Jablká osudu: Návrat domov
Mária Štefániková stála vo svojej záhrade v Malých Karpatoch a pozerala sa na jabloně, ktoré sa pod ťarchou plodov ohýbali k zemi. Úroda tento rok bola neslýchaná. Jablká – červené, žlté, s rumenými líčkami – padali na zem a naplňovali vzduch sladkou vôňou. Nechcela ich ani zbierať, lebo ich nemal kto jesť.
V dedine zostalo len pár ľudí. Mladí odišli do mesta za lepším životom a starých sa dalo spočítať na prstoch jednej ruky. V zime v Malých Karpatoch svietili okná len v troch, štyroch domoch.
„Na čo myslíš, Štefániková?“ ozval sa za ňou hlas. „Nerozmysleš si odchod?“
Elena, jej susedka, prišla s vozíkom po jablká.
„To si ty, Lenka?“ vydýchla Mária. „Ber si, ber si jablká. Aspoň tvojej koze sa dostane. Zober si všetko, čo unesieš… Rozmyslieť si? Keby som len mohla, ale syn už dohodol predaj domu, dokonca vzali zálohu.“
„Škoda ťa stratiť,“ pokrúcala hlavou Elena. „Kto sem ešte príde? Nevieme, akí ľudia to budú. A pravdepodobne tu ani nebývajú, len občas na chatu.“
Elena sa odmlčala a začala zbierať jablká. Mária Štefániková, pozerajúc sa na ňu, ticho povedala:
„Taká úroda! Nepamätám si také. Len čo som sa chystala odísť, záhrada, moja zem, ako by ma držali… Bože, ako bolo ťažké sa rozhodnúť. A dodnes nechápem, prečo to vlastne robím.“
„Synovi je to pohodlnejšie,“ odpovedala Elena. „Nemusí sem cestovať, všetko má po ruke: obchody, doktori. A nemusí na nič robiť – ani dreva, ani záhradu.“
„Máš pravdu,“ súhlasila Mária, ale hlas sa jej triasol. „Len moja duša tu zostane. Hlavou to chápem, ale srdce nepúšťa. Lenka, nechávam ti mačku Mouku a psa Dunaja. Postaraj sa o ne, kým sa nevyznám. Mouku možno do mesta zoberiem, ale Dunaj je starý, v byte by sa mu nedarilo. To je problém…“
„Neboj sa, Mária,“ pokývala Elena. „Zajtra si Dunaja zoberiem, a Mouka sama príde, je chytrá. Len nepríď neskoro na autobus. Dúfam, že sa ešte uvidíme. Vráť sa, keď budeš môcť… A sľúbila si, že nás prídeš navštíviť, čakám.“
„Áno, áno…“ zamrmlala Mária. „Tašku som si zbalila, o zvyšok sa syn postará o výlet.“
Prešla dom, na chvíľu sa zastavila pri kachličkách v kuchyni. Slzy jej zahmlievali zrak, no čas pilný. Mária vyšla na cestu a sadla si na starý peň pri krajnici.
Čoskoro prišiel malý autobus, vrúcajúc a vŕzgajúc. Mária, rozlúčiť sa s vodičom, sa posadila k oknu. Bola jediným cestujúcim – Malé Karpaty boli konečnou zastávkou.
Cesta bola, ako vždy, plná výmolov. Po dažďoch boli jamy plné vody, a autobus sa plazil pomaly. Na jednej z nerovností zrazu vydal dutý škrípavý zvuk a zastal. Vodič, niečo zamrmlal, vystúpil z kabíny.
„Čo sa stalo?“ zvolala Mária, vyklonila sa z okna.
Vodič sa prikrčil pri prednom kole a pokrútil hlavou:
„Veci sú zlé, treba zavolať pomoc, inak tu prenocujeme.“
Začal telefonovať, a Mária, ku svojmu údivu, cítila úľavu. Vystúpila z autobusu a povedala:
„Neodišli sme ďaleko, vraciam sa domov. Ak pomoc nepríde, príď prespať do dediny. Už je neskoro.“
„Za hodinu, možno hodinu a pol prídu,“ odpovedal vodič. „Počkáš? Aj keď potom bude oprava trvať.“
„Nie, nebudem čakať,“ rozhodla Mária. „Domov sú dva kilometre, dokážem ich prejsť.“
„Zvládneš to?“ pochyboval vodič.
„Ale no tak!“ usmiala sa. „Nechodila som iné cesty? Raz za hubami, raz do susednej dediny po chlieb.“
Mária radostne vykročila späť do Malých Karpát. Taška v ruke jej pripadala ľahká a srdce jej spievalo od radosti. Elena, ktorá odvážala vozík domov, ju zbadala na ceste.
„No to som zvedavá!“ zvolala. „Čo to znamená?“
„To, že ma domov nepustil,“ zasmiala sa Mária. „Teraz musím zavolať synovi, nech nečaká. Autobus sa pokazil hneď za dedinou, niečo s kolesom. Poznáš naše výmoly.“
„No a je to dobre!“ potešila sa Elena. „Poď ku mne na večeru. Ty určite nemáš nič hotové, a ja všetko teplé. Pokecáme si.“
Dunaj, keď uvidel svoju pani, radostne zaštekal a vrtel chvostom. Mouka prešmykla do domu priamo k svojej miske.
Mária postavila tašku a hlasno vyhlásila:
„Bože, prepáč mi! Čo som to chcela robiť? Nikam nejdem, a bodka.“
Mouka zamňaukla.
„Ty odpovedáš za Boha, Mouka?“ usmiala sa Mária. „Alebo podporuješ moje rozhodnutie?“
Mačka sa o ňu otrela a vyskočila jej na kolMária pohľadislav okno na jabloně, ktoré znásobili svoju úrodu ešte viac, a pomyslela si, že domov sa nikdy neodíde, pretože pokoj jej srdca bol navždy zakorenený v tejto malej dedine medzi horami.
