Najlepšie kamarátky Zuzka a Katka sa priatelili od detstva, bývali v tej istej dedine a všetci hovorili, že ich priateľstvo je „nerozlúčiteľné“. Obidve boli pekné, len Zuzka vyzerala jemnejšie a pokojnejšie, zatiaľ čo Katka bola ako oheň – živá a bojovná.
Na strednej škole všetci vedeli, že po Zuzke vzdychá Peter, no ona jeho pohľady nebrala vážne. Tiesilo ju to však – chlapec za ňou chodieval ako vtáčik, nosil jej kvety (aj keď len polné), každý deň ju zval na prechádzky a dokonca sa jej aj pofňukal. Zuzka sa len usmievala na tohto sympatického, no skromného chlapca. A možno by to medzi nimi aj vyšlo, keby sa medzi nich nepostavil namyslený Janko, ktorý chcel mať naraz všetky pekné dievčatá.
Tmavovlasý, hnedooký Janko sa prepychoval po školských chodbách a nedal pokoja dievčatám. Obidve kamarátky sa doňho zamilovali a na začiatku si dokonca žartovali:
„Predstav si, Zuzka, aké šťastie bude mať tá dievčina, ktorá si vezme tohto krásavca Janka,“ smiala sa Katka.
A Janko cítil, že sa páči obom, pripadal si ako Don Juan, a tak sa s nimi striedavo zdržoval. Jeden týždeň s jednou, druhý s druhou. Dievčatá sa už začali hnevať jedna na druhú kvôli nemu. A toto súperenie medzi kamarátkami ho ešte viac lákało. Páčilo sa mu ich dráždiť, no lásku im ešte stále preukazoval.
Raz sa nerozlúčiteľné kamarátky kvôli Jankovi poriadne pohádały a čakaly, koho si nakoniec vyberie. Raz mu Zuzka pri stretnutí povedala:
„Janko, čakám s tebou dieťa. Čo budeme robiť?“
„Naozaj?“ prekvapilo ho to a pohrbil sa, „no veď čo iné – vezmeme sa. Dieťa musí mať otca. Dúfam, že súhlasíš, veď kam by si inak išla…?“
Osud za nich rozhodol, a tak sa Janko trocha upokojil. O týždeň neskôr mali maturitný ples. Kamarátky sa nečakane zmierili, porozprávali sa a akoby si všetko vybavili. Zuzke sa zdalo, že ich rozhovor bol úprimný, priali si navzájom šťastie. Ale mýlila sa – Katka odchádzala so skrytou nenávisťou v srdci.
Bola svadba Janka a Zuzky, v dedine bolo veselo a hlučno. Potom začali žiť rodinným životom. Žili dobre a v pokoji, narodila sa im dcéra Sára. Bývali v dome, ktorý Zuzka zdedila po babke. Janko sa snažil – opravil ho, rozšíril, bol šikovný v stolárskych prácach. Pracoval však ako kombajnér a vyznal sa v technike.
Nastal ťažký čas – kríza. Zuzka pracovala v účtárni, no prepustili ju. V družstve všetko zavreli, kombajnérov tiež redukovali, no Janka zatiaľ nechali, len ho poslali na dlhšiu dovolenku.
„Janko, čo budeme robiť? Sára sa oblieka do otrhaných vecí a teraz ide do prvej triedy. Topánky jej doslova horia, čižmy sú roztrhané. A čo až príde zima? Bude treba kúpiť nové zimné veci,“ hovorila Zuzka zúfalá.
Janko súhlasil, ich takmer sedemročná Sára všetko rýchlo opotrebovala. Kríza zasiahla ich družstvo. Hlavná účtovníčka Alžbeta Zuzku ľutovala – bola veľmi šikovná. Raz ju stretla v obchode a povedala:
„Zuzka, moja dcéra mi povedala, že na daňovom úrade v okresnom meste hľadajú sekretárku. Práce je tam síce veľa, ale… Moja dcéra by tam išla, no je tehotná a za tri mesiace rodí, takže ju nevezmú.“
„Och, ďakujem, Alžbeta, zajtra ráno hneď idem autobusom!“ potešila sa Zuzka.
Ráno vyrazila do okresu a keď prekročila prah daňového úradu, posadila sa na lavičku a čakala, kedy ju pozvú do personálneho oddelenia. Vedela, že plat nie je vysoký a práce bude veľa, no to ju nevystrašilo – keď človek nemá nič, nebojí sa práce. Konečne ju pozvali.
„Dobrý deň,“ povedala nesmelo.
„Dobrý deň, sadnite si,“ sucho odpovedala mladá žena v okuliaroch, ktorej hlas Zuzke pripadol povedomý.
Mala na sebe prísny oblek, výrazné pery a okuliare. Pozerala do monitora, potom zdvihla hlavu – a Zuzka takmer vyskočila.
„Katka?!“ vykríkla radostne, „to je teda prekvapenie!“
„Zuzka,“ tiež sa zarazila Katka, „to je rokov… A ty si stále rovnaká. Takže ty sa hlásiš na túto pozíciu?“ spýtala sa už trochu nadradene.
„Áno,“ radostne odpovedala Zuzka.
„A ako sa budeš každý deň dopravovať z dediny do okresu?“ Katkin tón bol chladný až príliš pokojný.
„Autobusom, chodia často. Ale ty mi povedz, Katka, ako sa máš? Odišla si po škole študovať do mesta.“
„Áno. Vystudovala som ekonómiu, potom som sa sem vrátila a dala sa sem. Ako vidíš, už som vedúca,“ povedala Katka pokojne.
„Si šikovná,“ úprimne ju pochválila Zuzka. „Vidíš, ako to pekne dopadlo – študovali sme spolu, teraz možno budeme pracovať spolu.“
Katka sa oprela o opierku stoličky, aristokratickým gestom si upravila vlasy.
„Bojím sa, že z toho nič nebude, Zuzka,“ povedala zdvorilo. „Potrebujeme človeka z okresu. Práce je veľa, treba aj po pracovnej dobe ostať, a tebe autobus. Niekedy aj cez víkend. Navyše už máme človeka, dnes príde na pohovor. Takže, Zuzka, nebude to možné.“
V miestnosti zavládlo ticho. Katka sa pozerala do monitora, Zuzka sa c
