Osamelá Zuzanka…
Už niekoľko týždňov pozorovala Zuzka novú susedu, ktorá sa prisťahovala do ich bytovky na prvé poschodie a usadila sa v byte oproti. Novú susedu volali Monika. Bolo jej okolo tridsiatky a jej malej dcérke – len štyri roky. Žena sa rozviedla s manželom a teraz žila sama, zatiaľ čo dcérku vodila do škôlky, ktorá bola priamo na dvore.
Zuzanka sa s Monikou zoznámila a len čo sa začali pozdravovať a usmievať sa na seba pri stretnutí, už o týždeň Zuzka sedela ako opatrovateľka v sobotu, keď prijala u seba malú Terezku.
“Je pokojná, bude si hrať s bábikami na zemi, ty si rob, čo potrebuješ,” vysvetľovala Monika Zuzke. “Ďakujem, že pomáhaš, dnes mám stretnutie, ale určite sa vrátim do večera. Si úžasná!”
Zuzka pokrčila plecami a až keď Monika náhle vybehla z bytovky, jej došlo, že mladá rozvedená žena išla na rande.
“Tak toto je teda stretnutie…” pošepkala si Zuzanka a nežne pozrela na dievčatko, ktoré sa usadilo v kúte izby hrať sa, presne ako povedala mama.
Zuzke sa v živote nevydarilo. Mali jej osemnásť, už najvyšší čas mať deti s milovaným mužom, ale ani jedno, ani druhé jej život neponúkol.
“To preto, že si zastaraná,” vysvetľovali jej kamarátky. “Stále sedíš doma pri pletení, treba sa hýbať, ísť na tancovačku, stretávať sa s ľuďmi. Takto môžeš sedieť celú mladosť a čakať na princa na bielom koni…”
Zuzka súhlasila, ale nič s tým nerobila. Byla plachá kvôli svojej miernej plnosti a nepovažovala sa za krásku, keď mala obyčajnú tvár.
Teraz, keď večer častejšie hostila u seba štyročnú Terezku, s ktorou sa skamátila, Zuzka ešte menej chápala, ako môže matka opúšťať také zázračné dieťa, len aby utiekla za cudzím mužom…
Pre Zuzku bola rodina, a najmä deti, niečo ako boží dar z výšin, a dievčatko si obľúbila celým srdcom. Snažila sa jej čítať knihy, hrať sa s ňou a modelovať figúrky z plastelíny.
“Ó, Zuzka, nikdy ti nebudem môcť vynahradiť,” šeptala Monika, keď si neskoro večer vyzdvihovala polospiacu dcéru. “Si môj zachránca.”
“A čo otec dievčatka?” spýtala sa raz Zuzka. “Navštevuje Terezku? Často naňho spomína, očividne mu chýba.”
“Navštevoval by, ale teraz je na služobnej ceste. Ach, tie jeho služobky! Raz mesiac, raz pol roka… Kvôli nim sme sa aj rozviedli. Čoskoro sa vráti a bude ti ľahšie, začne ju brávať na prechádzky. Veľmi ju miluje a zaváľa ju hračkami, čo je úplne zbytočné. Radšej by nám dal viac peňazí…” usmiala sa Monika.
A naozaj, čoskoro sa objavil otec dievčatka. Štíhly, svetlovlasý muž zdvihol Terezku pred vchodom a dlho ju nepúšťal z náručia. Zuzka túto scénu náhodou videla z kuchyne a dokonca sa jej zaleskli oči: tak úprimne sa dievča a otec tešili jeden z druhého.
Za pár dní sa Zuzka zoznámila s Jozefom – Ter…a o rok neskôr, keď sa Zuzka a Jozef brali, Terezka stála vedľa nich s úsmevom, ktorý hovoril viac než slová.
