Keď odovzdala všetky testy, Zuzana cítila, ako jej srdce stiská ľútosť. Vnútri nej rástol malý človek – možno dievčatko, svetlovlasé, s nezbedným úsmevom. Ale strach a zúfalosť tie myšlienky prepláchli. Nastúpila do prepchatého autobusu, aby išla na konzultáciu. Pri vystupovaní na zastávke sa v dave takmer prevrátila. V tom jej niečo skĺzlo z ramena. Zhasla – remienok jej tašky bol prerezaný. Zlodeji ukradli všetko – peniaze, dokumenty, výsledky testov.
Sliezla ju obrovská žiaľ, ale nič sa nedalo robiť. Zuzana sa vrátila domov. Časť testov musela opakovať, časť obnoviť. Keď druhýkrát vystupovala z autobusu, zakopla a poriadne si odrela nohu. Bolesť jej prenikla telom a v duši sa zakradol poverčivý strach: „Ak pôjdem tretíkrát, už sa nevrátim.“ A tak sa rozhodla: dieťa bude. Strach ustúpil a na srdci jej bolo ľahšie.
Tehotenstvo prebiehalo pokojne. Ultrazvuk potvrdil – dievčatko. Zuzana si už predstavovala, ako ju pomenuje – Ema. Ale pri druhom vyšetrení ju lekári šokovali: u plodu podozrievali Downov syndróm. „Treba urobiť amniocentézu, analýzu plodovej vody,“ povedala lekárka a vypísala žiadosť. „Ale varujem vás: zákrok je riskantný, môže spôsobiť potrat alebo infekciu.“
So ťažkým srdcom Zuzana súhlasila.
V deň zákroku prišla s Jozefom na kliniku. Zostal v chodbe, nervózne si prehrával kľúče. Zuzana s trasúcimi sa kolenami vošla do ordinácie. Lekárka pripojila prístroj, aby počula srdcový tep plodu. Bil tak rýchlo, že sa zdalo, že každú chvíľu odskočí. „Počkáme,“ rozhodla sa lekárka. „Dáme hožďu magnézia, aby sa upokojil.“
Zuzanu poslali do chodby. Sedela so zovretými päsťami, zatiaľ čo Jozef sa ju snažil povzbudiť. Po pol hodine ju zavolali znova. Srdcový tep sa upravil, ale teraz sa dieťa otočilo chrbtom – v tejto polohe sa zákrok robiť nedal. „Počkáme ešte,“ povzdychla si lekárka. „Možno sa otočí.“
Tretí pokyn bol dokonalý: plod sa otočil, srdce bílo rovnomerne. Zuzane potrela brucho jódom. V ordinácii bolo neznesiteľne horúco, okno bolo otvorené, aby sa trochu prevetralo. Sestrička vzala tác s nástrojmi a v tom okamihu do miestnosti vtĺk holub. Vystrašený vták sa rozletel po ordinácii, narážal do stien, obliehal ľudí. Sestrička vykríkla, tác jej vypadol z rúk a nástroje s rachotom sa rozsypali po podlahe.
Zuzanu znova poslali do chodby. Jozef, počujúc hluk, vyskočil: „Čo sa tam deje?“ „Vletel holub, všetko prevrátil,“ odpovedala a cítila, ako jej vnútri všetko tuhne. „Zuzka, to je znamenie,“ šepol. „Poďme domov.“
Odišli bez otočenia.
V termíne Zuzana porodila dievčatko. Pomenovali ju Ema – bielučká, šibalská, so žiariacimi očami. Malo desať rokov, keď Zuzana pozerajúc sa na jej úsmev, spomínala na ten deň na klinike. Holub, ako anjol, vtrhol do ich života, aby zabránil chybe. Ema bola zdravá a každý jej smiech Zuzane pripomínal: osmička sa rozhodla za nich.
Ale v srdci jej zostal tieň strachu. Čo by sa stalo, keby vtedy nevidela znamenie? Keby holub nevletel? Objala Emu silnejšie, cítiac, ako láska k dcére prekonáva všetky pochybnosti. Život nebol jednoduchší, peniaze sa stále topili, ale Ema – ich malý zázrak – stála za všetky skúšky.
