Mám už len málo času… Ale ty si prišiel.
Ján fajčil už štvrtú cigaretu za sebou, no necítil vôňu dymu ani chuť tabaku. Sedel na starej lavičke pred vchodom, krútil nedofajkom medzi prstami a uprene pozeral na štvrté poschodie. Tam, kde žila Zuzana.
„Prečo som sem vôbec prišiel?“ zamrmlal a podráždene odhodil nedofajok smerom k prepelenej odpadkovej nádobe.
Ako vždy – minul. S povzdychom sa zdvihol, priblížil sa k nádobe, posbíral všetky štyri nedofajky a vtlačil ich hlboko do odpadkov. Potom sa vrátil k lavičke, sedel, rozmýšľal, chcel si zapáliť poslednú cigaretu – ale rozmyslel si to. Ešte sa môže hodiť… ak vôbec bude mať chuť.
Aby sa rozptýlil, hľadal očami niečo v okolí. Pohľad mu padol na mačky. Štyri. Stáli pri dome, natiahli krky a pozerali hore, na to štvrté poschodie.
„Zuzana by ich už všetky vtiahla dovnútra,“ usmial sa Ján. Vedel to. Koľkokrát privliekla z ulice polomŕtve mačky – vyliečila ich, nakŕmila, roztopila chlad v ich očiach. Milovala zvieratá… možno viac ako ľudí. A občas mu to bolo ľúto. Nie kvôli sebe, ale kvôli ľudstvu. Hoci, po tridsiatich rokoch, aj on pochopil – niektorých ľudí skutočne nie je za čo milovať. Vrátneho seba.
Spomínať, ako sa zachoval k Zuzane, bolo ťažké. Opustil ju vtedy, keď ho najviac potrebovala. Zistil, že nemôže mať deti, a utiekol. Sny o synovi, rybačke, prvom ročníku… to všetko bolo dôležitejšie ako láska. Alebo sa mu to tak zdalo. Vtedy bol presvedčený, že robí správnu vec. Že to bude lepšie pre nich oboch. A teraz… teraz chápal, že sa zachal ako zbabelec.
Zavrel oči. Nadýchol sa. Otvoril ich. Mačky stále sedeli. Čakali. Rovnako ako on.
Musel sa rozhodnúť – má ísť hore za ňou. Po toľkých rokoch. Po všetkom.
Spomenul si na jej správu: „Odpusť mi všetko. Chcela by som ťa vidieť ešte raz…“ Ani slovo o chorobe. Len toto.
A vtedy k nemu prišla mladá dievčina, možno dvadsaťročná.
„Pán, prepáčte, neviete, koľko je hodín? Telefón sa mi vybil.“
„Za päť minút päť,“ odpovedal Ján.
„A vy náhodou nie ste Igor? Mala som sa tu stretnúť s jedným chlapcom…“
„Nie. Ján.“
„Aha… A vy tiež na niekoho čakáte?“
Zasmial sa bez odpovede. Dievča ešte postálo, potom odišlo, otočené k nemu chrbtom.
Ján vstal. „Keď som už prišiel – musím ísť hore.“ Pomaly kráčal k vchodu. Vyšiel po schodoch. Stlačil zvonek.
Dvere otvorila mladá dievčina.
„Vy asi Ján? Vstúpte. Zuzana mi hovorila, že by ste mohli prísť.“
„A vy ste kto?“
„Katka. Bývam vedľa. Pomáham jej. Dobre, ja už idem, ak bude treba, má moje číslo.“
Katka zmizla za dverami. A on… stal na prahu. V tomto byte začali so Zuzanou spolu žiť. A tu sa to aj skončilo. Bol to dom, alebo iba začiatok cesty? Nevedel.
„Janko, čo tam stojíš ako prikovaný?“ počul jej hlas zo spálne. „Poď dnu.“
Vyzul si topánky, upravil si vlasy pred zrkadlom. Vošiel.
„Ahoj, Zuzana,“ hlas sa mu triasol.
„Ahoj… Spoznala som ťa od dverí. Nikto iný už nepríde.“
„Nikto?“
„Nikto. Sadni si. Stoličku pri okne,“ ukázala rukou. „Posedíš so mnou. Naposledy sa na teba aspoň pozriem.“
Skúsila sa zdvihnúť – ale okamžite sa vzdala kvôli bolesti.
„Pomôcť ti?“
„Netreba… Ale dobre. Pomôž.“
Prišiel bližšie, zachytil vôňu liekov. Podoprel ju.
„Vďaka,“ povedala Zuzana s úsmevom. „Tak je lepšie.“
„Ty… ty si vážne chorá?“
„Nie, Janko. Nie som chorá. Umieram. Len… umieram.“
Stuhol. Hovorila pokojne. Bežne. Akoby rozprávala o počasí.
„Nerozumiem… Nepísala si o tom.“
„Nepísala. Len som… chcela ťa vidieť. Chcela som ti povedať… že za tých tridsať rokov nebol ani jeden deň, aby som na teba nemyslela.“
Hovorila rýchlo, akoby sa bála, že nestihne. On počúval, a vnútri sa mu lámalo všetko.
„Chcela som ťa poprosiť o odpustenie… Za to, že som ti nedokázala dať deti. Viem, že si sníval… Ale keby bolo možné prežiť život znova – vybrala by som si teba. Znovu.“
Ján len s veľkou námahou zadržal slzy. Skúsil sa usmiať – nešlo mu to.
„To ja ťa mám prosiť o odpustenie… za všetko.“
„Nie, urobil si, čo si myslel, že je správne. Ale vieš čo? Ja aj tak nikoho nemala… A teba – nezabudla. Nikdy.“
Vstal. Zobral z nočného stolíka lekárske správy. Čítal bez dychu: diagnóza, metastázy, chemoterapia, neúčinnosť…
„Zuzana, ale veď operáciu môžeš podstúpiť… Sú šance…“
„Malé. A žiť… už nechcem. Bez teba – nechcem.“
A vtedy pochopil. Pochopil, že celý ten čas ho milovala. Pochopil, že on – nikdy prestať nemohol. A teda nemal právo len tak odísť.
Vyšiel z bytu. Dole na ulici čakali mačky. Tieto isté. PozeraliKočky sa na neho pozerali, ako by čakali, že teraz konečne urobí to, čo mal urobiť dávno.
