Osem rokov drobností
Telefón zazvonil o pol ôsmej ráno, keď Zuzana stála pri sporáku a sledovala, ako sa v kovovej rajničke pomaly dvíha voda k varu. Sporák bol starý, plynový, s liatinovými roštmi, pokrytými dávnym cudzím masťou, ktorý sa nedal nikdy úplne vyčistiť. Každé ráno jej tá mastnota pripomínala, že byt nepatrí jej, že tu bývali iní ľudia so svojimi zvykmi, bryndzovými haluškami a so svojimi životmi.
Pozrela na displej. Marieta.
Zuzana zodvihla telefón.
Zase si mu neodpísala, prehovorila dcéra namiesto pozdravu.
Dobré ráno, Marietka.
Mami, myslím to vážne. Písal mi včera večer. Vraj ho ignoruješ.
Voda zašumela a Zuzana vypla plyn. Hodila do rajnice vrecúško čaju. Lacný, gruzínsky, v papierových vrecúškach po štyridsať kusov. Predtým pila len sypaný, cejlónsky, ktorý pre ňu Peter objednával v malej predajničke na Obchodnej.
Nech si hovorí, povedala Zuzana.
Mami, uvedomuješ si, čo robíš? Bývaš v nejakom zapadnutom kúte v Rači, možno máš šváby, si tam sama, čoskoro budeš mať šesťdesiat…
Mám päťdesiatosem.
To je skoro šesťdesiat! A odišla si od normálneho chlapa, z pekného bytu v centre, od normálneho života. Kvôli čomu?
Zuzana pozrela von oknom. Vonku sa rozprestierala sivá novembrová obloha, holý javor a kúsok vedľajšieho paneláku so žltou olupujúcou sa omietkou. Kdesi dolu prešiel električkový vlak. Koľaje tu boli staré, električka hrmela tak, že prvé dve noci nemohla spať.
Potom si zvykla.
Marieta, meškám do roboty.
Ty sa o tom nikdy nechceš porozprávať poriadne!
Chcem. Ale nie teraz, ani takto cez telefón. Prídeš v sobotu? Navarím polievku.
Do tej tvojej diery nejdem.
Diera. Už aj Marieta používala to slovo. Asi to má od Vierky.
Dobre, odvetila Zuzana pokojne. Tak si zavoláme neskôr.
Mami…
Marieta, ľúbim ťa. Zatiaľ.
Položila telefón na stôl. Vzala rajničku a preliala čaj do hrubého skleneného pohára, ktorý objavila v kuchynskej skrine spolu s cudzími hrncami. Taký pohár nevidela hádam tridsať rokov, ťažký, s hranami. Napila sa. Čaj bol horúci, trochu trpký, mal jemný papierový príchuť z vrecúška.
Vypila ho postojačky, pozerajúc na javor za oknom.
Potom si obliekla kabát a vyšla von.
***
Vchodom sa niesol pach vlhka a mačiek. Niekde na treťom býval kocúr, ktorého nikdy nevidela, no počula ho noc čo noc. Výťah nebol. Štyri poschodia dole, popri poštových schránkach s odtrhnutými dvierkami, popri cudzích sánkach v kúte z minulého roka.
Vonku bolo najviac päť stupňov. Zuzana si zapla plášť a zamierila k električke. Raču nemala ešte úplne preskúmanú: pol roka tu, a stále sa občas míňala v uličkách. Vajnory, Krasňany, Žabí majer. Ulice tu boli iné ako v centre. Pokojnejšie, širšie, lemované stromami. Ľudia kráčali rýchlo, bez pohľadu na seba, ako v celom Bratislave, ale tu chýbala tá nervózna uponáhľanosť, ktorá jej vždy vadila v centre.
V potravinách si kúpila kefír a pol bochníka chleba. Pokladníčka, mladé dievča s zelenými tieňami na viečkach, nepozrela ani hore. Zuzana spočítala drobné, dala veci do tašky a odišla.
V električke bolo teplo a hluk. Cestovala postojačky, držala sa madla a myslela na projekt. Včera s Jurajom dokončili prvú časť meraných výkresov a dnes sa mali pustiť do suterénneho stropu, ktorý držal len zázrak devätnásteho storočia.
Kaštieľ bol vo Vajnoroch. Malý, z konca osemnásteho storočia, hlavná budova plus dva hospodárske trakty a niečo ako stajňa, ktorú prerábali toľkokrát, že už sa nedalo rozoznať, čím bola pôvodne. Majitelia sa striedali, za socializmu tam bol sklad, potom to pustlo dvadsať rokov. Teraz sa našli peniaze aj ľudia, ktorí chceli vytvoriť kultúrne centrum, a projektová skupina bola na svete. Zuzana bola hlavná architektkareštaurátorka. Juraj, jej kolega, mal na starosti statiku.
Tá práca bola skutočná. Nie ako tie drobné prerábky bytov, čo brávala v posledných rokoch s Petrom, len aby nezostala nečinná, ale ozajstná, s históriou ukrytou v stenách.
***
Juraj už bol na mieste, keď dorazila. Stál uprostred veľkej sály na prízemí, v sivomodrej bunde, s metrom v ruke, a skúmal strop.
Dobré ráno, pozdravila Zuzana.
Pozri, ukázal bez odpovede na roh, kde omietka odpadla vo veľkom kuse a odhalila tehly. Asi už viem, prečo tu strop klesá. Tam hore praskol trám cez celú dĺžku. Nie na rekonštrukciu, ale na výmenu.
Praskol, alebo sa rozchádza na letokruhoch?
Poď, ukážem ti.
Vyšli na poschodie po schodisku, ktoré už síce spevnili, ale stále vŕzgalo pod nohami. Zuzana sa držala zábradlia a cítila vôňu starého dreva, suchú a trochu sladkastú, zmiešanú s prachom a ešte niečím, čo nevedela pomenovať. Snáď vôňa času. Vôňa cudzích osudov rozpustených v týchto múroch.
Tú vôňu mala rada. Vždy mala.
Juraj ukázal trám. Zuzana si čupla, vytiahla baterku a posvietila na prasklinu.
Nie je to letokruhové, oznámila. Vidíš, ako to ide? Mechanické poškodenie. Tu stálo niečo ťažké.
Súhlasím. Stroj, možno.
Alebo viac strojov. Kedysi to bol sklad.
Juraj si k nej sadol. Obaja sa pozerali na trám. Za rozbitým oknom šuchotal vietor.
Takže vymeníme, povedal.
Vymeníme. Ale tou istou technológiou. Včera som bola v archíve, je tam špecifikácia dreva. Bola to miestna borovica, ale dobrá, suchá.
Nájsť takú dnes…
Poznám dodávateľa pri Zvolene, robila som s nimi reštaurovanie na Palisádach. Zavolám.
Juraj prikývol a vstal. Bol vysoký, trochu zhrbený, vždy počúval s hlavou sklopenou, akoby stále premýšľal nad niečím vlastným. Ale počúval pozorne a nikdy neskákal do reči. Za štyri mesiace práce si na to Zuzana zvykla a vážila si to.
Dáš si čaj? opýtal sa. Mám termosku.
Rada.
Vyšli na chodbu, kde mal Juraj tašku. Vybral termosku, dva plastové poháriky a nalial.
Dnes si nejaká… začal, no zamlkol a pozrel na ňu.
Aká?
Neviem. Veľmi sústredená.
Zuzana sa usmiala.
To znamená, že mi ráno volala buď dcéra, alebo sestra.
Nedopytoval sa ďalej. Podal jej pohárik.
Čaj bol dobrý, nie z vrecúška.
***
S Vierou sa videli v nedeľu. Sestra prišla sama, bez ohlásenia, zavolala zdola: Otvor, mám koláč. Zuzana otvorila.
Viera bola o tri roky staršia, bývala vo Vrakuni s mužom Štefanom, robila účtovníčku v stavebnej firme. Jej názory boli pevné, ničím neotrasiteľné. Prišla do bytu, rozpozerala sa a na tvári sa jej objavil ten známy výraz od detstva: súcit s triumfom.
Preboha, zvolala Viera. To je kúpeľňa, či komora?
Kúpeľňa.
Dlažba je prasknutá.
Viera, doniesla si koláč.
Doniesla. Prešla do kuchyne, koláč položila na stôl a ešte raz prešla pohľadom celý byt. Zuzka, vysvetli mi to. Tam byt v centre, tri izby, parkety, vysoké stropy, slušný chlap. Bil ťa?
Nie.
Podvádzal?
Neviem. Možno áno, už mi to bolo jedno.
Tak potom čo? Čo si odišla? Si normálna?
Zuzana vytiahla taniere.
Viera, prestaň už.
Prestať s čím? vzdychla Viera. Som tvoja sestra! Aká si bola sprostá na staré kolená! Marieta volá, plače. On volá, pýta sa ma, čo je s tebou. Dobrý chlap, mimochodom.
Dobrý, len pre niekoho iného. Krájaj koláč.
Ty vždy tak. Krájaj koláč. Žiadna diskusia.
Vysvetlila som ti všetko. Viackrát.
Nič si nevysvetlila! Bolo mi zle. Každému je občas zle. Myslíš, že so Štefanom je mi stále dobre? Ale neutekám do podnájmu v paneláku.
Nebývam v podnájme, som tu sama.
Sama! Viera rozpažila ruky. Päťdesiatosem, sama v tejto diere, robíš za smiešny plat a vraj je ti fajn?
Zuzana pozrela na sestru. Viera sedela oproti nej, veľká, teplá, v svojom nekonečnom béžovom svetri. Na tvári mala úprimné nechápavé prekvapenie. Naozaj tomu nerozumela, a Zuzana sa za to na ňu nemohla hnevať.
Viera, povedala ticho. Ty bezo mňa neprežiješ, povedala Viera.
Zuzana pokrútila hlavou: Prežijem, ale po svojom.
Čo to splietaš?
Nič. Zuzana vzala nôž a začala krájať koláč. S čím je?
S kapustou, podpichla sestra ešte stále podozrievavo. Zuzka, si v poriadku? Chodíš aspoň k psychológovi?
Chodím.
A čo ti hovorí?
Že robím dobré rozhodnutia.
Haha, platíme im, jasné.
Sedeli, pili čaj, jedli kapustový koláč. Viera rozprávala o Štefanovi, o jeho chrbte, ktorý ho znovu sekol, o susedoch, čo chovajú psa a ten vyje. Zuzana len počúvala. Za oknom sa stmievalo, obloha nad javorom sa sfarbila do fialova.
Pred odchodom sa Viera zastavila vo dverách.
Mohla by si mu napísať, povedala. Má o teba strach.
Dobre, prisľúbila Zuzana.
Ale vedela, že nenapíše.
***
S Petrom strávila osem rokov. Neboli zobratí, on bol zásadne proti papierom, čo už samo osebe veľa hovorilo, hoci pochopila to až neskoro.
Prvé dva roky boli iné. Alebo sa jej to len zdalo. Bol pozorný, bral ju do reštaurácií, divadiel, chodievali spolu do Talianska a do Prahy. Hovoril, že je múdra, že má vkus. Potom sa niečo začalo meniť. Pomaly, potichu, ako prasklina na starej omietke.
Bolo to v maličkostiach. Raz si na jeho večierok obliekla zelené šaty, svoje najobľúbenejšie. Pozrel na ňu vo dverách a povedal: Si si istá? Viac nič. Prezliekla sa do čierneho.
Potom prišli pripomienky k jej vareniu. K tomu, ako rozpráva s jeho priateľmi. Že venuje priveľa času práci s malým výsledkom. To posledné vravel zvlášť jemným tónom, akoby jej robil láskavosť, že jej to ozrejmuje.
Zuzka, predsa chápeš, že reštaurovanie nie je smer pre ambicióznych. Je to slepá ulička.
Ja mám ambície.
Ale, no… Usmial sa. Si dobrá odborníčka. Priemerná. To je fajn. Nie každý má byť výnimočný.
Nevedela, čo odpovedať. Mlčala. Šla do druhej izby a sedela tam hodinu, pozerala do steny a rozmýšľala, prečo jej je tak zle z človeka, čo s ňou hovorí takto láskavo.
Nikdy nekričal. Nikdy neudrel. Robil niečo iné: pomaly, systematicky ju presviedčal, že bez neho je nič. Že jej práca je nepodstatná, jej kamarátky nudné, jej vkus dedinský. Že mu je zaviazaná za to, že ju vôbec znáša.
Varila kapustnicu a pochybovala, či to presolila. Volala kamarátkam a rozmýšľala, či nevolá priveľa. Na pracovné stretnutie šla s obavou, či nevyzerá príliš sebaisto. Ten vnútorný hlas, ktorý všetko spochybňoval, mal jeho farbu.
A potom prišiel ten večer.
Boli u jeho známych Mareka a Daniely, v peknom byte na Palisádach. Reč prišla na nový bytový dom, Zuzana povedala niečo o riešení fasády, že to je typický príklad developera, ktorý šetrí na architektovi. Hovorila vecne.
Peter sa na ňu usmial cez stôl tou známou mierne pobavenou grimasou.
Zuzana je odborníčka, povedal Marekovi. Len sú aj praktici a teoretici. Zuzana je skôr teoretik. Nič väčšie nerozbiehala už dlho.
Na sekundu bolo ticho. Daniela sa pozrela na Zuzanu. Marek upil vína.
Zuzana sa usmiala.
Zjedla večeru. Dopila víno. Debatovala. Zobrala si taxík. Keď šli domov, Peter rozprával čosi o práci Mareka. Zuzana pozerala na nočnú Bratislavu a mala len jednu myšlienku: už viac nemôžem.
Nie je zlý, nie som nešťastná. Iba: už viac nemôžem. Ako múr, do ktorého narazila.
Odišla o tri mesiace. Hľadala byt, našla tento v Rači. Dala veci na dve autá. V deň sťahovania bol Peter na služobke. Na kuchynský stôl položila kľúče a lístok s jediným slovom: Prepáč.
Neskôr premýšľala, prečo to slovo napísala. Nevedela.
***
November v Rači mal zvláštnu chuť. Blízko bol les, takže keď sa vracala z práce, často zašla okľukou cez stromový park. Listy už všetky opadli, chodníky boli mokré, pod nohami to čvachtalo, no bol tam pokoj a ten tichý vzduch s vôňou hnijúceho lístia a mokrej kôry vdychovala s pocitom, že je to niečo liečivé.
Doma bývalo chladno. Kúrenie v starých domoch išlo, ako sa podarilo, radiátory boli liatinové buď piekli, alebo boli ľadové. Vodovod na kuchyni kvapkal. Niekolkokrát volala majiteľovi, sľuboval, že pošle opravára. Nikdy neprišiel.
Zuzana si v hobby-markete kúpila gumené tesnenie a vymenila ho sama. Trvalo to štyridsať minút, dva zlomené nechty a jedno slovo, ktoré si neodpustila, keď kľúč skĺzol a buchla sa o rúrku. Potom vstala, utrela ruky a otočila kohútik. Voda tiekla rovno, už bez kvapkania.
Cítila niečo podobné hrdosti. Smiešne. Ale skutočné.
Večer sedela pri kuchynskom stole s rozloženými výkresmi pod stolovou lampou, ktorú si priviezla starou zelenou, čo si kedysi zohnala na Miletičovej. Peter tú lampu neznášal, podľa neho kazila interiér. V centre bola zastrčená v špajze. Tu bola na stole.
Práca na kaštieli postupovala pomaly, ako to pri veľkých stavbách býva. Najskôr merania, potom archív, potom analýza poškodení, potom koncept. Zuzana mala ten proces rada pre jeho výpravnosť a čestnosť. Dom buď drží, alebo nie. Tehla je buď zdravá, alebo rozbitá. Príbeh buď je, alebo sa len predstiera.
V bratislavskom archíve našla Zuzana niekoľko spisov o kaštieli. V devätnástom storočí patril statkárovi Lenártovi, potom jeho dcére, ktorá tam spravila malú školu. Po vojne sklad, potom pusto. Dcéra sa volala Božena. Na jednej starej fotke objavila Zuzana ženu v päťdesiatke s rovnou chrbticou a výrazom, že vie, čo fotograf netuší.
Pozerala na tú fotku dlho.
Potom ju odložila a vrátila sa k plánom.
***
Juraj sa raz spýtal, ako sa dostala k reštaurovaniu.
Sedeli v jeho aute, kým sa hrial motor pred cestou do archívu. Za sklom usadalo prvé tohtoročné sneženie.
V deväťdesiatych som robila novostavby, povedala Zuzana. Byty, kancelárie. Dobre platili, veľa práce. Potom som náhodou šla na obnovu malého kostolíka pri Pezinku. Len tak, s kamarátkou. A hotovo.
Čo hotovo?
Vedela som, že už chcem iba to. Že to je zmysluplné.
Chvíľu mlčal.
To je vzácne, povedal. Keď človek zistí, čo je preň naozaj dôležité.
Aj ty si zistil?
Nie hneď. Dlho som robil, čo sa má. Potom som uviazol, musel zastaviť.
Pozrela naňho. Hľadel cez čelné sklo, premieľal v rukách šálku od kávy.
A potom?
Potom toto. Ukázal kamsi mimo, smerom na neviditeľný kaštieľ. A som spokojný.
V aute bolo teplo, vonku stále ticho snežilo.
Vydali sa do archívu.
***
Peter prišiel v stredu.
Nečakala ho. Zazvonil o ôsmej, keď Zuzana sedela nad plánmi a jedla jogurt priamo z kelímka. Zvuk bol obyčajný, starý školský zvonček, aké majú všetci.
Otvorila, mysliac, že je to majiteľ alebo niekto zo susedov.
Peter stál na chodbe v hrubom kašmírovom kabáte, s maličkým kyticou. Chryzantémy. Nikdy ich nemala rada, on to za osem rokov nepostrehol.
Ahoj, pozdravil.
Chvíľu nevedela, čo povedať, len sa dívala.
Kto ti dal adresu?
Marieta.
Takže Marieta. Poznačila si to v mysli, nechala neskôr.
Čo chceš? spýtala sa.
Porozprávať sa. Usmial sa tým starým úsmevom. Pustíš ma?
Chvíľu premýšľala. Potom ustúpila od dverí.
Vošiel. Rozhliadol sa. Videl, ako si obzerá malú predsieň, popraskané tapety, ohnutý háčik na kabáty, jej čižmy pri dverách.
Bývaš tu, konštatoval.
Bývam.
Zuzka… Chytil ju za ruku. Vyslobodila sa. Nevšímal si to, len presunul kvety do druhej ruky. Pozri. Chápem, že si potrebovala čas. Ale už prešlo pol roka. Stačí.
Stačí čoho?
Stačí samoty. Pauzy. Nazvi si to ako chceš. Pošmýkal sa do kuchyne, pohľadal očami na stole výkresy. Pracuješ?
Áno, na reštaurovaní kaštieľa v Rači.
To je dobré pre teba.
Je to dobré aj všeobecne. Osemnáste storočie.
Položil kvety na plány. Ona ich presunula bokom.
Zuzana, povedal. Vieš, čo robíš? Bývaš tu. Gestom ruky. V tomto.
Viem, kde som.
Chcem, aby si sa vrátila.
Zuzana sa naňho pozrela. Peter vyzeral dobre, objektívne. Šesťdesiatpäť, ale mladší dojmom, udržiavaný, vysoký. Kabát mu sedel.
Prečo? spýtala sa.
Vyzeral prekvapene.
Ako prečo?
Prečo máš o to záujem?
Lebo mi chýbaš.
Čo konkrétne ti chýba?
Čo za otázka to je.
Obyčajná. Tvrdíš, že ti chýbam. Čo to vlastne znamená?
Pozeral na ňu. Na tvári mu zasvietilo známe podráždenie maskované trpezlivosťou.
Chýbaš mi. Ako človek. Boli sme osem rokov spolu.
Pamätám.
Tak to skončilo? Odišla si?
Neodišla som len tak. Zuzana si skrížila ruky na hrudi. Bola doma, v starom svetri a džínsoch. Úplne iná, než na akú bol zvyknutý. Odchádzala som osem rokov. Len si si to nevšimol.
Nerozumiem.
Ja viem, že nerozumieš.
Vysvetli.
Už veľakrát som vysvetlila. Hlas mala kľudný. Až prekvapene kľudný. Pred pol rokom by už plakala alebo by sa ospravedlňovala. Pamätáš si ten večer u Mareka s Danielou?
Aký večer?
Povedal si, že som teoretik. Že už roky nič väčšie nerobím. Pred nimi.
Chvíľu uvažoval.
Asi som žartoval. Neviem presne.
Možno. Ale bola to len jedna poznámka z mnohých. Pamätám si ich.
Si príliš citlivá.
Možno.
Nebola to urážka.
Možno nie. Ale mne z toho bolo zle.
Pre drobnosť.
Pre osem rokov takýchto drobností.
Mlčal. Zase pozrel po kuchyni. Na starý pohár pri sporáku. Na zelenú lampu.
Naozaj je ti tu dobre? neveriacky.
Zuzana premýšľala. Nie kvôli nemu, pre seba.
Rôzne. Niekedy ťažko, niekedy samota. Radiátory zle kúria. Ale lepšie tu ako tam.
To je ilúzia.
Možno. Ale moja.
Vzala kabát, ktorý si pohodila na stoličku. Ešte raz sa na ňu zadíval. Niečo sa v ňom pohlo, Zuzana to videla. Bolo to takmer skutočné.
Zuzana, nie som ti cudzí človek.
Nie si. Ale ani blízky. Peter, choď domov.
Ešte chvíľu stál. Potom odišiel do predsiene, obliekol sa. Odišiel.
Budeš to ľutovať, povedal.
Nie ako hrozbu, skoro kajúcne.
Možno, prikývla.
Zatvorila dvere. Ostala stáť v predsieni pred starou dvernou koženkou a okrúhlym kukátkom. Potom sa vrátila do kuchyne. Chrsyzantémy šupla do prázdnej nádoby a dala im vodu. Kvety predsa len bolo škoda vyhodiť.
Vrátila sa k plánom.
Vonku zašumel električkový vlak, raz, ešte raz, až utíchol.
Uvedomila si, že tento zvuk už nevníma ako prekážku.
***
Obhajoba návrhu bola na druhý decembrový týždeň. Predbežné kolo, investor chcel vidieť celkový zámer: čo zachovať, čo obnoviť, čo novostavať a prečo. Zuzana sa dôkladne pripravila. Juraj tiež. Večer volali a vymieňali si detaily, občas sa hádali.
Raz sa sporili cez štyridsať minút o suterénny strop, každý mal iný pohľad ona na vzhľad, on na statiku.
Si tvrdá, povedal nakoniec, bez výčitky.
V odbore.
V odbore to je dobre.
To bolo všetko. Nič sentimentálne.
Položila mobil a zistila, že sa usmieva.
***
Tri dni pred obhajobou volala Marieta. Nie ráno, večer.
Mami, začala iným hlasom. Nie tým, čo posledné mesiace. Môžem prísť?
Príď.
Marieta prišla s vínom, s výrazom človeka, čo si niečo ujasnil, ale nevie to pomenovať. Bola Zuzane podobná, tvárou aj rukami. Tridsaťdva, robila grafickú dizajnérku, žila s priateľom na Kramároch.
Sedeli v kuchyni. Zuzana rozliala víno do obyčajných pohárov, lebo na víno mala len jeden a ten bol pre hostí, ale zo skla sa dá, povedala Marieta.
Písal ti po tom, čo bol u teba? opýtala sa Marieta.
Nie. Občas sms-ku.
Čo píše?
Všelijaké. Odpovedám len niekedy.
Marieta žmolila pohár v ruke.
Mami, ja som mu dala adresu. Nehnevaš sa?
Nie.
Myslela som… neviem, čo som čakala. Možno, že sa porozprávate a…
Porozprávali sme sa.
A?
Nič. Odišiel.
Marieta mlčala. Potom do pohára:
Bola som celý čas na jeho strane. Chápeš?
Chápem.
Hovorila som si, že ty… že si v nejakom svojom svete, že sa máš vrátiť do normálu. Ľutovala som jeho, bol taký… sám.
Vie byť presvedčivý.
Áno. Marieta dvihla pohľad. To som zistila až nedávno. Volal mi po tom, čo od teba odišiel. Povedal, že si vždy bola trochu mimo. Že ťa trpel. Že ti vlastne urobil láskavosť, tých osem rokov.
Zuzana prikývla.
To je jeho pohľad.
Mami. Prvý krát po mesiacoch sa na ňu pozrela bez toho, aby sa hnevala. Trpela si?
Veľmi.
Prečo si mi to nepovedala?
Zuzana premýšľala.
Asi som to sama nevedela pomenovať. Ak ťa nebije, nepodvádza, nevyhodí, ťažko vysvetliť, prečo je zle. Najmä dcére, ktorá ho vída raz za čas a v tom najlepšom svetle.
Marieta vstala a objala ju. Náhle, silno. Zuzana sekundu nevedela, čo robiť, potom objatie opätovala. Marietina hlava voňala jej šampónom s hruškou, jak od puberty.
Nie si bláznivá, povedala Marieta. Teta Viera sa mýli.
Zuzana sa potichu zasmiala.
Dobre to počuť.
Dopili víno. Marieta si obzerala plány a pýtala sa na kaštieľ. Zuzana ukazovala aj fotku Boženy Lenártovej. Marieta povedala: Vyzerá ako ty. Zuzana sa znova pozrela na ten obrázok. Možno.
Marieta odišla o pol dvanástej. Sľúbila prísť budúcu sobotu.
Zuzana umyla poháre, schovala plány, chvíľu postála pri okne.
Električka už v noci nechodila. Dvor pod oknom bol modrý od pouličného svetla. V susednom paneláku svietilo jedno okno, v ňom sa mihla cudzia postava.
Premýšľala, že má zavolať Jurajovi pre jednu vec so stropom. Ale už bolo neskoro, nechá to na ráno.
***
Obhajoba bola v zasadačke projektovej firmy. Investor bol prísny, s tímom právnikov a poradcom na pamiatky, ktorý dával nepríjemne presné otázky. Zuzana odpovedala. Juraj dopĺňal statiku. Spýtali sa raz na termíny vymeny trámov, priznala úprimne: ak stihnú dodať drevo, bude to načas, ak nie, tri týždne sklz. Poradca sa zamračil. Zuzana len dodala: Radšej poviem pravdu teraz, než neskôr vysvetľovať sklz.
Poradca prikývol. Práve toto vyzeralo, že ocenil najviac.
Potom stáli s Jurajom na chodbe, on držal šanón s výkresmi.
Myslím, že schvália, riekol.
Aj ja.
Pozrel na ňu. Na chodbe ruch, cudzie tváre s cudzími zložkami.
Dáš si večeru? spýtal sa. Je tu blízko dobré miesto. Osláviť to.
Zuzana sa naňho pozrela.
Dám, povedala.
Šli pomedzi decembrové Bratislavy, kde lampy žiarili a na rímsach starej architektúry ležal sneh. Juraj kráčal vedľa, hlavu trochu sklopenú ako vždy. Nerozprávali sa o ničom zvláštnom. O dreve na trámy. O tom, že poradca je síce puntičkár, ale v podstate je to dobre. O tom, že v decembri je skoro tma.
Podnik bol malý, tichý, s ťažkými závesmi a drevenými stolmi. Objednali si horúce jedlo, pohár vína. Rozprávali sa dlho, aj o meste, aj o knihách. Zuzana si uvedomila, že nekontroluje čas.
Keď odchádzali, podržal jej kabát. Obyčajné gesto. Nevkladala doň nič mimoriadne. Ale možno predsa len.
Vonku povedal:
Som rád, že spolu robíme.
Odpovedala:
Aj ja.
Rozišli sa každý svojím smerom do podzemnej dráhy.
