Je mi šesť rokov, keď som osirela. U našej mamy sme už boli dve dievčatá, a teraz čakala tretie dieťa. Všetko si pamätám – ako mama kričala, ako sa zbehli susedky, plakali, a nakoniec stíchol mamin hlas…
Prečo neprišli lekári, prečo mamu nezaviezli do nemocnice? Dodnes to nechápem. Bolo to ďaleko? Cesty zavalil sneh? Neviem, musel byť nejaký dôvod. Mama zomrela pri pôrode, nechala nás dve a malú Olíviu.
Otec po jej smrti bol bezradný, nemal tu žiadnu rodinu, všetci žili na druhej strane krajiny. Pomôcť mu s nami nemal kto. Susedky mu poradili, aby sa rýchlo oženil. Ešte týždeň po maminom pohrebe a otec už bol ženích.
Susedky svárali otcovi, aby sa uchádzal o učiteľku, vraj je to dobrá žena. Otec šiel a nakoniec dostal jej súhlas. Asi sa jej páčil, mal čaro – vysoký, štíhly, a čierne oči ako cigan. Mohli ste sa na ne pozerať.
Nech už bolo akokoľvek, otec večer prišiel s nevestou na návštevu.
– Priviedol som vám novú mamu!
Cítila som hnev a trpkosť, srdcom som tušila, že je to niečo nesprávne. Dom ešte voňal ako mama. Mali sme na sebe šaty ušité jej rukami, a on nám už našiel novú mamu. Teraz už rozumiem jeho činom, no vtedy som ho nenávidela, aj jeho novú nevestu. Neviem, čo tá žena o nás povedala, keď vošla s otcom do domu.
Boli trocha opití a ona nám povedala:
– Ak ma budete volať mama, zostanem.
Povedala som mladšej:
– Ona nie je naša mama. Naša mama zomrela. Nevolaj ju!
Sestra začala plakať a ja, ako staršia, som vystúpila pred ňu.
– Nie, nebudeme! Nie si naša mama. Si cudzia!
– Vidíš, aká si drzá! Tak s vami nezostanem.
Učiteľka odišla a otec sa chcel vydať za ňou, no zastal. Chvíľu tam stál, potom sa obrátil, prišiel k nám, objal nás a začal nahlas plakať, a my sme sa rozplakali spolu s ním. Dokonca aj malá Olívia v postieľke začala plakať. Oplakávali sme našu mamu a otec svoju milovanú ženu, ale v našich slzách bolo viac žiaľu než v otcových. Slzy sirôt sú všade rovnaké a túžba po rodičovi je univerzálna. Vtedy som prvý a poslednýkrát v živote videla otca plakať.
Otec s nami zostal ešte asi dva týždne, pracoval v lesnom hospodárstve a brigády išli do lesa. Čo robiť? Iná práca v dedine nebola. Dohodol sa so susedkou, nechal jej peniaze na jedlo, Olíviu zveril druhej susedke a odišiel do lesa.
A tak sme zostali samé. Susedka prišla, uvarila, zakúrila v peci a odišla. Mala vlastné práce dosť. Celé dni sme boli samé v dome: a bola nám zima, hlad a strach.
Dedina začala premýšľať, ako nám pomôcť. Potrebovali sme ženu, ktorá by nám zachránila rodinu. Osobitnú, ktorá by vedela prijať cudzie deti ako vlastné. Kde však nájsť takú?
Pri rozhovoroch sa dozvedeli, že vzdialená príbuzná jednej našej miestnej je mladá žena, ktorú opustil muž, pretože nemohla mať deti. Možno mala dieťa, ktoré zomrelo, a viac jej Boh nedoprial, nikto nevedel isté. Nakoniec sme zistili jej adresu, napísali list a cez tetu Martu zavolali Zuzanu.
Otec bol ešte v lese, keď Zuzana k nám ráno prišla. Vošla tak ticho, že sme ju ani nepočuli. Zobudím sa, a v dome kroky. Niekto sa pohybuje ako mama, v kuchyni štrnga riad, a celý dom prevoňal – palacinky sa pečú!
Sestrou sme ticho sledovali škárou. Zuzana ticho gazdovala: umývala riad, čistila podlahy. Nakoniec pochopila podľa zvukov, že sme hore.
– No, poďte sem, blondínky, najedziemy sa!
Zázračne nás nazvala blondínkami. My so sestrou naozaj svetlovlasé a modrooké – po mame. Nabraly sme odvahu, vyšli z izby.
– Sadnite si k stolu!
Nemuseli nám to dvakrát hovoriť. Najedli sme sa palaciniek a začali sme tej žene dôverovať.
– Volajte ma teta Zuzana.
Potom nás teta Zuzana všetky umyla, vyprala naše veci a odišla. Na druhý deň sme čakali: Ona prišla! Dom sa pod jej rukami premenil. Opäť bolo čisto a útulne, ako za mamy. Tri týždne prešli a otec bol v lese. Teta Zuzana na nás dozerala lepšie ako mohla, aj keď si možno sama veľa prežila, a nedávala nám sa na ňu príliš upäť. Hlavne Veronika k nej mala sklony. Pochopiteľné, mala vtedy len tri roky. Ja som bola opatrná. Teta Zuzana bola prísna, akási vážna. Naša mama bola veselá, spievala piesne, rada tancovala, otca „Jožko“ volala.
– Príde otec z lesa a neprijme ma. Aký je vôbec?
Tak neobratne som začala vychvaľovať otca, že som skoro všetko pokazila! Hovorím:
– Náš je dobrý! Pokojný! Napije sa a hneď spí!
Teta Zuzana hneď spozornela:
– Často pije?
– Často! – odpovedá mladšia, a ja ju pod stolom štuchám a hovorím:
– Nie, len na sviatky.
Teta Zuzana odišla večer upokojená a otec večer z lesa prišiel. Vošiel, rozhliadol sa, bol prekvapený:
– Myslel som, že tu biedujete, a vy žijete ako princezné.
Ako sme vedeli, sme mu všetko povedali. Otec si sadol, zamyslel sa, a potom hovorí:
– No, pôjdem sa aj ja pozrieť na novú gazdinú. Aká je?
– Krásna, – rýchlo povedala Veronika, – a pečie palacinky, rozpráva rozprávky.
Teraz, keď si na to spomínam, vždy sa usmejem. Zuzanu, však, nijako nemôžete nazvať krásavicou. Štíhla, malá, nevýrazná, ona krásavicou nebola, no čo deti tomu rozumejú? Možno len ony pochopia, v čom je skutočná krása človeka?
Otec sa zasmial, obliekol sa a šiel k tete Marte, ktorá žila neďaleko.
Na druhý deň otec priviedol Zuzanu k nám sám. Ráno skoro vstal, šiel po ňu, a Zuzana opäť vstúpila do domu tak bojazlivo, ako by sa niečoho bála.
Hovorím Veronike:
– Nazvime ju mamou, táto je dobrá!
A my s Veronikou spoločne zakričíme:
– Mama, mama prišla!
Otec spolu so Zuzanou šli po Olíviu. Tak pre koho sa Zuzana stala naozajstnou matkou. Z Olívie fúkala prach. Olinka mamu nepoznala. Veronika zabudla, a ja si ju pamätám celý život, a otec tiež. Raz som počula, ako sa otec, keď sa pozeral na jej fotografiu, ticho spýtal:
– Prečo si odišla tak skoro? Odišla si a všetku moju radosť vzala so sebou.
Dlho som nežila s otcom a macochou. Od štvrtého ročníka na internáte, u nás v dedine nebola väčšia škola. Po siedmej triede som sa zapísala do odbornej školy. Vždy som sa snažila čo najskôr opustiť dom, a prečo? Zuzana mi nikdy ani slovom, ani skutkom neublížila, chránila ma ako vlastnú, a ja som bola vždy vzdialená. Som nevďačná, alebo čo?
Asistentkú profesiu som si asi nevybrala náhodou. Nemôžem sa vrátiť časom a zachrániť svoju mamu, ale budem chrániť inú…
