Stratila som matku v šiestich rokoch. Pribudlo k nám dievčatko na svet, ale mama pri ňom zomrela. Pamätám si jej krik, susedky plačúce ako tajomný džem, až hlas jej utíchol… Prečo nikto neprivolal lekára? Prečo ju neviezli do nemocnice?
Doteraz tomu nerozumiem.
Prečo? Bola dedina ďaleko? Cesty zaviate snehom? Neviem. Musel byť dôvod?
Mama utŕpela pri pôrode, zanechajúc nás dve a novorodenú Olinku. Otec bol bezradný. Na tomto konci sveta, ďaleko na horách, nemali sme žiadnu rodinu, všetci žili na západe. Nevedel si s nami poradiť. Susedky mu radili: Ožeň sa, a rýchlo! Ešte ani týždeň neuplynul od matkinho pohrebu, a už bol ženích.
Odporučili mu učiteľku, hovorili, že je dobrá. Otec išiel. Udial sa a ona súhlasila. Asi sa jej páčil? Bol mladý, pekný chlap – vysoký, štíhly, oči čierne ako uhlie. Upíjal pohľad.
Tak či onak, prišiel večer s nevestou na návštevu.
– Priniesol som vám novú mamičku!
Chytil ma hnev a horkosť, detským srdcom som cítiťe niečo zlé. Dom ešte vôňou pripomínal našu mamu. Ešte sme nosili šaty, ktoré ušila a vyprala jej ruka, a už nám našiel náhradu? Teraz to chápem, no vtedy som ich oboch zatratila. Čo tá žena o nás popovedala, neviem, ale do domu vošli v objatí. Boli mierne opilí a ona vyhlásila:
– Ak ma budete volať mamička, ostanem.
Poviem mladšej:
– To nie je naša mama. Naša mama zomrela. Nevolaj!
Sestra zaplačala, ja ako staršia som vystúpila dopredu.
– Nie, nebudeme! Ty nám nie si mama. Si cudzia!
– Pozrite sa na tú vyučú! Tak s vami nezostanem. –
Učiteľka vyšla, otec chcel ísť za ňou, ale na prahu zrazu stuhol. Zostal stáť, sklopenú hlavu, potom sa otočil, prišiel k nám, objal nás a spustil usedavý plač. Plakali sme všetci spolu. Dokonca aj Olinka v kolíske popotáhla lístok. Smútok za našou mamou, za jeho milovanou ženou… naše siročenské slzy však boli ťažšie ako jeho. Siročenské slzy sú na celom svete identické ako snehové vločky, a túžba siroty po matke rovnaká v každom jazyku. Videl som otca plakať prvý a poslednýkrát.
Otec zostal s nami ešte dva týždne. Pracoval v horštiapoch, jeho brigáda odchádzala hlboko do lesov. Čo robiť? Iná práca v dedine nebola. Dohodol sa so susedkou, nechal jej koruny na jedlo, Olinku odniesol k inej susede a odišiel do lesov.
Zostali sme samy. Susedka prišla, uvarila, zatopila v peci a odišla. Mala svoje. My sme celé dni boli doma samé: bolo nám zima, smútok a strach.
Dedina začala uvažovať, ako nám pomôcť. Potrebovali sme ženu, aby zachránila rodinu. Nie hocijakú, neobyčajnú, schopnú prijať cudzie deti za svoje. Ale kde také nájsť?
Z rozhovorov sa dozvedeli, že v širšom príbuzensku našej rodiny býva mladá žena, ktorej muž utiekol, lebo nevedela mať deti. Alebo jej dieťa zomrelo, Boh jej viac nedal – nikto presne nevedel. Napriek tomu zistili adresu, napísali list a cez tetu Máriu k nám privolali Zuzku.
Otec bol ešte na ťažbe, keď k nám Zuzka prišla skoro ráno. Vošla do domu tak potichu, že sme ju nepočuli.
Zobudila som sa – kroky v byte. Niekto chodí takmer ako mama, činí sa v kuchyni, páli sa! Palacinky!
Sestry a ja sme pozerali škárou. Zuzka potichu robila: umývala riad, drhla podlahu. Nakoniec nás počula hýbať sa.
– No, poďte už, moje bielušky, pobereme sa!
Čudovalo sa nám, že nás nazvala bieluškami. Ja aj sestra sme naozaj svetlovlasé, modrooké – po mame.
Zhromadili sme odvahu a vyšli.
– Sadnite si za stôl! –
Netrebalo nás dvakrát volať. Najedli sme sa palaciniek a začali tejto žene dôverovať.
– Volajte ma teta Zuzka. Tak.
Potom nás teta Zuzka s Vierou okúpala, všetko vyprala a odišla.
Ráno pred cestou do pôrodnice, keď cítim vo vzduchu lievance, zdá sa mi, že matkina dlaň sa na okamih dotkne mojej tváre – tak ľahko a nehmatateľne ako snehová vločka za oknom zimného Košického rána, a ja vnímam, že každý život, ktorý pomôžem na svet, je tichá spovednica všetkých slov, ktoré som jej nikdy nestihla povedať.
Ostratená v šiestich rokoch.
