V malom mestečku pri Dunaji, kde nad vlnami kričali čajky, Zuzana celý deň zhonila v kuchyni. Variace voňavú večeru – pečenú rybu, zemiaky s bylinkami a na dezert jej slávny krémeš. Unavená, no spokojná upratala stôl, prestrela ho bielim obrusom a sadla si čakať na muža z práce. Srdce jej bilo rýchlejšie ako obvykle – dnes čakal dôležitý rozhovor. Konečne sa v zámke zaskriepal kľúč a na prahu sa objavil Ján.
“Ahoj, zlatko!” usmial sa, zhadzujúc kabát. “Čo je za príležitosť? Sviatok nejaký?” kyvol na prestretý stôl plný lákavých jedál.
“Miláčik, musíme vážne porozprávať,” povedala Zuzana ticho, ale rozhodne. “Týka sa to našej rodiny.”
Ján stuhol, úsmev mu pomaly vyhasol a v očiach mu zableskol strach.
—
“Eva, ako to môžeš urobiť? Veď je to tvoj syn!” hlas Zuzany sa triasol od rozhorčenia.
“Syn, no a čo?” odmávla rukou Eva, upravujúc si vlasy. “Nedávam ho preč navždy, len na pár mesiacov!”
“Eva, si pri zmysloch? To je tvoje dieťa, tvoja krv!” Zuzana sotva zadržala slzy.
“Počuj, Zuzka, všetko som ti vysvetlila! Ak si taká citlivka, zober si synovca k sebe! Dosť, koniec rozhovoru. S Miškom sa za tie mesiace nič nestane, a keď sa usadím – hneď si ho vezmem späť.” Eva rýchlo vstala a s buchnutím dverí vyšla z izby.
Zuzana ostala sama, ohromená. Nemohla uveriť, že jej sestra je schopná niečoho takéhA keď sa o rok neskôr vrátila Eva po Miška, zistila, že domov jej už nikto neotvorí, lebo láska bez srdca nemá dvere.
