Osudy žien: Príbeh Ľubavy – silná bylinkárka a rodinné osudy v slovenskej dedine plnej povier, lásky…

Ženské osudy. Milica

Ach, Milica, bohom ťa prosím, zober si môjho Miška k sebe, nariekala Darina. Cítim v kostiach, že niečo zlé sa môže stať. Radšej rozlúčka než smrť môjho chlapca.

Milica sa otočila a zadívala sa na útleho Miška, čo sedel na lavici pri peci a kýval detsky tenkými nožičkami.

Kedysi žili sestry spolu v dome, ale roky ušli, staršia Darina sa vydala za Bohumila a odsťahovala sa do vzdialenej dediny. Mladšia Milica zostala s chorou mamou, ktorá čoskoro zomrela. Otec im podľahol útrapám ešte roky pred dcérinou svadbou. Mama vychovala dcéry poctivo boli dobré, pracovité a stále ochotné podať pomocnú ruku, keď bolo zle. Hoci bola Darina staršia, predsa len mala v dome posledné slovo Milica. Darina bola mäkká, tvárna, tak ju aj Bohumil chcel za ženu rodinu im nemohol nik v širokosti vyčítať. Manžel si ženu nemohol vynachváliť.

Milica bola iná káva s ňou sa človek nemohol zahrávať. Bola prísna, hrdá a krásna ako z obrázka. Najlepší chlapci zo širokého okolia prichádzali žiadať o jej ruku, ale všetkých posielala preč.

Kým žila mama, so smiechom počúvala jej upozornenia:
Dievčatko moje, zdedila si povahu po prababičke, len opatrne, aby si nezdedila aj jej osud. Navždy ostaneš sama, kto ťa už v starobe bude chcieť?
Milica sa však nehádala, s úctou počúvala, ale svoje myšlienky si nechávala pre seba.

Milicina prababička nebola obyčajná. Aj keď sa nikdy nevydala a sama vychovala dieťa, bola spokojná a šťastná. Trochu ľudí liečila bylinkami, modlitbou. Žiadne čierne kúsky, nikomu sa nevnucovala. Ľudia ju trošku poočku sledovali, ale mali aj rešpekt. Takú povahu podedila aj Milica a nielen to. Tiež si rozumela s bylinami, vedela zažehlať, pomodliť, pomôcť. Volala si pri liečení, koho len chcela ľudia si vraveli svoje, ale ona sa nepohádala. Stávala si na svojom, dôstojne chodila dedinou, cenu si poznala. V núdzi veru nikoho neodmietla. Deti vždy ochotne liečila. Koľko sa jej báli, toľko ju aj rešpektovali.

Nerozumiem ti, Darina, povedala Milica, pozrela na Miška, chlapec je zdravý, netreba ho pochovávať vopred.

Ach, bojím sa, sestrička, vzlyká Darina, či nevieš, čo sa teraz v našom Novom Dvore robí?

Neviem, odvetila Milica.

Decká nám mrú ako muchy. Najprv dlhšie chorľavejú, potom Pánboh vezme.

To iste Pánboh? spýtala sa Milica s nadvihnutým obočím.

Ktovie, dievka, len už zopár rokov akoby nejaká morba na dedinu padla. Nenájdeš dvora, kde by nepochovali dieťa, prežehnala sa Darina.

A z čoho umierajú, prečo sa na mňa neobrátili?

Ktože vie? Dieťa behá, veselé, a vtom zoslabne, potom len leží, sily z neho stekajú, až umrie. A za tebou sa nešli veď si ďaleko, aj ich vlastná bylinkárka v dedine je, priznala Darina jednoducho.

A odkedy je tam? zaujímala sa Milica s nadvihnutým obočím.

Už keď som sa ku Bohumilovi vydala, bola tam.

A prečo ste o nej skôr nevraveli?

Čo sa malo hovoriť. Je to obyčajná babka, lieči, nikomu neškodí. Aj dobytok postaví na nohy. Ale deťom pomôcť nevie. Ani bylinky, ani zaklínadlá nepomáhajú. A nespomínala si na ňu, teraz sa naskytlo reči. No tak čo, vezmeš Miška na prázdniny?

Prečo by nie, pousmiala sa Milica na synovca. Také kvietko nech si pobudne, pohladila mu rozstrapatené vlasy. Darina syna vystískala, pobozkala, prežehnala a pobrala sa domov.

No, otočila sa Milica na dieťa, poď, ukážem ti, kde majú červienky hniezdo v drevárni. Miško sa usmial, natiahol ruku a rozbehol sa s tetou do sadu.

***

Prijímaj hostí! zvolala Darina, vchádzajúc do sestrinho domu.

Mamka prišla! výskol Miško, letiac jej do náručia.

Odvtedy, čo Darina nechala syna u svojej sestry, pol roka prešlo. Syrová jeseň šedela oblaky, vnášala do krajiny temný tón. Každý mesiac, aj viackrát, prichádzala za synom, objatia a slzy boli pri každom stretnutí.

Och, môj milý, spustila žena, objímajúc a bozkávajúc syna. Ako som ti už chýbala! Otec je celý nasrdený, stále sa pýta, kedy syna domov donesiem.

Do izby vošla Milica, ruky utierajúc do zástery. Tiež sestre bozk dáva.

Ako vám je tu? spýtala sa Darina, stále s láskou hladí syna.

Dobre, mami. Teta Milica mi dala mačiatko, chceš vidieť? vykríkol Miško a už bežal von.

Všetko je v poriadku, sestrička, pokojne Milica, s čím si prišla?

Nuž, je veľa času, čo je Miško u teba, pomaly by ťa mohol mamou volať, usmiala sa Darina. A Bohumil ma tiež tlačí, vraj syna domov.

Chceš ho teda vziať? spýtala sa Milica. A v dedine, ako je?

Nech to nezakríknem, vďakabohu lepšie. Odkedy je Miško u teba, ani jedno dieťa neumrelo.

Dvere sa rozleteli, vbehne Miško s mačiatkom na rukách.

Mamka, nazval som ho Muro! Teraz je to môj kamarát, Miškovi očká žiaria.

Veď v maštali myší dosť, o zábavu bude mať postarané, usmiala sa matka, vezmeme ho so sebou. Poď, Miško, balíme sa.

Kým si balil veci, Milica a Darina si vraveli, čo ich ťaží. Staršia sestra opäť lamentovala, kedy si mladšia založí vlastnú rodinu.

Ach, už toho nechaj, Dari, zahundrala Milica, si ako mama! Príde čas, nájde sa muž, zatiaľ netreba. Mám zlatého synovca, s ním mi je dosť dobre. Počuj, Miško, nezabúdaj na svoju tetu! Ak sa ti zažiada prísť, povedz mamke, vždy ťa rada privítam.

Za pol roka, čo bol chlapec u Milice, bolo vidieť, že sa jej ťažko púšťa synovca od seba zvykla si na detský smiech.

Darina, obrátila sa sestra, na toho kocúra daj pozor, aby si mu neublížila! Je to môj dar Miškovi, nech je s ním.

Čo by som kedy ublížila, zamračila sa Darina. Vždy mám s tým stvoreniam pochopenie.

Nu nevzdychaj, usmiala sa Milica, len pripomínam. Košík je v pitvore, tam daj kocúrika. Do dediny nie je blízko, ponáhľajte sa za svetla.

Rozlúčili sa sestry, Milica vystískala Miška a prežehnala na cestu. Život šiel ďalej, zima už stúpala jeseň na päty. Zimné dni boli krátke, no večery dlhé, noc temná. Vysoké záveje zasypali cesty, ráno bolo kalitku ledva otvoriť. Dedinské dni v zime plynú pomaly, ale Milica si vždy prácu nájde. Či už prinesú bábätko, čo ochorelo, alebo príde niekto po bylinky.

Ako dni plynuli, slnko začalo častejšie svietiť, roztápalo zimné kráľovstvo. Potoček zurčal, vtáky štebotali, jar už na prahu!

Raz Milica rýľuje v záhrade, keď zrazu: Mňau. Otočí sa Muro stojí.

Ty si tu? zhíkla dievka. Vari sa Miškovi niečo stalo? Muro zamňaukal, pocítil jej nohy hlavou. Milica už nezaváhala, vošla do domu, vzala potrebné veci, dobehla k starkej, poprosiť, nech postráži sliepky, ak by sa nevrátila zajtra.

Zrejme zaleziem k sestre, vysvetlila babce Cilke.

Vyrazila na cestu. Les voňal jarou, vtáci spievali, ale vo vnútri sa jej ťažilo, zrýchlila krok. Slnko sa ešte nakláňalo, ale už sa črtali strechy domov. Utekala, až bola pred dverami.

Milica! zvolala Darina, keď ju zbadala, To je hrôza, hodila sa jej do náručia a vovliekla do izby.

Miško ležal na posteli, ani mŕtvy, pery modré, koža priam priehľadná, dýchanie ťažké.

Zo zlomkov Darinineho vzlykania pochopila, že Miško po Vianociach zoslabol, ležal a nevládal. Po týždni už len ležal. Obehli starku bylinkárku Pelágiu, aj no, nič, len horšie a horšie. A Muro zmizol. Miško keď bol stále pri sebe, vyžadoval kocúra, ale nikde ho nebolo.

A prečo si za mnou neušla? skríkla Milica, prikladajúc ruku na čelo malému.

Sama neviem, nariekala Darina, akoby cesta bola zavretá. Len čo sa chcem vybrať, Miškovi horšie, zimnica mu ide po tele.

A zjedol niečo od cudzích, Miško? pýta sa Milica.

Ale akože nie, chodievajú s deťmi koledovať. Najviac chválil koláče babky Pelágie.

Milica sa zamračila, šibalsky si prezerá synovca.

Choď za Pelágiou, popros, nech ešte raz Miškovi zašepká niečo len neprezrádzaj, že som prišla. Chcem vidieť, čo dokáže.

Darina bez rečí poslúchla, zobrala kabát a zmizla. Milica zatiaľ rozviazala svoj uzlík, vytiahla dve veľké ihly a schovala sa v kuchyni.

Keď prišla Darina s Pelágiou, tá na všetko sladko: Ach, Darinka, už neviem, či ešte môžem pomôcť. Vari si ma Bohom skúša, ak deťom už pomôcť neviem. Odišla do izby. Milica vyliezla z kuchyne, zapichla nad vchodom križmo ihly a zas sa stratila.

Keď už sa starka chystala domov, pri dverách stála ako prikovaná. Nevedela prejsť, spotila sa, rozochvená sa vrátila párkrát do izby k Miškovi, vždy pri dverách zastala. Darina sa čuduje Pelágia pýta pohár vody. Keď odbehla, Milica jej z kuchyne šepká: Zaveď jej do izby, nech nesedí pri dverách.

O chvíľu Pelágia precitla, mohla zrazu vyjsť a už utekala preč. Darina za ňou s jej zabudnutou šatkou. Vrátila sa, v izbe Milica sedí pri Miškovi.

Stará jedovatnica, šomre mladšia sestra, deti hubí! Uvidíš, čo je čarodejnica!

Zapletá tri sviece, dáva ich Miškovi do čela.

Čo robíš, Milica? Čomu to slúži? pýta sa Darina poblednutá.

Vaša bylinkárka je na vine, hovorí Milica potichu. Deti sú pre ňu životnou silou. Čím viac ich vezme, tým dlhšie si tu pobudne.

Darina takmer na kolená klesá s rukou na ústach.

Teraz choď ty, sestra, prikazuje Milica. Uvítaš muža, urobíš domáce. Večer mi príď pomôcť vstať k posteli. Dám Miškovi svoju silu, vytiahnem ho z pazúrov tieňov!

Darina len ticho vyšla, zavrela dvere. Milica zapálila sviece, šepotala modlitbu a zakryla Miška vlastným telom, ako sliepka svoje kuriatka chráni.

Koľko času ubehlo, nevedela, precitla dotykom. Nad sebou vidí Darinu. Pomohla jej do postele, prikryla perinou. V dome ticho, v kúte plápolá lampášik. Milica zaspala tvrdým, pokojom naplneným spánkom. Ráno svietilo do okien, v dome rozvoniaval čerstvý chlieb, Darina spievala.

Ako sa má Miško? spytuje sa Milica.

Darina skočila do objatia, bozkávala sestru.

Ďakujem, Milica, zachránila si mi dieťa! Ráno sa zobudil, pýtal jesť.

Milica nazrela k Miškovi chlapček spal, líčka mal už do ružova, život sa doňho navracal.

Darina, povedala Milica ostávam tu na pár dní. Musím premyslieť, ako našu bylinkárku dostať na čistú vodu…

***

Zle mi je, starká, vraví Milica Pelágii, keď sedela v jej hlinenej chyži. Zloba ma zožiera. Nemám síl dívať sa, ako tá zmija môjho milého odvádza!

Tvárila sa, že prosí o pomoc, no v skutočnosti len chcela prísť na to, ako Pelágia vysáva život z detí.

Dievka, ja veru na čierne kúsky nikdy nebola, škúlila prekvapene Pelágia, ľuďom pomáham len.

Pomôž aj mne, naliehala Milica. Prisahám, nikomu nepoviem, ak mi pomôžeš. Odmením sa zlatkami, len aby zmizla tá, čo mi šťastie berie!

No dobre, privolila Pelágia, vidím, máme rovnakú krv. Len mi za odmenu málo daj napečiem chleba, ty ho rozdej deťom vo svojej dedine.

A to načo? spýtala sa Milica.

Ty to nechaj tak, odbila ju starka. Skôr uvažuj, ako tú tvoju sokyňu zničiť.

Pelágia po chvíli vraví: Spravíme na ňu vyslanca smrti. Dám ti dušový chlieb, na každý krajec je spojenec zo sveta mŕtvych privolaný. Urobili sme zmluvu: ja im dušu na živobytie, oni mne životy pridajú.

Milica súhlasila, vzala chlieb a šla svojou cestou, čarodejnicu nechala v presvedčení, že zaniesla nástrahu.

Vrátila sa k Darine, vysypala chlieb na stôl.

Pozri, čím tá vaša babka deti kŕmi!

Chlieb, zašomrala Darina, vari je to zakázané?

Obyčajný nie, ale tento je zažehlaný na dušičky, vysvetlila Milica.

Darina vykríkla.

Ako je to možné?

Tak! Uzavrela dohodu so zlými bytosťami. Ona im dá životné sily detí ony jej rokov pridajú.

Prečo práve deti? šepká Darina.

Lebo ich duša je čistá, život v nich vrie, odpovie Milica.

Musíme sa toho chleba zbaviť, tak aby sa mŕtve duše obrátili proti tejto bosorke! uvažovala nahlas Milica. Všetok chlieb rozmrvila, dala ho sliepkam a čakala.

Na druhý deň Darina, ktorá bola pre vodu a pri studni stretla susedu Tonku, prinesie novinu.

Ach, Milica, Tonka vraví, že ráno videla Pelágiu, celá zčernela, desať rokov zostarla. Chcela sa jej prihovoriť, ale Pelágia len zasyčala.

Sedia! zasmiala sa Milica. Prišli po prídavok, ale nebolo čo žrať. Obrátili sa na svoju gazdinú!

Darina sa začala krížiť.

Vieš, Milica, už mám z tvojich slov strach, je to predsa len živý človek…

Ach, Darina, prevrátila Milica oči, ty by si ľutovala aj čerta, keď ho niečo zabolí!

Dobre, už dosť, ideme do konca. Teraz, prosím, nechoď do izby, povedala Milica, vzala starý hrdzavý zámok a zašla dnu. Zakryla okno, zapálila dve sviece, potichu šepkala:
“Ak niečo povieš zmizneš, ak niečo urobíš rozpadneš sa, Zacvaknem zámok na tvoje sily, čo v tvojich rukách driemu.”

Podvečer si Milica zobrala zámok a zamierila ku starkej.

Starká Pelágia, si doma? zavolala. Ticho. Vošla, pod nohami zaškrípali dosky.

Kto to sem čerta privliekol? zaznelo z izby.

Čože čerta, to len ja… usmiala sa Milica.

Ty? zastonala stará. Čo chceš? Zle mi je…

Veru, už je. Kŕmiť tých tvoje duše nie je žiadna zábava! povedala Milica povýšene.

Vyvalila oči Pelágia.

Tak ty zmija! Kvôli tebe mi prišli túto noc duše, len tak ma nenechali!

Dušu? Milica sa zasmiala. Ty máš ešte dušu, ty pavúčica? Koľko detí si už zničila? Sníva sa ti o večnom živote? Večnosť ťa čaká ale v pekle!

Starka sa dvihla z postele, rozbehla za ňou a na verande kričala: Preklajem ťa! Všetky zlomy na teba zavesím!

Dobre že? Myslíš, že len ty vieš kúzla vysloviť? Pozri na dvere, čo to visí na kľučke? zazrela starka tam kovaný zámok.

Pelágia zrevala, chytila sa za hlavu vedela, že jej sily sú uzamknuté.

Nemysli si, že môžeš do nekonečna svoje temné kúsky konať! pohrozila jej Milica. Ak ešte skúsis niečo škodiť, budeš prachom skôr, než sa nazdaš! A tvojím jediným priateľom budú už len temné sily!

Otočila sa a vyšla preč. Zaplesk starých dverí a dlhé kvílenie zostalo po čarodejnici, ale neobzrela sa.

***

Od tých dní prešli dva mesiace. Miško sa rýchlo zotavil. Pelágia zomrela o mesiac na to, keď prestala kŕmiť svoje tmy, tie si prišli po ňu. Dlho krikľavo trpela, kým napokon v tichosti skonala. Milica sa stala jedinou bylinkárkou široko-ďaleko. Poctivo slúžila ľuďom pomáhala, neživila sa na nikom, s temnými silami nerobila. Dobrého muža si nájsť nemohla, ani jej to veľmi nevadilo. Kto by už vydržal takú povahu?

Ach, Milica, vzdychla raz staršia sestra, už by si mohla odložiť svoju hrdosť, možno by si sa aj vydala, deti mala…

Hrdosťou a bystrosťou musím čeliť zlému, Darina, smiala sa Milica, deti nemám, no neľutujem veď mi je Miško ako vlastný!

A od toho času Miško, hneď ako vyzdravel, chodil k tete do vzdialenej dediny na návštevu aj niekoľkokrát mesačne. A rozdával jej detskú lásku viac, než by kto iný zvládol…

Rate article
Wyznaj Sekret
Osudy žien: Príbeh Ľubavy – silná bylinkárka a rodinné osudy v slovenskej dedine plnej povier, lásky…