SAMOTA VO DVOJICI
Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi Priviedla Božena svojho budúceho manžela, Milana, k rodičom do Martina, aby ich zoznámila a oznámila im, že sa chcú vziať. Otec s mamou okamžite vedeli, o čo ide, keď na prahu uvideli neznámeho chlapca. Božena totiž dovtedy nikdy žiadneho nápadníka domov nevodila. Vždy hovorila: Načo by som ich ukazovala? Až keď budem chcieť vydať sa, predstavím.
Preto rodičia sledovali Milana veľmi pozorne, bol očividne nesvoj a nesmelo sedel za ich stolom. Božena na chvíľu odbehla preč a otec vyšiel za ňou.
Robíš chybu. Nemala by si si ho brať, povedal jej do očí.
Prečo nie? okamžite sa postavila na odpor Božena. Lebo je traktorista?
Otec sa zamyslel. Nie je to len tým, hoci aj to hrá istú rolu. On možno nie je zlý človek, ale ste úplne odlišní. O čom sa s ním budeš rozprávať? Ty si vyrástla v rodine učiteľa, vysokoškolské vzdelanie, prečítané pol knižnice. A on? Dedinčan, pracovitý áno, ale jednoducho rozumovo na inom mieste. To vidno hneď. Ak si ho vezmeš, medzi vami bude vždy stáť jedno slovo intelekt.
Ale, oci, nechaj to tak. To sú len predsudky. Mne je jedno, odkiaľ je. Hlavné je, že ma ľúbi. A učiť sa môže hocikto kedykoľvek. Ja mu pomôžem, bránila sa Božena, presvedčená o svojom.
Dobre, ale pamätaj: Kto neposlúcha rodičov, bude blúdiť celý život. Potom nehovor, že som ťa nevaroval
Sobáš sa konal. Záplava ruží a lásky rýchlo zmizla, začal bežný rodinný život. Milan, po dlhom prehováraní, nastúpil na diaľkové štúdium na technickej škole, ale začať sa naozaj učiť mu nikdy nešlo. Božena mu písala seminárky, trápila sa s technickými textami, ktoré jej boli cudzie. On si na pár dní prišiel sadnúť na skúšky, potom štúdium definitívne nechal. Načo by som sa tým trápil? Ak to chceš ty, uč sa ty! vyhlásil.
Božena sa už prestala hádať. Pomyslela si, že v konečnom dôsledku nie je hlúpy všetko v ich knižnici mal prečítané, politiku sledoval, v práci ho vážili. Akurát celý život ostával horlivým dedinčanom. Takého si ho predsa zamilovala, čo už narobí.
Rokmi sa ich vzťah začal komplikovať. Milan s jej názorom nerád rátal, často ju ponižoval, dokazoval si, že on je pánom v domácnosti. Nebál sa naplno vyjadriť pred hocikým veci, ktoré sa jej zdali nevhodné a často s takým dôrazom, až Boženu striaslo. Zistila, že Milan nie je schopný žiadneho zložitejšieho rozhodnutia. Všetko padalo na jej plecia. On to bral ako samozrejmosť:
Chceš rekonštruovať? Tak to zariaď!
Treba nový chladničku? Choď, kúp!
Balkón zaskliť? Ty to chceš, ty to objednaj!
Jediná vec, kde nebol problém, bola chata. Tam Milan naozaj rád a dobre pracoval. Ale záhrada trvá iba tri, štyri mesiace do roka. Inak bola Božena v rodine všetkým manželkou, mužom, správcom.
Ako mladá to neriešila, potom ju to začalo ťažiť. Muž sa zmene bránil, bol spokojný, nechcela hádku načo by sa menil? Za celý život nepriniesol Božene kvetina na Deň žien ani len tulipán. Raz vážne povedal: Už som ti dal dva najväčšie dary tie, čo behajú po byte, mysliac ich dve dcéry.
Božena sa neháda, nepresviedča, prijala to ako fakt. Nezvykol si dávať darčeky, tak to prežijem, utešovala sa. V komunikácii bol Milan vždy ťažký človek, ani v mladosti nemal záujem o ľudí, nevedel sa rozprávať. Priatelia sa Boženy opytovali, či vôbec vie hovoriť. Tvárila sa, že žartujú. Milan neznášal jej voľné rozhovory s každým, koho stretla. O jej rodine a známom sa vyjadroval pohŕdavo, a svojich kamarátov si za celý život vlastne nikdy nenašiel.
Božena nielenže riešila domov, ale aj dobre zarábala. Nikdy nevisela Milanovi na krku. Aj v období zmien si našla vedľajšiu robotu. Vedela, že on sa do ničoho nepustí. Máš málo? Tak si zarábaj! Ja chodím do práce, mal by si byť spokojná.
Časom bolo zrejmé s Milanom si už naozaj nemajú čo povedať. Rovnaké veci vnímajú úplne inak jej sa film páčil, on to nazve blbosťou. Jeho obľúbené programy Božena neznesie desať minút. O knihách, o hudbe ani nehovoriac.
Ich povahy? Božena je obetavá, ochotná kvôli nemu, deťom, priateľom urobiť čokoľvek. Milan číry egoista, čo sa stará iba o seba. Výsledok: každý je na inom svete, spoločné chvíle sa stratili, záujmy nemajú žiadne, city vychladli, deti sú preč. A po tridsiatich rokoch spoločného života sa cítia ako cudzinci.
Milan si myslí, že Božena je rozmaznaná, neváži si ho, nerešpektuje ho. Že všetko ťahá na svojich pleciach to ho netrápi. Veď ona musí, patrí to k žene!
A tak Milan pravidelne popije, rozrozpráva sa pravdu do očí o jej rodičoch, ktorých už pochovali, o jej príbuzných, o každom jej slove, skutku. Provokuje ju, uráža, ponižuje. A robí to s viditeľným pôžitkom ako pán gazda, čo stavia slúžku na miesto.
Keď vytriezvie, nechápe prečo s ním ledva hovorí. Veď som povedal len pravdu!
A nevysvetlíš mu, že to je len jeho pravda. Iná mu do hlavy nevlezie.
A tak dnes večer sedí Božena u mňa v kuchyni nad pohárikom žinčice a so slzami v očiach hovorí:
Vieš, už mám toho dosť Celý život to je ako chôdza po rozžeravenom uhlí. Nikdy neviem, aký nápad ho zase napadne a na čo doplatím tentokrát. Vyčerpaná som z nekonečných kompromisov, ústupkov, trpezlivosti. Veď načo rozvod? Aj keby som odišla, čo potom? On z bytu neodíde, začal by si chodiť pažiť s miestnymi štamgastmi, zanesú nám byt Ešte aj dom by mi bolo ľúto opustiť napospas.
Kým boli deti malé, naše rozdiely až tak nevyčnievali. Nemala som čas ani chuť o tom premýšľať. Teraz, keď sme ostali dvaja, je to neznesiteľné. Dvaja cudzinci pod jednou strechou Tridsaťosem spoločných rokov
Áno, mal otec pravdu. Intelekt ten je medzi nami vždy.
Dnes večer nad tým všetkým premýšľam a uvedomujem si jednu vec nikdy netreba prehliadať vlastné pochybnosti a hlas rozumu, aj keď nám láska hovorí iné. Čas ich aj tak vždy nejakým spôsobom vyjaví.
