SAMOTA V DVOJICI
Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi priviedla Božena svojho budúceho muža Miloslava k rodičom do Zvolena. Chcela ich zoznámiť a oznámiť im, že plánujú svadbu.
Otec s mamou ihneď všetko pochopili, už keď na prahu zbadali cudzieho chlapca. Dovtedy Božena nikdy žiadneho nápadníka domov nepriviedla. Zvykla hovoriť:
Načo ich ukazovať? Keď bude svadba na spadnutie, potom ho priveziem.
Preto rodičia ostro sledovali rozpačitého mladíka, čo zvieral ruky na stole. Božena si niekam odskočila, otec išiel za ňou.
Robíš chybu, dcéra. Nemala by si si ho zobrať.
Prečo nie? Božena sa postavila do obrany pretože je traktorista?
Nie len preto, aj keď to hrá rolu. Vieš, možno je dobrý človek, ale ste úplne odlišní. O čom sa budeš s ním rozprávať? Vyrástla si v rodine učiteľa, vysokoškolsky vzdelaná. On? Dedinský chalan, aj pracovítý, ale celkom prostý. Hneď to vidieť. Ak s ním ostaneš, vždy medzi vami bude stáť jediné slovo: intelekt.
Nechaj tak, oci, to sú predsudky. Mne je jedno, kto je hlavné je, že ma ľúbi. Učiť sa predsa dá stále. Pomôžem mu, odvetila Božena presvedčená o svojej pravde.
Nuž dobre. Veď vieš, ako sa vraví: Kto rodičov neposlúcha, ten blúdi po svete. Potom sa nesťažuj, že som ťa nevaroval
Bola svadba. Medové týždne prešli, začal obyčajný život.
Po dlhých prosbách Miloslav nastúpil diaľkové štúdium na technickej škole, no nikdy sa do učenia nepustil. Božena za neho písala úlohy, prehrabávala sa v technických knihách, ktorým nerozumela. On dvakrát zašiel na skúšky a s úsmevom sa na to vykašľal:
Načo mi to je? Ak to chceš ty, tak sa uč ty.
Božena sa ešte pokúšala manžela presvedčiť, márne. Miloslav bol presvedčený, že už všetko vie a tie hlúposti časť svojho života venovať nebude.
Dobre teda, rezignovala žena a mávla rukou.
Myslela si, že vlastne nie je hlúpy, čítal všetky knihy v jej knižnici, zaujímal sa o politiku, v práci si ho vážili. Pravda však bola taká, že z neho dedina cítiť na kilometre ale ľúbila ho predsa takého, aký bol.
Rokom ich vzťah začal byť komplikovanejší. Miloslav prestal brať do úvahy ženine názory. Neustále ju ponižoval a dokazoval, kto je pán domu. Pri cudzích ľuďoch otvorene vyslovoval veci, ktoré Božena považovala za nevhodné. Robieval to s takým sebavedomím, až ju mykalo.
Ukázalo sa, že muž nevie rozhodnúť nič zložitejšie. Všetky rodinné problémy padali na plecia Boženy, čo Miloslav považoval za samozrejmé:
Chceš maľovať? Tak maľuj!
Treba novú chladničku? Tak ju kúp!
Chceš preskliť balkón? To je tvoja vec. Kľudne si objednaj.
Jedno jediné, čo ich nespájalo konflikty, bola chalupa. Na pôde Miloslav rád a dobre pracoval. To bolo všetko.
Možno si niekto povie: A čo viac treba? Ale záhrada trvá len tri-štyri mesiace v roku. Po zvyšok roka bola Božena ženou i mužom v jednom.
Kým bola mladšia, neriešila to. Neskôr ju už všetko začalo ťažiť. Miloslav si zvykol žiť za chrbtom ženy a meniť sa nehodlal. Prečo aj? Veď jemu nič nechýbalo. Kvet Božene na ôsmy marec nepriniesol nikdy. Ohľadom darčekov raz vážne prehlásil:
Ja som ťa už obdaroval. Dvakrát. Tam ti behajú v izbe.
Myslel ich dve dcéry.
Božena sa nehádala, nepresviedčala, prijala, čo je. Sama si ospravedlňovala: Veď u nich sa darčeky nedávajú, prežijem.
Miloslav nikdy nebol príjemným spoločníkom. Nevedel a ani nechcel komunikovať s okolím. Na začiatku sa ľudia pýtavali, či jej muž vie vôbec rozprávať. Božena si z toho zvykla uťahovať.
Jeho však hnevalo, že manželka sa so všetkými ľahko a veselo rozpráva. Každého jej priateľa či príbuzného zhadzoval, vlastných kamarátov však nemal.
Božena nielenže riešila rodinné záležitosti, ale aj výborne zarábala. Nikdy nebola závislá na jeho plate. Aj počas veľkých zmien si našla vedľajší zárobok. Vedela, že Miloslav sa nikdy nenamáhal viac, než bolo treba.
Ak ti nestačí zarábaj si! znel jeho postoj. On chodil do práce a stačí. Buď rada.
Postupne Božene došlo, že sa s Miloslavom ani nemá o čom porozprávať. Rovnaké situácie videli úplne odlišne. Jej sa páčil film, jeho odpoveď bola: To je sprostosť. Čo pozrel on, ona nevydržala viac ako desať minút. Hudbu, knihy to už vôbec.
Mali povahy na opačných póloch: ona bola ochotná obetovať sa pre rodinu i priateľov, on čistý egoista, zaujímajúci sa len o seba. Strava každého iná, záujmy žiadne spoločné, city vychladli, deti odišli. Za chrbtom viac než tridsať rokov spoločného života spoločného, no každý sám. Cudzí ľudia pod jednou strechou.
Miloslav mal naopak pocit, že manželka je drza a nerešpektuje ho. Nezáležalo na tom, že všetko tiahla na sebe veď musí, je to jej povinnosť.
A tak sa občas opil a začal jej vyčítať jej rodičov, rodinu, osočoval každé jej slovo, každý čin. Robil to s tým, že sa vyvyšoval, akoby bol pánom a ona len slúžkou.
Keď vytriezvel, nerozumel, prečo s ním žena sotva prehovorí.
Veď som povedal len pravdu!
Ale nech sa snažila akokoľvek, nedokázala mu vysvetliť, že je to len jeho pravda. Inú nepočul ani nechcel prijať.
A teraz sedí Božena u mňa za stolom a s očami plnými sĺz vraví:
Ako som unavená Celý život akoby som sedela na pušnom sude. Nikdy neviem, čo si zmyslí, kedy to vybuchne. Unavená som z večného prispôsobovania sa, z kompromisov, z tichej bolesti. Čo robiť? Rozviesť sa? Načo? Ten chlap nikam neodíde Bude sa mstiť, otravovať. A čo je najhoršie, myslí si, že je v práve. Po jeho výstupe bývam chorá celé týždne. Zbieram sa po kúskoch. Predsa len rodina, deti, už aj vnuci. Hľadám dôvody, prečo s ním ostať. Snažím sa normálne rozprávať, obrusovať hrany, ale on to vníma ako svoju výhru. A začne všetko odznova.
Už mám toho dosť Ale kam by som šla? Viem, že keď si vypije, stratí zvyšky rozumu. Ak by som odišla, celá partia od krčmy by sa nasťahovala do bytu. Spustošia, zničia všetko Už som to zažila.
A tak treba vydržať Je mi ľúto nechať vlastný dom napospas.
Vieš, kým boli deti malé, naša rozdielnosť tak nebila do očí. Nebol čas rozmýšľať ani hľadať v sebe nespokojnosť.
Teraz, keď sme zostali sami dvaja, je to neúnosné. Dvaja cudzí pod jednou strechou, hoci spolu žili tridsaťosem rokov
Áno Otec mal pravdu Intelekt Stojí medzi nami stáleDlho sedíme mlčky. Po izbe pomaly prechádza večerný tieň, Božena sa bez slova díva na ruky položené v lone, akoby v nich hľadala odpoveď. Cez otvorené okno prúdi teplý júlový vzduch, od susedov prenikajú tlmené hlasy. Hodiny na stene ticho tikajú, pravidelne, neúprosne.
Nakoniec vzdychne, zaplače, ale slzy už nepretečú. Je to plač, čo vyprchal do vnútra, kam si ho nedovolí nik okrem nej samej všimnúť.
Vieš, prehovorí po chvíli, ľudia si myslia, že najhoršia je samota. Ale nie. Najhoršie je byť s niekým, kto ti denne pripomína, aká sama vlastne si.
Zodvihne pohľad. V očiach jej zostala zvláštna tichá sila.
Nie som už mladá, domov je môj, nevzdám sa ho pre cudzie zlozvyky, nenechám po sebe len prázdne steny. Možno niet úniku, možno je osudom ženy mojej doby vydržať. Ale kým mám pre koho variť nedeľný obed, pre koho kúpiť vianočný darček, kým sa ešte niekomu vnúčence usmejú v náručí, budem tu. Ale viem už jedno môj život patrí aj mne. A začínam ho hľadať, hoci i potichu, každý večer pri knihe, na prechádzke okolo bloku, v tých pár vetách s priateľkou na lavičke. Už sa nebudem hanbiť za slzy ani smiech.
Zrazu sa jej tvár rozjasní drobným úsmevom. Vraj starnutie je osamelé. Ale vieš čo? Nie som sama, som so sebou. A to je niečo, čo mi nik nevezme.
Na tom stole, kde si Božena sklada ruky, ostáva neviditeľné rozhodnutie. Vonku sa stmieva a v izbe zasvieti slabé svetlo. Svieti pre ňu, pre každú ženu, ktorá vo dvojici objavila silu žiť aj sama za seba.
A možno práve v tejto obyčajnej chvíli nachádza Božena kúsok pokoja, ktorý tak dlho márne hľadala.
