**Môj denník**
Mladá dievčina, Zuzana, prišla pracovať ako sekretárka do stavebnej firmy. Po škole sa jej nepodarilo študovať, lebo otec veľmi choroval a matku nikdy nepoznala – zomrela pri pôrode. Otec ju vychoval sám. V škole sa učila francúzštinu, ktorá ju fascinovala. Chodila na kurzy, zdokonaľovala sa, verila, že sa jej to raz v živote zíde.
**Nesplnená láska**
Keď prvýkrát uvidel šéfa, Adriána Kováča, stála ako prikovaná. Vstúpil do kancelárie, slušne pozdravil, na okamih sa na ňu pozrel a zmizol za dverami. „Bože, aký krásny muž,“ pomyslela si, no hneď sa zarazila. „Čo to robím? Je môj šéf, oveľa starší a ženatý.“
Bol to štyridsiatnik s uhádzajúcim pohľadom, peknou postavou a jemným hlasom. Raz ju zavolal do kancelárie, dal jej pokyny, no ona sa iba topila v jeho očiach, kývala, no v duchu sa rozplývala. Keď vyšla von, musela sa posadiť, aby sa spamätala.
„Takto to nejde. Prišla som pracovať. On je ženatý a všetci vravia, že svoju ženu Milku miluje.“
Adrián naozaj nikdy nepozrel na inú ženu. Deti nemali, no jeho láska k Milke bola vzájomná. Kolegyne si šuškali: „Čo v nej videl? Nie je žiadna kráska, oblieka sa nudne. Deti mu nedala. A on – taký pohľadný.“
V niečom mali pravdu. Milka bola obyčajná žena, no pre Adriána neexistovala iná. Nepomohli žiadne pokusy ho zlákať. Bol chladný, nedotknuteľný.
Zuzana počúvala reči a v tichosti ho milovala. Snívala, že raz si ju všimne a pochopí, ako ho miluje. „Budeme spolu, porodím mu deti. Nechcem rozbiť rodinu, ale môžem mať jeho dieťa. Bože, ako ho zbožňujem!“ Také sne ju prenasledovali.
Adrián bol jej jediná, nedosiahnuteľná láska. On ju vnímal len ako dobrú pracovníčku. Raz jej dal kvety – na narodeniny. To ju však utvrdilo v láske ešte viac.
**Náhodné stretnutie**
Odvtedy uplynulo dvadsať rokov. A dnes ho náhodou stretla na ulici. Sivý, v šuchajúcich topánkach, s opuchnutými očami. Z bývalého pohľadníka nezostalo nič. Chcela, aby ju spoznal. Srdce jej búšilo, ústa boli suché, no on ju nezbadal, len kráčal ďalej.
„Čo sa s ním stalo? Takýto koniec si nezaslúži.“
„Ochorel po tom, čo pochoval Milku. Je to len dva roky, ale úplne sa zrútil,“ počula za sebou hlas starej ženy. „Som jeho susedka, občas mu pomôžem. Žije sám, peniaze prepije. Hnevám sa na neho, ale je mu ľúto. Ešte nie je starý, má šesťdesiatdva.“
Zuzana sa zamyslela.
„A vy ste mu kto?“ spýtala sa stará žena.
„Nikto,“ vzdychla si a odišla.
Celý deň naňho myslela. Nemohla spať, pred očami jej behali spomienky. Jej jediná láska sa vrátila – v takom stave.
**Šťastná služobná cesta**
Tri roky pracovala ako jeho sekretárka, nikdy neprezradila svoje city. Jedného dňa jej však povedal: „Zuzana, ideme na rokovanie do Francúzska. Ty ovládaš francúzštinu, takže sa priprav. Ja tam budem stratený.“
Netušil, akú radosť jej spôsobil. Snívala o tom, že budú spolu.
Rokovanie dopadlo dobre. Pred odchodom navrhol: „Oslavme to v reštaurácii. Skvelá práca.“
Sedeli dlho, Adrián sa opil – zvyčajne nepil. Pomohla mu do izby, uložila ho. Vtom ju chytil za ruky, pritiahol k sebe.
„Ďakujem, zlatá…“ šepkal a bozkával ju.
Nedokázala sa brániť. Vedela, že je to zlé, ale stratila sa v tom okamihu. Bol len on a ona.
Nazýval ju však Milkou.
„Milka, moja milá…“
„Mýli sa,“ bolelo ju to, no vzala to.
Ráno zaklopal na jej izbu, rozpakovito vstúpil.
„Prepáč… To, čo sa stalo… Bol to omyl. Nemal som…“
Srdce ju pálilo, no udržala sa.
„Je to v poriadku, Adrián. Ani ja som neodmietla. Nikto sa to nedozvie.“
„Ďakujem. Zachránila si ma.“
**Čakanie na zázrak a výpoveď**
Vrátili sa domov. Zdalo sa, že život pôjde ďalej, no Zuzana nezabudla na tú noc. Stále ho milovala.
Potom prišiel šok – bola tehotná.
„Bože, čakám jeho dieťa!“ Srdce jej plesalo.
Večer však prišlo rozhodnutie: „Nikto sa to nesmie dozvedieť, najmä on. Miluje svoju ženu. Nechcem nič ničiť. Dám výpoveď.“
Adrián bol prekvapený, keď mu priniesla papier.
„Prečo odchádzaš? Práve teraz je veľa práce.“
„Idem sa vydať a odsťahujem sa.“
„Vydáš sa? To je skvelé! Dostaneš odmenu za tvoju prácu. Nech sa ti darí!“
Trochu ju to zabolelo – mohol sa aspoň pokúsiť ju udržať. No odišla.
Otec jej tehotenstvo prijal s radosťou. Hoci stále choroval, podporoval ju.
Porodila syna, Martina. Vyrastal, tešil ju i deda. Keď mal osem rokov, otec zomrel. Zostali sami. Zuzana pracovala inde, vyhýbala sa bývalým kolegom.
**Stretnutie po rokoch**
Martin mal sedemnásť, končil školu. Vtedy znova uvidel
