Pred pol rokom sa v našej rodine stala veľká tragédia: zomrel nám otec. Teraz, po šiestich mesiacoch, nás prišiel navštíviť otcov brat, strýko Ľubomír. Navštevoval nás veľmi zriedkavo a ani s otcom nemal blízky kontakt. Nemali medzi sebou hádky, ale nikdy si príliš nerozumeli. Vzťahy boli vždy chladné. Každý žil svojím životom.
Ako si cestoval? opýtal som sa. A prečo mi tykáš ako cudziemu? Veď som tvoj obľúbený strýko! povedal strýko Ľubomír s úsmevom, akoby naozaj bol môj najmilší strýko.
Strýko nikdy neohlásil svoju návštevu, neboli sme na jeho príchod pripravení. Vlastne sme s ním od pohrebu vôbec nekomunikovali neozval sa ani raz. A teraz tu bol zrazu.
Keď sme si sadli pri čaji, strýko sa opýtal: Ako rozdelíme dedičstvo? Po troch? Nikto ďalší nebude? Aké dedičstvo? povedala mama prekvapene, keď sa spamätala.
Dedičstvo naozaj existuje. Mali sme pekný byt, veľký krásny dom za mestom a dve autá. Mama ma chcela presvedčiť, aby sme predali dom a kúpili mi byt v Bratislave, kde študujem, ale zatiaľ sme nikam nesúrili dohodli sme sa, že počkáme.
To dedičstvo, ktoré po bratovi ostalo! odpovedal strýko Ľubomír. Ak by neboli Mária a ja, všetko by zdedil ty. Ale takto nemáš nárok na nič! Ale ja som jeho brat! Mám nárok na dedičstvo! Nemáš! Zákon je na našej strane! A čo spravodlivá dohoda?
Strýko Ľubomír je veľmi prefíkaný: dobre vedel, že podľa zákona nemá žiadny nárok, tak skúšal apelovať na naše svedomie. Ale v jeho slovách sme nevideli žiadnu logiku ani pravdu. Otec a strýko Ľubomír nikdy neboli blízki, preto nemal s otcovým majetkom nič spoločné.
Keď otec začal vážne ochorieť, jasne nám povedal, že všetko čo máme, patrí len mne a mame. Nikomu inému. Otec nikdy nechcel majetok deliť.
Ani podľa spravodlivosti, Ľubomír. Vieš to veľmi dobre! Nikdy si si s bratom nerozumel! Tak to chodí! Je to ako zle napísaný film: muž sa ožení, žena si všetko vezme a rodičia, súrodenci, synovci nedostanú nič!
Strýko začal tlačiť na naše svedomie a snažil sa nás donútiť, aby sme rozdelili majetok na troch. Dovidenia! Nebudeme o tom s tebou diskutovať! povedala mama.
Keď strýko Ľubomír odišiel, s mamou sme zamkli dom a presťahovali sa do mestského bytu. Poznali sme ho dosť dobre, vedeli sme, že sa len tak ľahko nevzdá a že nás pravdepodobne čaká súdny spor. Veď išlo o veľké peniaze: tretina luxusného rodinného sídla, tretina pekného bytu v centre Bratislavy a tretina z dvoch áut. To je slušná suma v eurách.
Tak to vidí aj strýko, a naozaj podal žalobu. Dúfa, že vyhrá. Ale zákon je na našej strane. Na čo vlastne dúfa?
