Osem rokov maličkostí
Telefón zvoní o pol ôsmej ráno, keď Magdaléna stojí pri sporáku a sleduje, ako sa vo varnom hrnci začína variť voda. Sporák je starý, plynový, liatinové mriežky má polepené vrstvou cudzích mastnôt, ktoré nevie celkom odstrániť. Každé ráno jej ten tuk pripomína, že byt nie je jej, že tu žili iní ľudia so svojimi zvykmi, svojimi segedínmi a svojimi životmi.
Pozrie na displej. Ingrid.
Magdaléna zdvihne.
– Zase si mu neodpovedala na správu, povie dcéra namiesto pozdravu.
– Dobré ráno, Ingridka.
– Mama, myslím to vážne. Písal mi včera večer. Vraj ho ignoruješ.
Voda vrie. Magdaléna vypne horák a hodí do hrnca vrecúško čaju. Lacný, z Gruzínska, balenie štyridsať kusov. Kedysi pila len sypaný cejlónsky, ktorý Peter objednával v jednej predajni na Obchodnej ulici.
– Nech si hovorí, povie Magdaléna.
– Mama, vieš, čo robíš? Žiješ v nejakej diere v Ružinove, možno máš šváby, si tam sama, čoskoro budeš mať šesťdesiat…
– Mám päťdesiatosem.
– To je už skoro šesťdesiat! A opustila si normálneho muža, byt v centre, rozumný život. Kvôli čomu?
Magdaléna sa zahľadí von oknom. Vonku šedá novembrová obloha, holý javor, kus susedného paneláku s olupujúcou sa žltou fasádou. Niekde pod oknom prefrčí električka. Koľajnice sú tu staré, električka klepe tak, že prvé dve noci nemohla spať.
Potom si zvykla.
– Ingrid, meškám do roboty.
– Ty o tom nikdy nechceš poriadne hovoriť!
– Chcem. Ale nie teraz a nie touto formou. Môžeš prísť v sobotu? Uvarím polievku.
– Do tej tvojej diery nejdem.
Diera. Tak už aj Ingrid pozná toto slovo. Asi od Táni.
– Dobre, povie Magdaléna pokojne. Tak inokedy.
– Mama…
– Ingrid, ľúbim ťa. Zatiaľ.
Položí telefón na stôl. Vezme hrniec, preleje čaj do starého pohára s typickými hranami, čo našla v kuchynskej skrini medzi cudzími hrncami. Pohár je ozajstný, ešte z čias Československa, ťažký. Také nevidela tridsať rokov. Napije sa. Čaj je horúci, trocha trpký, s papierovým tónom od sáčku.
Vypije ho postojačky, pozerajúc na javor.
Potom sa oblečie a vyjde von.
***
Vchodovka páchnuca vlhkosťou a mačkami. Niekde na treťom poschodí býva kocúr, ktorého nikdy nevidela, ale pravidelne počuje v noci. Výťah tu nie je. Štyri poschodia dole, okolo schránok s odtrhnutými dvierkami, okolo cudzích sánok, čo stoja v rohu pravdepodobne od minulej zimy.
Vonku je päť stupňov, nie viac. Magdaléna si zapne kabát a vyberie sa k električke. Ružinov pozná len povrchne: pol roka tu býva, ale stále sa motá v uličkách. Miletička, Trávniky, Štrkovec… Ulice sú iné než v centre. Kľudnejšie, širšie, so stromami. Ľudia kráčajú rýchlo, nepozerajú sa na seba, ako vždy v Bratislave, no tu akosi necíti ten centrálny zhon, ktorý ju vždy dráždil.
V potravinách pri dome kúpi liter kefíru a pol bochníka chleba. Pokladníčka, mladé dievča s modrými tieňmi na viečkach, nezdvihne zrak. Magdaléna vyberie výdavok, uloží nákup do tašky a vyjde.
V električke je teplo a hlučno. Stojí, drží sa tyče a premýšľa nad projektom. Včera s Dušanom dokončili prvý blok zameriavacích výkresov, dnes sa má venovať stropu pivnice, čo podľa všetkého drží silou vôle a zázrakom devätnásteho storočia.
Kaštieľ je na Rači. Malý, koniec osemnásteho storočia, hlavný dom plus dve krídla a niečo ako maštaľ, ktorú prerábali tak dlho, že dnes už ťažko tušiť, čo tam bolo pôvodne. Majitelia sa striedali, počas socializmu tam bol sklad, potom to nechali schátrať. Dvadsať rokov prázdne. Teraz sú peniaze, ľudia, ktorí chcú spraviť kultúrne centrum, aj projektový tím. Magdaléna je hlavná architektka-reštaurátorka. Dušan, kolega, rieši konštrukciu.
Práca je skutočná. Žiadne drobnosti, aké robila posledné roky u Petra, keď brala malé zákazky len, aby nebola bez práce, ale ozajstné, veľké, s históriou vnútri.
***
Dušan už na ňu čaká, postáva v hlavnej sále prízemia v sivej bunde s metrom v ruke a skúma strop.
Dobré ráno, pozdraví Magdaléna, keď vchádza.
Pozri, povie miesto odpovede a ukáže na roh, kde opadla omietka a odkryla tehlu. Už asi viem, prečo ten strop klesol. Hore je prasknutý trám celou dĺžkou. To už nie je oprava, to je na výmenu.
Praskol alebo sa rozletel po letokruhoch?
Poď, ukážem.
Vyjdú po schodoch na poschodie, schody už čiastočne vystužili, ale stále vŕzgajú. Magdaléna sa drží zábradlia a cíti pach starého dreva, suchý, trochu sladkastý, s príchuťou prachu a ešte niečoho, čo nevie pomenovať. Možno vôňa času. Vôňa cudzích životov, čo sa tu stratili.
Má ten pach rada. Vždy mala.
Dušan ukáže trám. Magdaléna si kľakne, zasvieti baterkou popri trhline.
Nie je to po letokruhoch, povie. Vidíš? To je mechanické poškodenie. Tu stálo niečo ťažké.
Súhlasím. Možno stroj.
Alebo viac strojov. Veď tu bol sklad.
Dušan si čupne vedľa nej. Pozerajú na trám. Za oknom bez skla sa trepoce vietor.
Takže meníme, povie on.
Meníme. Ale rovnakou technológiou. Pozerala som v archíve, špecifikácia na drevo jasná. Myslím, že bola domáca jedľa, ale kvalitná, vyzretá.
Také teraz zohnať…
Nájdeme. Mám kontakt na dodávateľa pri Banskej Bystrici, robila som s nimi na Šafárikovom námestí. Zavolám.
Dušan prikývne. Stane, očistí si kolená. Je vysoký, mierne zhrbený, zvyknutý počúvať so sklopenou hlavou, akoby stále premýšľal o svojom. Ale je to len zdanie. Počúva dobre, reaguje presne a nikdy neskáče do reči. Za tie štyri mesiace si Magdaléna naňho zvykla.
Dáš si čaj? opýta sa. Vzal som termosku.
Dám.
Vyjdú na chodbu, kde má Dušan tašku. Vytiahne termosku, dva plastové poháre, naleje.
Dnes si taká… nedopovie, len sa na ňu pozrie.
Aká?
Neviem. Veľmi sústredená.
Magdaléna sa pousmeje.
To znamená, že ráno volala buď Ingrid alebo sestra.
Nepýta sa ďalej. Podá jej pohár.
Vezme si. Čaj je poriadny, nie sáčkový.
***
S Táňou sa videli v nedeľu. Sestra prišla sama, neohlásená, zdola zazvonila: Otváraj, mám koláč. Magdaléna otvorila.
Táňa je o tri roky staršia, býva na Račianskej s manželom Jozefom, robí účtovníčku v stavebnej firme. Jej pohľad na život je pevný ako betón a nič ho neotrasie. Prejde bytom, rozhliadne sa a v očiach jej svieti známa zmes súcitu a víťazstva.
Pane Bože, povie. To je kúpelňa alebo sklad?
Kúpelňa.
Tá dlažba je prasknutá.
Táňa, doniesla si koláč.
Doniesla. Položí ho na stôl, ešte sa obzrie. Magda, vysvetli mi to. Tam byt v centre, tri izby, parkety, vysoké stropy, solventný človek. Bil ťa?
Nie.
Podvádzal?
Neviem. Možno aj áno, už mi to bolo jedno.
Tak prečo? Čo si odišla? Si bláznivá na staré kolená, vieš o tom?
Magdaléna vyberie taniere.
Táňa, prosím, nie takto.
Ako nie takto? Ja som tvoja sestra. Nemám o tom hovoriť? Ingridka mi volá, plače. On volá, či neviem, čo s tebou. Dobrý chlap, mimochodom.
Dobrý, prikývne. Pre niekoho iného. Krájaj koláč.
Ty si vždy taká. Krájaj koláč. Nechceš hovoriť.
Hovorím. Vysvetlila som ti to viackrát.
Nevysvetlila! Bolo mi zle. Každému je niekedy zle. Myslíš, že ja mám s Jozefom stále radosť? Ale neutečiem na staré kolená do podnájmu.
Nie je to komunálny byt, som tu sama.
Sama! Táňa rozhadzuje rukami. Máš päťdesiatosem, si sama v tejto diere, robíš za drobné a ty tvrdíš, že ti je dobre?
Magdaléna sa pozrie na sestru. Táňa sedí oproti, veľká, teplá, vo svojom večnom béžovom pulóvri, v tvári úprimné nepochopenie. Skutočne tomu nerozumie. Hnevať sa na ňu sa nedá.
Táni, povie ticho. Ty by si bezo mňa zahynula, trúba, povie Táňa.
Magdaléna pokrúti hlavou: Zahyniem, ale na vlastnú smrť.
Táňa sa na ňu zamračí.
Čo to trepeš?
Nič. Len tak. Magdalena vezme nôž a krája koláč. S čím je ten koláč?
S kapustou. Táňa sa ešte díva skúmavo. Magda, si dobre po rozvode? Aspoň k psychológovi chodíš?
Chodím.
A čo vraví?
Že robím správne rozhodnutia.
Jasné, za to sú platení.
Pijú čaj a jedia kapustový koláč. Táňa rozpráva o Jozefovi, čo ho zase bolí kríže, aj o susedoch, čo si doniesli psa a ten šteká. Magdaléna počúva. Za oknom začína tmavnúť, nad javorom je fialová obloha.
Pred odchodom sa Táňa zastaví vo dverách.
Mohla by si mu napísať, povie. Chlap sa trápi.
Dobre, povie Magdaléna.
Vie, že nenapíše.
***
S Petrom boli spolu osem rokov. Nebrali sa, on odmietal svadbu, už to niečo značilo, no ona to zistila neskoro.
Prvé dva roky boli iné. Alebo sa jej to zdalo. Bol pozorný, brával ju do reštaurácie, do divadla, boli na dovolenke v Taliansku aj v Prahe. Vravieval, že je múdra, že má vkus. Potom sa niečo začalo meniť, pomaly, skoro nebadane, ako prasklina v starej omietke.
Začalo to maličkosťami. Raz si na jeho firemný večierok dala svoje najlepšie zelené šaty. Pozrel na ňu v predsieni a povedal: Si si istá? Nič viac. Len si si istá. Prezliekla sa. Dala si čierne.
Potom prišli komentáre k jej vareniu, k tomu, ako sa rozpráva s jeho známymi, k tomu, že príliš veľa času venuje práci a nič za to nemá. Toto posledné hovoril tým mäkkým, racionálnym tónom, akoby jej robil láskavosť, keď jej ukazuje, aká je realita.
– Magda, vieš, že reštaurátorská práca je slepá ulička. To je pre ľudí bez ambícií.
– Ja mám ambície.
– Ale prosím ťa. Usmial sa. Si dobrá odborníčka. Ale priemerná. To nie je zlé. Nemusia byť všetci výnimoční.
Nenašla odpoveď. Mlčala. Šla do inej izby, sedela tam hodinu a rozmýšľala, prečo sa cíti tak nanič zo slov človeka, ktorý o nej hovorí toľko dobrotivo.
Nikdy nekričal. Nikoho neudrel. Robil niečo iné: pomaly, systematicky ju presviedčal, že bez neho za nič nestojí. Že jej povolanie je smiešne, kamarátky nudné, jej vkus príliš obyčajný. Že mu má byť vďačná, že s ňou je.
Varila segedín a rozmýšľala, či ho správne osolila. Keď volala kamarátkam, bála sa, či nevolá často. Keď išla na pracovné stretnutie, uvažovala, či nevyzerá priveľmi sebavedome. Ten vnútorný hlas, čo celý čas pochyboval a čakal povolenie, znel stále ako jeho hlas.
A potom bol ten večer.
Boli u jeho známych, Michala a Evy, v peknom byte na Palisadoch. Rozoberali nový bytový komplex. Magdaléna niečo povedala o architektúre, že fasáda je zlý kompromis, typický príklad developera, čo chce ušetriť na architektovi. Povedala k veci.
Peter sa na ňu cez stôl usmial tou svojou typickou iróniou.
– Magda je odborníčka, povedal Michalovi. Ale vieš, sú odborníci praktickí a teoretickí. Magda je skôr teoretik, dávno nič veľké nerobila.
Pri stole nastalo ticho. Eva pozrela na Magdalénu. Michal si vzal pohár.
Magdaléna sa usmiala.
Dojedla večeru. Vypila víno. Držala debatu. Zavolala si taxík. Počas jazdy domov bol Peter spokojný, rozprával o Michalových projektoch. Magdaléna sa dívala von na nočnú Bratislavu a mala v hlave jasnú myšlienku: už nemôžem.
Nie je to zlý človek. Nie som nešťastná. Len: už nemôžem. Ako múr, na ktorý narazíš a za ktorým nie je cesta.
Odišla o tri mesiace. Hľadala byt, našla tento v Ružinove. Veci previezla dvomi autami. Peter bol v ten deň na služobke. Nechala na kuchynskom stole kľúče a lístok s jediným slovom: Prepáč.
Potom nechápala, načo to slovo napísala. Nevedela. Len ho tam nechala.
***
November v Ružinove je osobitý. Park je blízko a večer, keď sa vracia z práce, niekedy ide popri ňom, nie najkratšou cestou, ale obkľukou, pomedzi staré stromy. Všetky listy opadané, cestičky mokré, pod nohami čvachtá, ale v parku je ticho a ten vzduch s pachom mokrého lístia a kôry vdychuje s dojmom, že je to nevyhnutné.
Doma je chlad. Kúrenie v starom dome ide sporadicky, radiátory sú liatinové a buď pečú do prasknutia, alebo sú ľadové. Kohútik v kuchyni kvapká. Volala už viackrát majiteľovi, sľuboval opravára. Nikto neprišiel.
Magdaléna si v hobby-markete kúpi gumové tesnenie a vymení ho sama. Trvá to štyridsať minút, dva zlomené nechty a štipľavé slovo, keď jej kľúč spadne a udiera sa do lakťa. Potom si utrie ruky a pustí kohútik. Tečie rovno.
Cíti niečo ako hrdosť. Smiešne, ale úprimné.
Večer pracuje za kuchynským stolom. Rozloží výkresy, rozsvieti stolnú lampu, čo si priniesla, tú starú so zeleným sklom, ktorú kúpila ešte za koruny na blšom trhu v Petržalke. Peter ju neznášal, tvrdil, že kazí interiér. V centre bola v komore. Tu stojí na stole.
Práca na kaštieli napreduje pomaly, ako to pri veľkých stavbách býva. Najprv zameriavanie, potom archív, potom analýza poškodení, potom koncept. Magdaléna miluje ten proces pre jeho pomalosť a preto, že sa tu nedá nič oklamať. Budova buď drží, alebo nie. Tehla buď žije, alebo je mŕtva. Príbeh je alebo nie je.
V archíve hlavného mesta našla zopár dokumentov o kaštieli. V devätnástom storočí patril rodine obchodníka Nováka, potom jeho dcére, ktorá tam spravila niečo ako súkromnú školu. Potom revolúcia, potom sklad. Dcéra sa volala Stanislava. Na jednej z fotografií, čo Magdaléna našla, je žena okolo päťdesiatky s rovno držiacim chrbtom a výrazom, akoby v objektíve čítala niečo, čo fotograf netuší.
Magdaléna sa dlho dívala na tú fotku.
Potom ju odložila a vrátila sa k výkresom.
***
Raz sa jej Dušan spýtal, ako sa dostala k pamiatkám.
Sedeli v jeho aute, zohrievali motor pred archívom. Za oknom padal prvý sneh, drobný a neistý.
– V deväťdesiatych som robila nové stavby, povedala Magdaléna. Projekty na byty, kancelárie. Platili dobre, roboty bolo veľa. Raz som náhodne bola na reštaurovaní malého kostola pri Trnave. S kamarátkou sme sa boli pozrieť. A bolo.
– Čo bolo?
– Pochopila som, čo chcem robiť. Že na tom záleží.
Mlčal.
– To je vzácne, povedal. Vedieť, čo človeku naozaj záleží.
– Ty si tiež prišiel na svoje?
– Nie hneď. Dlho som robil veci, čo boli správne. Potom som sa zastavil.
Pozrela sa naňho. Díval sa von, kde na stierače už lepil sneh.
– A čo ďalej?
– Ďalej toto. Kývol smerom, kde bol kaštieľ. A to mi stačí.
V aute bolo teplo. Vôňala koža a trochu aj ranná káva z malej šálky.
Vyrazili do archívu.
***
Peter prišiel v stredu.
Nečakala ho. Zazvonil večer o ôsmej, keď Magdaléna sedela za stolom s výkresmi a jedla jogurt priamo z kelímka. Zvonček obyčajný, trilkový, ako v polovici starých bratislavských domov.
Otvorí s istotou, že je to majiteľ alebo suseda.
Peter stojí na chodbe v kašmírovom kabáte, v ruke má malú kyticu. Chryzantémy. Nemá rada chryzantémy. Za osem rokov sa to nenaučil.
– Ahoj, povie.
Magdaléna naňho chvíľu len hľadí.
– Odkiaľ máš adresu?
– Ingrid mi povedala.
Tak Ingrid. Magdaléna si to poznamená, nechá to zatiaľ bokom.
– Čo chceš? spýta sa.
– Povedať. Trošku sa usmeje, ten známy úsmev. Pustíš ma dnu?
Premýšľa. Potom odstúpi.
Vo vnútri sa rozhliadne. Zretelne sleduje malú predsieň, prasknuté tapety, skrivený vešiak na kabáty, jej čižmy pri dverách.
– Ty tu bývaš, vysloví. Nie otázka, konštatovanie.
– Bývam.
– Magda… Chytí ju za ruku. Ustúpi. Neurazí sa, len preloží kyticu. Pozri, chápem, že si potrebovala čas. Ale prešlo pol roka. Stačilo.
– Stačilo čoho?
– Byť sama. Mať prestávku. Nazvi si to ako chceš. Prejde do kuchyne, preskúma výkresy na stole. Pracuješ?
– Pracujem.
– Aký projekt?
– Reštaurovanie kaštieľa v Rači.
– Dobre. Zase ten povýšenecký tón, ktorý pozná. To je pre teba dobré.
– Pre mňa a aj všeobecne. Kaštieľ z osemnásteho storočia.
Postaví chryzantémy na výkresy. Dvihne ich a dá bokom.
– Magda, povie. Chápeš, čo robíš? Ste tu. Mávne rukou. V tomto.
– Viem, kde bývam.
– Chcem, aby si sa vrátila.
Pozrie naňho. Peter je sympatický, objektívne. Šesťdesiatpäť, vyzerá mladšie, upravený, vysoký. Kabát mu sadne.
– Načo? spýta sa.
Trochu sa zaskočí. To asi nečakal.
– Ako načo?
– Chceš, aby som sa vrátila. Prečo to chceš?
– Ja… zaváha Chýbaš mi.
– Čo presne?
– Magda, čo to je za debatu.
– Normálnu. Hovoríš, že chýbam. Ja sa pýtam, čo presne tým myslíš.
Zadíva sa na ňu. V tvári ten výrok mierne podráždenie za maskou tolerancie.
– Chýbaš. Ako človek. Boli sme spolu osem rokov.
– Pamätám si.
– A čo, koniec? Len tak si odišla?
– Neodišla som len tak. Magda si skríži ruky. Je vo svojom domácom oblečení, starý sveter a rifle. Iná, ako ju poznal. Ja som odchádzala osem rokov. Len ty si si to nevšimol.
– Nerozumiem.
– Viem, že nerozumieš.
– Vysvetli.
– Vysvetľovala som. Jej hlas je pokojný. Samu ju to prekvapuje. Pol roka dozadu by už buď plakala, alebo nezmyselne hovorila, alebo sa ospravedlňovala. Pamätáš si ten večer u Michala a Evy?
– Aký?
– Keď si povedal, že som teoretik. Že som dávno nič veľké nerobila. Pri ich kamarátov.
Zamyslí sa.
– Žartoval som. Nepamätám si presne, ale určite to bola sranda.
– Možno. Magdaléna prikývne. Ale takých srand bolo veľa. A ja si ich pamätám.
– Magda, si príliš citlivá.
– Možno.
– Nešlo o urážku.
– Dobre, povie. Tak to nebola urážka. Ale bolo mi zle.
– Z ničoho.
– Z ôsmich rokov takýchto nič.
Odmlčí sa. Zasa sa rozhliadne po kuchyni. Pohľad mu padne na starý hranatý pohár, na zelenú lampu.
– A si tu rada? povie s miernou nedôverou. Fakt?
Magdaléna sa zamyslí. Nie kvôli nemu, kvôli sebe.
– Niekedy je to ťažké. Niekedy sama. Radiátory zle kúria. Ale je mi tu lepšie ako tam.
– To je sebaklam.
– Možno aj je. Ale môj.
Zoberie kabát, ktorý nechal na stoličke. Pozrie na ňu. V ňom sa niečo zmení, vidí to. Niečo skutočné, nie obchodné ani povýšenecké.
– Magda, nie som tvoj cudzí človek.
– Nie, povie. Nie si cudzí. Ale už ani svoj. Peter, choď domov.
Chvíľu ešte stojí. Potom ide na chodbu. Oblečie sa. Otvorí dvere.
– Oľutuješ to, povie.
Nie hrozba. Skôr ľútosť.
– Možno, prikývne.
Dvere sa zatvoria. Magdaléna chvíľu stojí na chodbe, pozerá na umelú koženú výplň dverí s malým kukátkom. Potom sa vráti do kuchyne. Dá chryzantémy do prázdneho pohára, naleje vodu. Sú to predsa kvety. Vyhodiť je škoda.
Vráti sa k výkresom.
Zvonku ešte raz zaduní električka. Potom druhý raz, potom stíchne.
Uvedomí si, že ten zvuk už nevníma ako prekážku.
***
Obhajoba návrhu je naplánovaná na druhý týždeň decembra. Predbežné, investor chce vidieť všeobecnú koncepciu: čo zachovať, čo obnoviť, čo urobiť nanovo a prečo. Magdaléna sa pripravuje poctivo. Dušan paralelne. Večer volajú, preberajú detaily, občas sa pohádajú.
Raz padla reč na pivničný strop, Magdaléna nesúhlasila, hádali sa štyridsať minút, kým nepochopili, že pravdu majú vlastne obaja, len každý zo svojho pohľadu: ona, ako to bude vyzerať, on, ako to bude držať.
– Si tvrdá, povie Dušan po hádke bez výčitky.
– V práci.
– V práci je to dobre.
To je všetko. Nič sladké.
Zloží a Magdaléna sa pristihne, že sa usmieva.
***
Tri dni pred obhajobou volá Ingrid. Nie ráno, večer.
– Mama, povie iným hlasom. Nie tým, ktorý mala posledné mesiace. Môžem prísť?
– Poď.
Ingrid príde s fľašou vína a so zjavom, ako človek, čo niečo pochopil, ale nevie to dať do slov. Vyzerá ako Magdaléna v mladosti, rovnaké lícne kosti, ruky. Má tridsaťdva, pracuje ako grafička, býva s partnerom na Duláku.
Sedia v kuchyni. Magdaléna rozleje víno do obyčajných pohárov, poháre na víno má len jeden, šetrí ho na návštevy, ale Ingrid povie, že zo skla je to tiež dobré.
– Volal ti, keď od teba odišiel? spýta sa Ingrid.
– Nie. Občas píše esemesku.
– Čo píše?
– Rôzne. Nie vždy odpovedám.
Ingrid si otáča pohár v ruke.
– Mama, ja mu dala adresu. Nehnevaš sa?
– Nie.
– Myslela som, že… Neviem, čo som myslela. Možno, že sa porozprávate a…
– Porozprávali sme sa.
– A?
– Nič. Odišiel.
Ingrid mlčí. Potom, hľadiac do pohára:
– Mama, ja som bola celý čas skôr na jeho strane. Chápeš to?
– Chápem.
– Hovorila som si, že si len niekde v oblakoch, že máš vrátiť normálny život. Ľutovala som ho, pôsobil osamelo, stratený.
– Vie sa tak tváriť.
– Áno. Ingrid zdvihne oči. Pochopila som to len nedávno. Po tom, čo bol u teba, volal mi. Povedal, že si bola vždy trochu mimo. Že ťa trpel. Že ti vlastne spravil láskavosť, osem rokov.
Magdaléna prikývne.
– To sú jeho slová.
– Mama. Prvýkrát po dlhom čase sa na ňu Ingrid pozrie naozaj, bez dištancu, bez irónie. Bola si nešťastná?
– Veľmi.
– Prečo si mi to nepovedala?
Magdaléna premýšľa.
– Asi preto, že som to nevedela pomenovať. Keď ťa nebije, nepodvádza, nevyženie z bytu, ťažko sa vysvetľuje, prečo je ti zle. Najmä dcére, ktorá ho videla málo a vždy len v najlepšom svetle.
Ingrid vstane, prejde ku Magdaléne a objíme ju. Náhle, prudko. Magdaléna nevie, čo robiť, ale potom ju tiež objíme. Ingridina hlava je teplá, vonia jej šampónom, tým s hruškou, čo mala rada od puberty.
– Nie si bláznivá, povie Ingrid do jej pleca. Teta Táňa sa mýli.
Magdaléna sa potichu zasmeje.
– To dobre počuť.
Dopijú víno. Ingrid si obzerá výkresy a vyzvedá o kaštieli. Magdaléna vysvetľuje, ukazuje fotografiu Stanislavy Novákovej. Ingrid povie: Je ako ty. Magdaléna sa na foto pozrie zasa. Možno.
Ingrid odíde o pol dvanástej. Sľúbi, že príde ďalšiu sobotu.
Magdaléna pozametá poháre, výkresy odloží. Postojí pri okne.
Električka už nejazdí, je neskoro. Dvor dolu je tichý a modrastý od lampy. V susednom dome svieti jedno okno, mihne sa tam niekto.
Pomyslí si, že má zavolať Dušanovi a ešte raz prebrať pivničný strop. Ale je neskoro, ráno to vybaví.
***
Obhajoba je v zasadačke projektovej organizácie. Investor je vážny, tím právnikov, poradca na pamiatky, čo dáva presné, nepríjemné otázky. Magdaléna odpovedá. Dušan dopĺňa konštrukčné detaily. Investora raz zaujmú termíny na výmenu trámov druhého poschodia, povie pravdu: ak drevo zoženieme včas, držíme harmonogram; ak nie, posunú sa tri týždne. Poradca sa zamračí. Magdaléna dodá: Radšej poviem pravdu hneď, než potom vysvetľovať sklzy.
Poradca prikývne. Zvláštne, toto sa im páči najviac.
Potom stoja na chodbe. Dušan drží zložku s výtlačkami.
– Schvália to, myslím, povie.
– Aj ja myslím.
Pozrie na ňu. Chodba plná ľudí s ich zložkami.
– Ideš na večeru? spýta sa. Tu blízko majú dobré miesto. Osťať.
Chvíľu sa díva naňho.
– Idem, povie.
Idú po decembrovej Bratislave, po Rači, kde zažali lampy a na rímsach je sneh. Dušan kráča vedľa nej, zľahka sklonený hlavou, ako má vo zvyku. Nerozprávajú sa o ničom vážnom. O trámoch, o tom, že poradca je detailista (ale to je dobre), že v decembri sa rýchlo stmieva.
Reštaurácia je malá, tichá, s hrubými závesmi a drevenými stolmi. Dajú si teplé jedlo a pohár červeného. Rozprávajú dlho, aj o meste, ako sa mení, o knihách. Magdaléna si uvedomí, že nepozerá na hodiny.
Keď odchádzajú, Dušan jej podá kabát, kým si ho dáva. Gesto jednoduché, domáce. Nevníma to zvlášť. Alebo predsa, len inak nie chúťkovo, ale pokojne.
Vonku povie:
– Som rád, že spolu robíme.
Magdaléna odpovie:
– Aj ja.
Rozídu sa na rôzne strany k metru.
