Osirela som, keď som mala šesť rokov. Mama mala už dve dievčatá, a keď rodila tretie dieťa, všetko si pamätám: ako mama kričala, ako sa zhromaždili susedky a plakali, ako stíchol mamin hlas…
Prečo neprivolali lekárov, neodviezli mamu do nemocnice? Stále to nechápem. Prečo? Bolo to ďaleko do najbližšej dediny? Cesty zasnežené? Stále neviem, určite k tomu existoval nejaký dôvod. Mama zomrela pri pôrode, zanechávajúc nás dve a malú novorodenú Olínku.
Otec sa po maminej smrti stratil, nemal tu žiadnu rodinu, žiadna pomoc. Susedia radili, aby sa rýchlo oženil. Neuplynul ani týždeň po maminom pohrebe a otec sa už zasnúbil.
Susedia mu radili, aby sa uchádzal o učiteľku, hovorili, že je dobrosrdečná. Otec šiel, uchádzal sa a dostal súhlas. Zjavne sa otcovi páčila. Bol mladý, pekný – to je isté. Vysoký, štíhly, tmavé oči, úplný rómsky pohľad, mohli ste sa naňho dívať navždy.
Istým spôsobom večer prišiel s nevestou, aby sa predstavila.
– Priniesol som vám novú mamu!
Zachvátila ma horkosť, niečo som cítila v srdci, nie v mysli. Dom ešte voňal po mame. Ešte sme nosili šaty, ktoré mama ušila, a otec nám už našiel novú mamu. Teraz, po rokoch, ho chápem, ale vtedy som ho nenávidela a s ním aj jeho nevestu. Čo o nás tá žena rozprávala, neviem, ale vošla do domu s otcom.
Obaja boli trochu opití a ona nám hovorí:
– Budete ma volať mama, alebo odídem.
Ja hovorím mladšej:
– Ona nie je naša mama. Naša mama zomrela. Nevolaj ju!
Sestrička sa rozplakala a ja ako staršia som vystúpila vpred.
– Nie, nebudeme! Nie si naša mama. Si cudzia!
– Pozrite, aká ste komunikatívna! No, potom sa s vami nezostanem.
Učiteľka odišla a otec sa chcel za ňou vydať, ale náhle zastal na prahu, nešiel. Postál tam so sklonenou hlavou, potom prišiel k nám, objal nás a rozplakal sa. Aj my sme začali plakať s ním. Dokonca aj malá Olínka v postieľke zavzlykala. Plakali sme za našou mamou, otec za milovanou ženou, ale v našich slzách bola bolesť väčšia než v otcových. Siroty plačú na celom svete rovnako a smútok po matke je všade rovnaký. Vtedy som jedinýkrát videla otca plakať.
Otec s nami zostal ešte dva týždne, pracoval v lesnom podniku, ich skupina sa vydala do lesa. Ako ďalej? Inú prácu na dedine nebolo. Dlhé rozhovory susedky, peniaze jej nechal na jedlo pre nás, Olínku odovzdal druhej susedde a šiel do lesa.
Zostali sme sami. Suseda prišla, navarila, zakúrila v peci a šla preč. Mali sme plné ruky práce. A my sme celé dni sami doma: chladno nám bolo, hladní sme boli a báli sa.
Dedina premýšľala, ako nám pomôcť. Bolo treba ženu, ktorá by mohla prijať cudzie deti ako svoje. Kde nájsť takú?
Po rozhovoroch zistili, že v rodine ďalšieho krajana je mladá žena, ktorú manžel opustil, lebo vraj nemala deti. Alebo mala dieťa a zomrelo, Boh jej viac nedal, presne to nikto nevedel. Zistili adresu, napísali list a poslali po tetičke Marušku k nám Zuzanu.
Otec bol ešte v lesoch, keď Zuzana prišla k nám zrána. Vošla potichu, že sme ani nepočuli. Zobudila som sa, v dome kroky, niekto chodil ako mama, hrmotal riad na kuchyni, a po dome vôňa! Palačinky sa piekli!
S Valériou sme tajne pozorovali cez škáru. Zuzana ticho gazdovala: umývala riad, drhla podlahy. Nakoniec, podľa zvukov pochopila, že sme sa prebudili.
– No poďte, dievčatká, najeme sa!
Bolo nám zvláštne, že nás tak nazvala. Aj sme boli svetlovlasé a modrooké – po mame.
Odhodlali sme sa, vyšli z izby.
– Sadnite za stôl!
Netrebalo nás dvakrát volať. Najedli sme sa palačiniek a hneď cítili dôveru k tejto žene.
– Volajte ma teta Zuzana.
Potom nás teta Zuzana vykúpala, všetko nám oprala a odišla. Na druhý deň sme čakali: opäť prišla! Dom sa v jej rukách premenil: znova bol čistý a usporiadaný, ako keď tu bola mama. Otec bol stále v lese. Teta Zuzana sa o nás starala, lepšie to ani nešlo. Možno ju to veľmi trápilo a nechcela, aby sme sa na ňu pripútavali. Obzvlášť Veronika k nej veľmi lipla. Jasné, veď mala len tri roky. Ja som bola opatrná. Teta Zuzana bola prísna. Neusmievala sa veľmi. Naša mama bola veselá, spievala piesne, rada tancovala, otca volala „Ivan“.
– Príde otec z lesa a neprijme ma. Aký je vlastne?
Začala som trochu nešikovne chváliť otca, skoro som všetko pokazila! Povedala som:
– Je dobrý! Taký pokojný! Keď sa napije, hneď zaspí!
Teta Zuzana hneď spozornela:
– Často pije?
– Často! – povedala mladšia, ja som jej kopla nohou pod stolom a povedala:
– Nie, iba cez sviatky.
Teta Zuzana odišla večer pokojná, a otec z lesa prišiel večer. Všiel do domu, obzeral sa, udivený:
– Myslel som, že tu biedujete, a vy žijete ako princezné.
Ako len sme vedeli, všetko sme mu vyrozprávali. Otec si sadol, zamyslel sa, a potom povedal:
– No čo, aj ja si pôjdem pozrieť novú gazdinú. Aká je vlastne?
– Krásna, – rýchlo povedala Veronika, – pečie palačinky, rozpráva rozprávky.
Teraz sa vždy s úsmevom spomínam na všetko. Nuž, Zuzanu nemožno krásavicou nazvať. Chudobná, útla, nevýrazná nie je, krása nie je to, čo deti chápu? A možno práve ony chápu, čo je to krása v človeku?
Otec sa zasmial, obliekol sa a šiel k teti Marianě, čo žila blízko.
Na druhý deň priviedol Zuzanu k nám. Ráno vstal čoskoro, išiel po ňu, a Zuzana vstúpila do domu tak opatrne, akoby sa niečoho bála.
Ja Veronike hovorím:
– Tú maminou nazvime, tá je dobrá!
A my s Veron kou jedným hlasom voláme:
– Mama, mama prišla!
Otec so Zuzanou šli pre Olínku. Pre ňu sa Zuzana stala skutočnou matkou. Fúkala na ňu ako na prach. Oľga si matku nepamätala. Veronika zabudla, ale ja si ju pamätám celý život, a aj otec. Raz som počula, ako otec pozeral na maminu fotografiu a potichu povedal:
– Prečo si odišla tak skoro? Odišla si a celú moju radosť si vzala so sebou.
S otcom a macchou som nežila dlho. Od štvrtého ročníka v internátoch, v našej dedine nebola veľká škola. Po siedmom ročníku som nastúpila na strednú školu. Vždy som sa chcela z domu dostať skôr, ale prečo? Zinaida ma nikdy slovom, ani skutkom nezranila, chránila ma ako svoju, ale ja som sa stále držala ďalej. Som nevďačná?
Povolanie som si možno nevybrala náhodou. V minulosti sa nemôžem vrátiť a zachrániť moju mamu, ale môžem ochrániť iné mamy.
