Osud má rád prekvapenia: našla som lásku svojho života na ceste k Tatrám
Keby mi niekto v mladosti povedal, že raz stretnem svoju osudovú lásku priamo na kraji cesty, asi by som sa len zasmiala. Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, túto príhodu s úsmevom rozprávam svojim vnúčatám – najskôr neveria, potom sa smejú a nakoniec ma žiadajú, aby som im to prerozprávala znova. Pretože pravá láska nás môže čakať aj tam, kde ju vôbec nehľadáme – napríklad na ceste Bratislava–Poprad, pod horúcim letným slnkom.
Vtedy som mala sedemnásť, práve som skončila školu a rozhodla som sa, že pred nástupom na univerzitu si potrebujem oddýchnuť. Prišiel nápad – vybrať sa s kamarátkami k Tatrám, do tej rozprávkovej Štrby, o ktorej všetci snívali. Peňazí sme mali, ako to už býva, málo, a tak niekto z nás navrhol: „Poďme stopom!“ Rozdelili sme sa do dvojíc, aby bolo jednoduchšie niekoho zastaviť. Zostala som v dvojici s Katkou – dievčaťom, ktorú som veľmi nepoznala, pripojila sa k nám na poslednú chvíľu.
Do Žiliny sme sa dostali ľahko. A ďalej… Ostatní pokračovali dopredu, a my sme zostali stáť v horúčave. Keď konečne zastavil kamión, bolo v ňom miesto len pre jednu. Katka okamžite naskočila, sľúbila, že sa stretneme vo Štrbe. Zostala som sama na rozžeravenej ceste – osamelá, spálená od slnka a s hrčou v hrdle. Chcela som sa už vrátiť do Bratislavy – zdalo sa, že všetko je stratené.
A vtom vedľa zastavila stará hučiaca „Škoda“. Za volantom bol chlapec okolo dvadsiatky, svetlá košeľa, opálený, trochu rozpačitý úsmev. Povedal, že ide k dedkovi do Popradu. Váhala som, no nastúpila som. V tej chvíli sa začala kapitola môjho života.
Volal sa Janko. Práve sa vrátil z armády a chystal sa študovať architektúru v Bratislave. Kým sme cestovali, rozprával mi veselé príbehy z kasární, žartoval, smial sa a ja som cítila, ako stres mizne a nahrádza ho ľahkosť a… sympatie. Rozprávali sme sa, akoby sme sa poznali dlho. Ukázal sa ako milý, úprimný a úplne iný ako chlapci, ktorých som poznala. Došli sme do Popradu a on mi navrhol, že ma odvezie až do Štrby. Súhlasila som.
Keď sme sa lúčili, začervenal sa a ticho sa spýtal, či by som sa s ním nechcela stretnúť v Bratislave. Samozrejme som súhlasila. A to stretnutie sa naozaj uskutočnilo. Potom nasledovalo ďalšie. A potom – láska. Skutočná, tichá, istá. Vzali sme sa o dva roky neskôr, keď už študoval a ja som pracovala. Žili sme skromne, ale boli sme šťastní. Vychovali sme dve deti a potom prišli vnúčatá…
A nedávno prišiel domov najstarší vnuk s úsmevom na tvári. Hovorí: „Babi, zamiloval som sa!“ Ukázalo sa, že išiel po ceste, videl dievča, ktoré nemohlo naštartovať auto. Zastavil, pomohol jej. Potom si dali kávu. A potom kino. A za mesiac nás s ňou už zoznámil. Krásna, múdra, milá dievčina. Teraz sa pripravujú na svadbu.
A ja si pomyslím – aká nečakaná vie byť cesta života. Aká dlhá bola cesta Bratislava-Poprad. A koľko šťastia mi priniesla. Nebojte sa otvoriť svetu – láska prichádza, keď ju najmenej čakáte.
