Osirela som v šiestich rokoch. Mama mala dve dcéry a rodila tretiu. Dodnes počujem jej krik, ako sa zišli susedky, plakali, ako jej hlas postupne utíchol… Prečo neprivolali lekára? Prečo ju nedopravili do nemocnice? Dodnes nechápem. Bola dedina príliš ďaleko? Cesty zaviate snehom? Vždy bola nejaká výhovorka.
Mama zomrela pri pôrode, zanechajúc nás dve i novorodenú Olinku. Otec sa po jej smrti stratil. Nemali sme tu na východe žiadnu rodinu, všetci bývali na západe, takže nemal kto pomôcť. Susedky mu radili, nech sa čo najskôr ožení. Akurát týždeň po pohrebe a už bol ženích. Navrhli učiteľku tvrdiac, že je dobrá žena. Otec teda vyrazil na námluvy a dostal súhlas. Asi sa mu páčil? Bol mladý, pekný chlap, to iste. Vysoký, štíhly, s čiernymi cigánskymi očami. Človek sa na neho len tak neprezeral.
Každopádne, večer prišiel s nevestou na poobzerie. “Prinášam vám novú mamičku!” Oplavila ma horkosť; detským srdcom som tušila, že niečo nie je v poriadku. Ešte stále v dome cítili mamou. Ešte sme chodili v šatičkách, ktoré ušila a vyprala, a on nám už našiel náhradu. Teraz s odstupom času mu rozumiem, no vtedy som ho s nevestou v jednom zatratila. Čo si tá žena o nás predstavovala, netuším. Vošli dovnútra v objatí, obaja mierne podfúknutí. “Ak ma budete volať mamičkou, ostanem,” vyhlásila. Ja staršia som uštipnuto dodala: “Táto nám nie je mamka. Naša zomrela.” Sestra začala vreštieť, ja som ako staršia vystúpila dopredu: “Nie, nebudeme! Si nám cudzia!” — “Pozrime sa, aké tu máme rečníčky! Tak s vami neostanem.” Učiteľka vykročila za dvere, otec ju chcel sledovať, ale na prahu zrazu stuhol. Stál so zvesenou hlavou, potom sa obrátil, pritúlil nás a spustil usedavý plač. My sa k nemu pridali a plakali sme všetci, dokonca aj Olinka v postieľke. My sme oplakávali mamu, otec milovanú ženu, ale naše sirotie slzy niesli väčší žiaľ. Sirotie slzy sú všade rovnaké, ako i túžba po drahej matke v každom jazyku. Tenkrát som prvý a posledný raz videla otca plakať.
Otec s nami žil ešte asi dva týždne. Pracoval v lesníctve, jeho partia odchádzala do hôr. Čo robiť? Iná práca v obci nebola. Dohodol sa so susedkou, nechal jej peniaze na jedlo, Olinku odniesli k inej susede a on zamieril do horárne. Zostali sme samé. Susedka prišla, uvarila, zatopila a odišla. U nej doma bolo práce dosť. My sme celé dni trčali doma samé: bolo nám zima, hlad a strach.
Obec začala uvažovať, ako nám pomôcť. Potrebovali sme ženu, ktorá by zachránila rodinu. Ale nie ledajakú. Takú špeciálnu, schopnú prijať cudzie deti za vlastné. Kde ju však hľadať? Z rozhovorov vyplynulo, že jedna zdedenica z podhoria mala nemluvňa, ale zomrelo, a Boh jej už nedoprial; detaily nepoznal nik presne. Napriek tomu našli adresu, napísali list a prostredníctvom tety Marthy nám privolali Zuzanu.
Otec bol ešte v horách, keď k nám Zuzana radšaná prišla. Vkradla sa tak potichu, že sme ju nepočuli. Zobudila ma šľapotáva po dome. Niečo chodilo, presne ako mamka, búchalo riadom a cítili sme… Palacinky! S Veronikou sme pokradmu pozerali škárou. Zuzana potichu spravovala: umývala tanier, drhla podlahu. Nakoniec zobudení zvukmi nás zavolala: “Tak poďte už, biele moje, najeme sa!” Rozosmiało nás, že nás pomenovala “biele”. Ja a Veronka sme bolavé a modrooké – po mame.
Nazbierali sme odvahu a vyšli. “Sadajte k stolu!” Netrebalo opakovať. Po palacinkách sme Zuzane už trochu dôverovali. “Volajte ma teta Zuzka.” Potom nás s Verou vykúpala, vyprala bielizeň a odišla. Na ďalší deň sme čakali: prišla! Domov jej rukami ožil. Zasa bol čistý a uprataný, ako kedysi. Prešli tri týždne, otec v horách. Teta Zuzka nás opatrovala lepšie, než si bolo možné priať, sama o sebe však asi hodne prežívala a nedovolila, aby sme sa jej pripútali. Hlavne Verunka ju vyhľadala. Samozrejme, mala iba tri roky. Ja som bola opatrnejšia. Striktná táto teta Zuzka. Málo sa usmievala. Naša mamka bola veselá, spievala rada, tancovala, otca volala “Janko”. “Príde váš otec z hôr, či ma prijme. Aký vlastne je?” Tak nešikov
Žila som celý život vo svetle tejto prísahy a keď som zomrela stará, s pokojným srdcom, vedela som, že môjmi rukami prešiel život, ktorý iní chceli zachrániť.
Či už to bola Zina, ktorá prišla ako anjel v núdzi, alebo malé Aničky, ktorým som pomohla prísť na svet, všetky sme boli spojené jednou nenapísanou úlohou: byť tam, kde matka chýba.
A každý prvýýkrik novorodenca bol pre mňa tichým poďakovaním do neba, potvrdzujúcim, že ten dávny sľub nezostal nevyslovený.
Zomrela som s vedomím, že som zachránila toľko materských úsmevov, koľko som sama stratila. .
