Jablká osudu: Návrat domov
Mária Hviezdoslavová stála vo svojej záhrade v obci Kvetnica a pozerala sa na jabloné, ktoré sa pod ťarchou ovocia ohýbali. Úroda tento rok bola neuveriteľná. Jablká – červené, žlté, s ružovými líčkami – padali na zem a naplňovali vzduch sladkou vôňou. Zbierať ich sa ani neoplatilo – nikto ich nejedol.
V dedine už skoro nikto nezostal. Mladí odišli do miest za lepším životom a starých ľudí sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. V zime v Kvetnici svietili okná len v troch-štyroch domoch.
“O čo sa zamýšľaš, Hviezdoslávová?” ozval sa hlas za ňou. “Nerozmyslela si si to odísť?”
Eva, susedka, prišla s vozíkom po jablká.
“To si ty, Evka?” vzdychla si Mária. “Ber, ber si jablká. Aspoň tvoja koza z nich bude mať radosť. Vezmi si všetko, koľko unesieš… Rozmyslieť si to? Kéž by som mohla, ale syn už dohodol predaj domu, dokonca zálohu dostali.”
“Škoda ťa stratiť,” pokývala hlavou Eva. “Kto sem ešte príde? Nikto nevie, akí ľudia to budú. A stále tu určite žiť nebudú, len tak na víkendy.”
Eva prestala hovoriť a začala zbierať jablká. Mária sa na ňu pozrela a ticho povedala:
“Taká úroda! Nepamätám si takéhda. Len čo som sa chystala odísť, záhrada a moja zem ma akooby držia… Bože, ako ťažké bolo sa rozhodnúť. A doteraz nechápem, prečo to vlastne robím.”
“Synovi to tak vyhovuje,” odpovedala Eva. “Nebude musieť sem cestovať, všetko bude mať po ruke: obchody, lekári. A ani sa nebude musieť starať – ani o drevo, ani o záhradu.”
“To je pravda,” súhlasila Mária, ale hlas sa jej triasol. “Len moja duša tu zostane. Hlavou to chápem, ale srdce ma nepustí. Evka, nechávam na teba mačku Micku a psa Štefana. Postaraj sa o nich, kým sa v tom vyznám. Micku možno do mesta vezmem, ale Štefan je už starý, v byte by sa trápil. To je bieda…”
“Nehľa, Mária,” prikývla Eva. “Zajtra Štefana previedem k sebe, a Micka sama príde, je šikovná. Len nezmeškaj autobus. Dúfam, že sa ešte uvidíme. Čo keby si sa vrátila… A sľúbila si prísť na návštevu, čakám ťa.”
“Áno, áno…” zamrmlala Mária. “Tašku som si zbalila, zvyšok syn príde po víkende.”
Prešla domom, chvíľu sa zadržala pri kachliach v kuchyni. Slzy jej zahmlievajú oči, ale čas tikal. Mária vyšla na cestu a posadila sa na starý peň pri kraji.
Čoskoro prišiel malý autobus, vrzgajúc a cintajúc. Mária, ktorá vodiča dobre poznala, sadla si k oknu. Bola jediným cestujúcim – Kvetnica bola konečná zastávka.
Cesta bola ako vždy rozbitá. Po daždoch boli výmole plné vody a autobus sa plazil pomaly. Na jednej z nich zrazu vydal hluchý škrípavý zvuk a zastal. Vodič niečo zamrmlal a vyliezol z kabíny.
“Čo sa stalo?” vykríkla Mária, vyklonila sa z okna.
Vodič sa sklonil k prednému kolesu a pokrútil hlavou:
“Zle to vyzerá, treba zavolať pomoc, inak tu budeme spať.”
Začal telefonovať a Mária, ku svojmu prekvapeniu, cíti úľavu. Vystúpila z autobusu a povedala:
“Neodíšli sme ďaleko, vrátim sa domov. Ak pomoc nepríde, príďte dnes do dediny. Už je neskoro.”
“O hodinu a pol budú tu,” odpovedal vodič. “Možno počkáš? Aj keď potom to bude ešte chvíľu trvať, kým to opravia.”
“Nie, nečakám,” rozhodne povedala Mária. “Do domu sú dva kilometre, zvládnem to.”
“Zvládneš?” pochyboval vodič.
“A čo by som nezvládla!” usmiala sa. “Horšie cesty som chodila – za hubami alebo do susednej dediny po chlieb.”
Mária sa rázne vydala späť do Kvetnice. Taška jej pripadala ľahká a srdce spievalo od radosti. Eva, ktorá vozila vozík domov, ju zbadala na ceste.
“To teda niečo!” vykríkla. “Čo to znamená?”
“A to, že ma domov nepustil,” zasmiala sa Mária. “Teraz musím zavolať synovi, nech nečaká. Autobus sa pokazil hneď za dedinou, niečo s kolesom. Poznáš naše cesty.”
“No to je paráda!” radovala sa Eva. “Poď ku mne na večeru. U teba je asi prázdno, a ja mám všetko teplé. Posedíme, pokecáme.”
Štefan, len čo uvidel paničku, radostne zašťekal a vrtel chvostom. Micka sa mihla do domu rovno ku svojej miske.
Mária postavila tašku a pevne povedala:
“Bože, odpusti mi! Čo to robím? Nikam nejdem, a bodka.”
Micka zamňaukala.
“Ty za Boha odpovedáš, Micka?” usmiala sa Mária. “Alebo súhlasíš s mojím rozhodnutím?”
Mačka sa jej otrela o nohy a skočila jej do lona.
“Počkaj, musím zavolať Jožkovi, aby sa nestrachoval,” povedala Mária a vytočila číslo syna.
“Jožko, počúvaj, autobus sa pokazil… Áno, hneď za dedinou. Asi to nie je osud, aby som odišla. Som už doma. Nečakaj, neprídem. Kľudne, nekecám, niečo s kolesom. Bola som tam sV ten večer, keď posledné lúče slnka zlatili strechy Kvetnice, Mária Hviezdoslavová vedela, že jej domov je a bude navždy tu, kde jej srdce našlo pokoj.
