Pred mnohými rokmi sa Ján vracal z práce v okrese. Cestou domov šoféroval opatrne, zamyslene pozoroval mračnú oblohu, ktorá začala krápať. Kvapky dažďa rýchlo pokryli čelné sklo jeho auta. Oproti mu míňali ďalšie a ďalšie autá.
Bol na služobnej ceste ako sudný exekútor v susednej dedine. Mal tam ostať tri dni, no práca skončila skôr, a tak sa rozhodol vrátiť domov. Navyše, jeho žena Zuzka mala narodeniny. Nakúpil jej nové oblečenie aj kozmetiku – predavačky mu poradili, on sám v tom veľký rozum nemal.
Cestoval celú noc, únava ho tížila, a k tomu ešte ten dážď.
“Skúsim skratku,” pomyslel si. “Pojdem cez vedľajšiu dedinu, bude to rýchlejšie. Cesta síce nie je asfaltová, ale ráno už je.”
Tak sa aj rozhodol. So Zuzkou žili desať rokov, mali desaťročného syna Martina. Narodil sa skôr, než čakali, ale vyrástol z neho šikovný chlapec.
Ján cítil únavu, no do domova mu zostávalo ešte asi pätnásť kilometrov. Už svitalo, no dážď len silnel. Vtom zaznel tupý úder o kapotu. Zrazu zabrzdil.
“Dobré, že som nešiel rýchlo,” pomyslel si. “Zasiahol som niekoho alebo zviera? Ved’ tu je les…” Okamžite vyskočil z auta.
Na ceste ležala žena, neďaleko jej ležal dáždnik. Zachvátil ho strach. Zrazil človeka. Možno ešte žije. Zdvihol ju a odviedol do auta, posadil ju na zadné sedadlo.
“Žije, vďakabohu som išiel pomaly,” uľavilo sa mu. Obrátil sa na ňu: “Ako sa cíti
