Dnes večer píšem tieto riadky a cítim v srdci ťarchu, akú som ešte nezažila. Osem rokov som strážila svoje vnúčatá a nikdy som za to nedostala ani cent. Až včera mi povedali, že by radšej boli u tej druhej babky, lebo im nenadáva a nosí im tablety.
Som babka s horúcou polievkou.
Tá, čo ráno obúva, stíha autobusy do školy, utiera malé nosy, varí, perie a popri tom skladá kopce oblečenia, nosí školské tašky, zhasína za nimi svetlá a uspáva ich do noci, keď rodičia nestíhajú.
A potom je tu tá druhá babka, elegantná.
Príde občas, rozvoniava voňavkou, má ruže, ligotavé dary, vždy nejakú únikátnu prekvapku.
V živote nedržala dieťa v horúčke celú noc.
Ale vie, ako kúpiť najnovší tablet.
Včera mi vnúčatá povedali, že by chceli, aby som bola ako ona.
A prvý raz v živote som skutočne pochopila, ako sa človek môže stať neviditeľným vo vlastnej domácnosti.
Som babka Milada. Mám 62 rokov.
Mám dcéru Katku,
a dve vnúčatá Miško (8) a Vierka (6).
Katka chodí do práce. Jej muž Štefan tiež.
A keďže nie sú peniaze na opatrovateľku a neveria detským centrálnam, jednoducho to všetko hodili na mňa, dôchodkyňu. Zjavne je to pre nich prirodzené, že trávim zvyšok života pri ich deťoch.
Robila som to vedome.
S láskou.
S nasadením.
Budím sa o 5:30.
O hodinu na to som už u nich.
Chystám raňajky.
Pátram po stratených tričkách, obúvam ponožky, viažem šnúrky, nosím tašky, odvádzam do školy.
Potom upratovanie, varenie, pranie.
Poobede ich beriem nazad,
domáce úlohy, krátky odpočinok, polievka poriadok a pravidlá.
Som babka hraníc.
Tá, čo povie:
Najskôr umyť ruky,
Žiaden koláč pred večerou,
Tablet dáš bokom,
Najprv úloha, potom hra
Teda babka nudná.
A na druhej strane je Ružena mama od Štefana.
Ružena už roky nepracuje.
Má peňazí dosť.
Dáma s čerstvou manikúrou, účesom, v vychádzkovom oblečení, pozná Taliansko i Grécko.
Nikdy nevarila čaj o tretej v noci, aby stíšila kašeľ.
Nehľadala nikdy páry ponožiek.
Neutierala zvratky z koberca.
Nezabávala sa kŕmením lyžičkou.
Ružena je hviezda na hosťovaní.
Príde dvakrát do roka na Vianoce a narodeniny
s darčekmi, bonboniérmi a najnovšou elektronikou.
Deti ju milujú.
Ako miluje každé dieťa človeka, čo nepozná hranice.
Včera mal Miško narodeniny.
Vstala som o piatej ráno, aby som mu upiekla obľúbený domáci koláč.
S vajíčkom, pudingom, vlašskými orechmi čo má najradšej.
Kúpila som mu peknú knižku a teplú mikinu toľko, koľko mi umožní dôchodok.
O štvrtej dorazila Ružena.
Účes, parfém, kabelka celý výstup.
Vošla ako moderátorka do štúdia.
Moje zlatíčka! zvolala.
Miško s Vierkou ju vítali ako herečku.
Prešli popri mne, akoby som bola tapeta.
Ružena vytiahla dve veľké biele škatule.
Dva nové tablety.
Aby ste sa nenudili, vraví. Dnes vám nikto nepovie, koľko môžete hrať!
Deti výskali.
Katka a Štefan žiarili:
Ďakujeme, mamka, si úžasná! Perfektné!
Stála som v kuchyni a krájala tortu.
Tú, pre ktorú som vstávala za tmy.
Tú, na ktorú sa nikto ani nepozrel.
Prišla som k Miškovi.
Miško, zlatko, tu máš môj dar. Aj kúsok torty
Ani sa nepozrel.
Teraz nie, babka. Nastavujem si postavičku.
Ale zlatko
Babka! Ty stále len tortu! Druhá babka dáva skutočné darčeky. Ty stále knihy a oblečenie. Nuda.
Tá bolesť
To nikomu neprajem.
Pozrela som na Katku.
Čakala som, že aspoň povie: Nech sa takto nerozprávaš s babkou!
A ona?
Len sa zasmiala.
Mami, nerieš. Deti majú rady nové veci. Ružena je zábavná babka. Ty si babka rutiny.
Babka rutiny.
To sa už tak volá starostlivosť?
Vierka zasadila poslednú ranu:
Škoda, že babka Ruža nebýva tu. Ona na nás nekričí. Ty si stále unavená.
Pozrela som na svoje ruky ruky rozpraskané od saponátov, prania, upratovania.
Pozrela som na Ruženu sviežu, s dvoma tabletmi v kabelke, bohyňa na jeden deň.
Pozrela som na dcéru pohodlne s vínkom v ruke, lebo veď ja všetko spravím.
Vyzliekla som zásteru.
Starostlivo som ju zložila a položila na linku.
Prešla som do obývačky.
Katka, odchádzam domov.
Akože?! A torta? Kto to uprace? Kto všetko dokončí?!
Nebude zábavná babka pomáhať?
Ružena sa dotknutá pousmiala:
Milada, veď ja na to nemám nervy. Navyše, mám kríže
Neboj sa, neboj, nehrozí, že si zamažeš kostým.
Pozrela som na Katku:
Deti majú pravdu. Som nudná. Som tá prísna. Tá, čo dodržiava pravidlá a zdravú stravu.
Asi by im prospelo viac slobody.
Preto od zajtra to balím.
Mama, to nemyslíš vážne! Kto ich zajtra vezme do školy?!
Netuším. Možno Ružena. Alebo predajte jeden tablet a zaplaťte si opatrovateľku.
Potrebujeme ťa!
Nie. Potrebujete SLUHU. Ja ňou nie som.
Pozrela som na Miška.
Babka neprídeš už?
Nie, zlatko. Zajtra to bude zaujímavé.
Nebude tu nikto, kto vám bude vyprávať o zelenine, učení, skorom spaní.
Úplná voľnosť.
A odišla som.
Telefón stále vyzváňa.
Katka plače.
Štefan tvrdí, že dramatizujem.
Ale už sa nevrátim.
Zajtra vstanem až o deviatej.
Urobím si kávu pre seba.
Ochutnám tú tortu.
A pustím si seriál.
Prvý raz za roky budem hlavná postava vo vlastnom živote.
A čo si myslíte vy? Sú babky povinné starať sa o vnúčatá,
alebo to rodičia iba využívajú, aby ušetrili na výdavkoch?
