OSAMENIE VO DVOJICI
Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi priviedla Emília svojho budúceho manžela Petra prvýkrát k rodičom do bytu v Bratislave. Chcela ich zoznámiť a zároveň oznámiť, že sa chystajú podať žiadosť o sobáš.
Otec s mamou všetko pochopili hneď, ako sa vo dverách objavil im neznámy chlapec. Predtým Emília nikdy domov žiadneho nápadníka nedoviedla. Vravela vždy:
Načo by som vám ich ukazovala? Až keď sa rozhodnem vydať, tak ho privediem.
Preto sa rodičia, sediac pri kuchynskom stole, s veľmi vážnou tvárou dívali na mládenca, ktorý v rozpakoch pozeral do stola.
Emília sa na chvíľu vytratila na chodbu, nasledoval ju aj otec.
Robíš chybu, Ema. Nemala by si za neho ísť, povedal potichu a znepokojene.
A to prečo? postavila sa Ema urazene pretože je traktorista?
Nie len preto, aj keď aj to zohráva úlohu. Rozumieš, možno je dobrý človek, ale ste dvaja úplne rozdielni ľudia. O čom sa s ním budeš rozprávať? Ty si vyrastala v rodine dôstojníka, máš vysokú školu… A on? Dedinský chlapec, áno, pracovitý, ale veľmi jednoduchý. To vidno na prvý pohľad. Ak s ním ostaneš, vždy vás bude rozdeľovať jedno slovo: IQ.
Nechaj to tak, oci. To sú predsudky! Mne je jedno, kto je, hlavné predsa je, že ma má rád. A učiť sa môže hocikedy, ja mu pomôžem, oponovala Ema, presvedčená o vlastnej pravde.
No dobre, ale pamätaj na to slovenské: Kto neposlúcha rodičov, blúdi celý život. Potom mi nehovor, že som ťa neupozornil…
Bola svadba. Zaľúbenosť sa upokojila, začal obyčajný rodinný život.
Peter po dlhom prehováraní externe začal študovať strednú technickú školu, ale študovať vlastne nikdy nezačal. Emília zaňho písala úlohy, študovala technické veci, ktoré jej boli cudzie. On chodil na pár prednášok a potom to vzdal so slovami:
Načo mi to je? Tebe to treba, študuj si sama.
Emília sa snažila mu to rozumne vysvetliť, ale bez výsledku. Peter bol presvedčený, že všetko vie. Na túto hlúposť nebudem míňať čas, vravel neochvejne.
Ako chceš, povedala Emília a vzdala to. Pomyslela si, že napokon nie je hlúpy, všetky knihy z jej knižnice prečítal, politika ho zaujíma, v práci si ho vážia. Pravda, dedinou z neho cítiť, no to jej spolu s láskou prišlo nepodstatné.
Roky ubiehali a vzťah sa menil. Peter postupne už nielen, že nebral do úvahy Emíliin názor, on ju pravidelne ponižoval, ukazoval, kto je pán domu. Pri cudzích sa vyjadroval o veciach, o ktorých Ema považovala za nevhodné čo i len diskutovať. Takým sebavedomým tónom, až ju triaslo.
Zistilo sa, že Peter nezvláda žiadne zložitejšie rozhodnutia. Všetky rodinné problémy vždy skončili na Emíliiných pleciach. Odpovedal jej stroho:
Chceš novú chladničku? Kúp ju!
Trebalo by vymalovať? Tak si to zariad!
Chceš zaskliť balkón? Tak si to uredíš!
Jediné, čo išlo bez problémov, bola záhrada. V pôde Peter vedel a chcel pracovať, to bolo vlastne všetko. Niekto by povedal: A veď je to dosť. Lenže záhradná sezóna trvá tri, štyri mesiace za rok. Po zvyšný čas bola Emília doma sama vo dvojici.
Keď bola mladšia, nevšímala si to. Potom jej ťarcha začala liezť na nervy. Peter, zvyknutý len nasledovať, sa meniť nechcel, na čo by aj? Veď mal všetko. Nikdy Emílii nepriniesol kvet na Deň žien. O darčekoch raz vážne zahlásil:
Veď som ti už daroval, a to dvakrát. Tam behajú v izbe.
Myslel ich dve dcéry.
Emília ho nepresviedčala, ani sa neháadala, prijala to. Sama seba presviedčala: No čo, nebol zvyknutý dávať darčeky. U nich to nebolo. Prežijem.
Peter bol komplikovaný aj v kontakte s inými od začiatku. Nevedel a ani nechcel komunikovať. Ľudia sa Emílie na začiatku pýtali, či jej muž vie vôbec hovoriť. Ona sa len pousmiala. Petrov vnútorný hnev však rástol, keď videl, s akou ľahkosťou sa jeho žena rozpráva s kýmkoľvek. Všetkých jej priateľov a rodinu ohováral, vlastných kamarátov však nikdy nezískal.
Emília nielenže riešila domáce problémy, ale aj slušne zarábala. Nikdy nebola na manželovom krku. Aj keď prišli zmeny, vždy našla spôsob, ako si privyrobiť. Vedela, že on sa nepretrhne Máš málo? Zarob si!, znel jeho postoj. On chodil do práce, a to podľa neho stačilo.
Postupne Emílii došlo: s Petrom sa už nedá rozprávať. Citili svet inak. Ak sa jej páčil film, on ho plus mínus vysmial. Jeho filmy nevydržala desať minút. O hudbe, knihách sa nemá zmysel baviť.
Charakterovo sa tiež rozchádzali: ona – ochotná pre rodinu a priateľov urobiť čokoľvek, on – ukážkový egoista. Jedlo si každý chystal svoje, záujmy odlišné, city zmizli, deti sa rozišli, ostalo vyše tridsať spoločných rokov. Spoločných po jednom. Cudzí ľudia pod jednou strechou.
Peter si, naopak, myslel, že Emília mu prerástla cez hlavu. Neváži si ho, neuctí si ho. A to, že všetko ťahá sama, ho nezaujímalo veď je to jej povinnosť.
Preto si raz za čas prisadol k borovičke a začal jej hovoriť pravdu o jej rodičoch, ktorých už dávno pochovali, o jej rodine. Každý jej čin a slovo kruto hodnotil. Ponižoval, urážal a ešte si aj užíval svoju rolu pána, ktorý dáva slúžke poriadok.
Keď vytriezvel, nechápal, prečo sa s ním žena ledva rozpráva.
Veď som len povedal pravdu!
Marne mu vysvetľovať, že jej život je aj o niečom inom ako o jeho pravde. Inú jednoducho nie je schopný pochopiť, prijať, počuť.
A tak teraz sedí Emília u mňa v kuchyni a so slzami v očiach hovorí:
Ja už nevládzem… Celý život na pušnom sude. Nikdy neviem, čo mu napadne a kedy to vybuchne. Už mám po krk kompromisov, prispôsobovania, nekonečného trpezlivosti. Čo mám robiť? Rozviesť sa? Aký to má zmysel? Ten chlap nikam neodíde. Bude zo mňa pomaly vyciciavať krv, trápiť ma. Najhoršie je, že si myslí, že má pravdu. Po jeho úprimnostiach bývam týždne chorá, dávam sa dokopy. Nakoniec rodina, deti, teraz už aj vnúčatá. Vždy si nájdem dôvod, prečo s ním zostať. Snažím sa v pokoji, uhladzovať, lenže on to berie ako výhru. A potom spustí kolotoč odznova.
Je toho toľko, že by som najradšej kričala… Lenže čoby som robila, keby som sa rozviedla? Keď si vypije, stráca posledné zvyšky rozumu. Keď by som odišla, všetci jeho kumpáni z krčmy by sa presťahovali k nám a spustili by peklo. S tým už mám skúsenosti.
Tak čo mi ostáva? Len znášať a nechať si vlastnú domácnosť na pokoji.
Vieš, kým deti rástli, naša rozdielnosť až tak neudrela do očí, neubíjala ma. Nebol čas premýšľať, ani sa počúvať.
Teraz, keď sme zostali sami, je to neznesiteľné. Dvaja cudzinci pod jednou strechou. I keď sme spolu strávili tridsaťosem rokov…
Hej, mal pravdu otec… Rozum… Vždy stál medzi nami…
