Všetko tak určil osud
Juraj, už nie najmladší muž, pochoval svoju ženu pred piatimi rokmi. Ochorela ťažko, spoločne bojovali, ale nakoniec prehrali. Jej duša odišla do iného sveta.
Osemročný vdovec sa učil žiť sám. Hoci mu príbuzní hovorili: „Ešte si mladý, nájdi si ženu a buď šťastný,“ on len mávol rukou. „Takú, akú som mal, už nenájdem. Sú lepšie, sú horšie, ale ako ona – žiadna.“
Jeho mladší brat Tomáš býval v inom meste. Rozdiel medzi nimi bol veľký – takmer dvadsať rokov. Matka dlho čakala na druhé dieťa, a keď už ani nedúfala, narodil sa Tomáško. Starší brat mu bol druhým otcom, viedol ho životom, keď ich rodičia zomreli.
Každý večer chodil Juraj na prechádzku do parku, kde s manželkou kedysi trávili čas. Tento večer kráčal pokojne k jazierku, ktoré obývali kačky a husy z blízkej dedinky.
Na lavičke uvidel plačúcu dievčinu. „Dobrý večer, dievča. Potrebuješ pomoc?“
Pozrela naňho s plačtivými očami. „Nikto mi nepomôže. Neviem, kam mám ísť.“
„Ako sa voláš?“ spýtal sa Juraj.
„Zuzana. Matka ma z domu vyhodila. Má tam plno priateľov… bojím sa ich.“
Zuzana bývala s rodičmi v jednopokojovom byte, ktorý dostali po starom otcu. Keď otec zomrel, matka sa utápala v smútku a víne. „Prečo piješ, mami? Nič dobré z toho nebude,“ prosila ju.
„Čo ty vieš o živote, Zuzka? Otec nás opustil. Keď vypiješ, bude ti ľahšie,“ odpovedala matka a zosmykla sa na gauč.
Zuzana chodila do zdravotnej školy, pracovala ako sestra. Raz prišla domov a našla byt prázdny – všetko predali. Iba jej zimná bunda visela na vešiakoch. Vybehla do parku, kde ju našiel Juraj.
„Zuzana, život nie je ľahký,“ povedal jemne. „Aj ja som si myslel, že so ženou mi umrel svet. Ale osud chce, aby sme žili.“
„Ako mám žiť? Nemám kam byť.“
„Mám veľký dom. Môžeš bývať u mňa. Budem ťa chrániť ako dcéru.“
Juraj bol čestný človek. Zuzana mu bola vďačná, starala sa o dom, varila, robila mu spoločnosť. Časom však jeho city narástli nad otcovskú lásku.
„Zuzana, milujem ťa. Chcem, aby si sa stala mojou ženou.“
Aj ona cítila lásku – alebo vďačnosť? Súhlasila.
O rok mali syna Jakubka. Juraj žiaril šťastím. „Teraz som naozaj šťastná. Juraj a Jakubko – to je môj osud.“
Jedného dňa povedal: „Zajtra príde môj brat Tomáš. Určite si porozumiete.“
A mal pravdu. Keď Tomáš vstúpil do domu, Zuzana cítila, ako jej srdce divo bije. Nemohla od neho odtrhnúť oči.
Tomáš bol tiež očarený. „Bože, aká je krásna…“
Počas jeho pobytu sa obaja báli zostať sami. „Nemôžeme mu ublížiť,“ povedala Zuzana.
„Viem,“ vzdychol Tomáš. „Ale bez teba nemôžem žiť.“
Rýchlo odišiel.
Čas plynul, až raz volali Zuzane z nemocnice. Juraj zomrel na srdce.
Tomáš prišiel, pomohol s pohrebom. Skoro odišiel, ale v noci sa jej zdalo, že Juraj dáva svoj prsteň Tomášovi.
Zavolala mu. „Príď.“
Na cintoríne sa na nich usmieval Juraj z fotografie.
„Pozri,“ zašepkal Tomáš. „On nám to schvaľuje.“
O rok narozená dcéra Viktória potešila Jakubka, ktorý ju hneď obdaroval hračkami. „Čo už bude môcť hrať so mnou?“ pýtal sa rodičov.
