našiel starú lavičku na dvore. Sadol si. Zavrel oči. Srdce spravilo posledný bolestivý úder.
A jeho duša, unavená z bolesti, ľahostajnosti a ticha, konečne odletela — tam, kde už nikto nezradí. Kde neprosia dať posledné. Kde možno znovu niekto povie: „Oci, chýbal si mi…“
Ale to už nie je tu…
