Keď som mala osem rokov, mama mi zomrela. Otec sa začal utápať v alkohole, doma sme neraz sedeli hladní a ticho. Na základnej škole som si pýtala jedlo od spolužiakov, oblečenie som mala roztrhané a známky mi šli dole, až si to všimli učitelia.
Sociálni pracovníci prichádzali do nášho bytu na panelákovom sídlisku v Bratislave viac než raz, v ich tvárach sa zrkadlil september aj november, studený vietor zo strachu. Otca postavili pred rozhodnutie ak nezačne plniť podmienky, môže o mňa prísť. Akoby sa mu rozjasnilo v hlave, prestal piť a kontroly prebiehali pokojne, nikto sa už nebál.
Po čase mi otec povedal, že by som mala spoznať jednu ženu, ktorá je mu blízka. Išli sme do dediny pod Tatrami za tetou Máriou. Kým som ju videla prvý raz, znejúce spomienky na moju mamu ma viedli k odmietaniu, všetko sa zdalo cudzie, až na Máriin hlas. Keď sme sa rozprávali, bola to mäkkosť jarného snehu, objatie veľkých čiernych očí zrazu sme sa spriatelili s jej synom Jurajom, ktorý bol o rok starší, a začali sme spolu chodiť do školského športového oddielu.
Otec bol spokojný, že som jeho rozhodnutie prijala. Po mesiaci sme sa presťahovali k tete Márii a náš panelákový byt sme prenajali peniaze z nájmu, celé tie eurá, zaplavili kuchynskú poličku ako skryté pramienky.
Otec sa nestihol s tetou Máriou zosobášiť. Raz večer, keď si Bratislava nasadila na hlavu iluzórnu čiapku, otec zabudol variť polievku, a opitý vodič ho zrazil na Záhradníckej ulici. V papieroch som pre tetu Máriu bola cudzia, takže ma zobrali do detského domova v Žiline. Odchádzala som so slzami, teta Mária mi prisahala, že si ma vezme späť hneď, ako to bude možné.
Sľub dodržala za dva mesiace som bola späť v jej dome, stačil ten čas, aby som precítila chlad, ktorý v domove škrípal ako kovové zábradlie. Teta Mária sa o mňa starala ako pravá druhá mama, jej láskavosť bola magickým krokom v lese. Keď som ju prvýkrát nazvala mamou, v jej očiach sa zaligotalo potichu, ako by zapadol mesiac za komín, a jej syn Juraj sa stal mojím bratom.
Dnes sme dospelí, máme vlastné rodiny, ale mama Mária ostáva najbližším človekom nielen mne, ale aj Jurajovi. Dvakrát svokra, nikdy sa nepohádala s nevestami, nikdy som nepočula, aby ju ktosi nazval svokrou. Moja žena i Jurajova žena ju oslovujú mama Mária pre jej dobrotu a porozumenie. A vždy, keď ju tak niekto zavolá, v očiach mama Márie sa objaví radosť, akú dokáže dať len ona, akoby sa každá európska minca zmenila na tiché slnko na dlaniach.
