Samota nekrásni život
– Ľubica, poď dnes do klubu, mám s tebou niečo dôležité, povedal zamyslene Marek, keď jej vyšla z obchodu a on sa ponáhľal niekam inde.
Ľubica sa naňho pozrela a prikývla, no on si už všimol, že už zúril rohom predajne.
– Ten Marek je zvláštny, vždy ma pozerá vážne, možno preto, že je o šesť rokov starší, pomyslela si Ľubica, kráčajúc po dedinskom chodníčku domov.
Do klubu prišla večer, ale čo teda chce od nej Marek, nevedela dešifrovať. Jana sa neustále triasla okolo neho, neustúpila iným dievčatám. V dedine všetci vedeli, že Jana si Mareka príliš chráni a vždy mu leží po krku. Ľubica sledovala, ako Marek odrážal Janine pozvánky na tanec.
– Jana, nechaj ma, počula ho, a Jana sa len zasmejala.
– Neunikneš, zamiluješ sa a vezmeš si ma, narážala Jana.
– Keby mi to povedal nejaký chlap, hneď by som šla inou cestou, hanba, pomyslela si Ľubica.
V klube sa cítila zvláštne, srdce bilo rýchlejšie. Mala devätnásť rokov, pred ňou celý život a snívala o tom, že sa raz vydá za dobrého a láskavého muža a že bude mať dvoch údelých detí.
– Marek je určite milý chlap, aj keď je o šesť rokov starší, ale jeho pohľad mi po chrbte dá chlad, zamýšľala pri pohľade do zrkadla, kde jej nové šaty perfektné. Už trikrát ma odprevadil domov, vždy skromný, ani ruku nepodel, čo iní chlapci okamžite robia.
Keď vstúpila do klubu “Pod hviezdou”, okamžite ju zachytil Marekov pohľad očividne na ňu čakal. Začal ju privádzať do stredu sály a povedal:
– Ahoj, Ľubička, poďme tancovať.
Spievali pod skladbu Moja jasná hviezda a Marek, hoci zostával vážny, občas sa mu objavila úprimná úsměv. Držal ju pevne za pás a ich blízkosť ju rozochvíľovala. Keď sa tanec ešte niesol, objavila sa Jana a zlovestným pohľadom ich sledovala, no Marek stále vyzýval Ľubicu.
Po chvíli Marek zastavil hudbu a povedal:
– Ľubička, choďme prejsť sa.
– Poďme, súhlasila a vybehli z klubu, kým Jana ešte tancovala.
Vonku za dedinou vládla tichosť, len šušťali cvrčiky a rieka šepkala chladivý prúd, kde sa občas vznášal hmla. Vôňa kvetov a byliniek sa miešala s čerstvou vlhkosťou.
– Ľubička, nebudem ťa dlho obchádzať spomalil kroky Marek , ber ma za manželku.
Zastavil sa, očakávajúc jej reakciu.
– Čo, prečo mlčíš? spýtal sa napäto.
– Ach, Marek, nečakala som na to, ale súhlasím, šepkla a zasmejala sa, kým ho objal a pobozkal.
Svadba prepadla všetkomu okruhu, boli šťastní a po svadbe sa presťahovali do Marekoveho rodinného domu v Trnave. Žili s jeho rodičmi, ktorí ich privítali s láskou a pochopením. Ľubica sa najprv bála o vzťahoch so svokrou, no čoskoro si vybudovali pevné putá.
Vždy počúvala Mareka, pretože on bol starší a mali byť on hlavou rodiny. Marek ju nikdy neobťažoval, v ťažkých chvíľach ju podporoval. Počas ich manželstva sa im narodili syn a neskôr dcéra. Svokra im pomáhala s deťmi, kúpala ich v noci, kým ich otec odpočíval.
Po troch rokoch prišli ďalšie šťastné chvíle narodila sa ich druhá dcéra a starí rodičia ju milovali. Rodičia, svokra i matka Ľubice často pomáhali.
– Ľubička, postavíme si vlastný dom, jedného dňa vyhlásil Marek, každý muž by mal postaviť svoj dom, ona ho podporila a pustili sa do práce.
Syn mal už päť rokov, dcéra bola ešte maličká a Ľubica sa tešila z tejto novinky. Túžila žiť samostatne, aj keď ich svokry boli milé, a mať svoj vlastný kút.
– V mojom dome si usporiadam všetko po svojom, snívala, deti budú mať svoje izby, my budeme mať vlastnú spálňu.
Marek splnil jej prianie a dom postavili, presťahovali sa a všetci boli šťastní. V dome sa rozbehol kocúr, ktorý sa stal ich novým spoločníkom.
– Ľubička, zamyslíme sa nad tretím dieťaťom, spýtal sa Marek, ona sa zasmiala a povedala, že nie je proti.
Avšak ich šťastie nebolo večné. Marek náhle zkolaboval po raňajkách, vyzliekol sa na pohovku a keď prišiel záchrankový personál, už bol mŕtvy.
Ľubica bola zničená, zostala sama s dvoma deťmi v novom dome.
– Musím žiť a radovať sa, aj keď som chýbala tretia dieťa, plačala, prečo odnášajú dobrých mužov?
Postupne sa zotavila, pracovala na dvoch zamestnaniach, aby deti nemali nedostatok. Otec jej pomáhal, a hoci sa objavili muži, ktorí ju chceli oženiť, ona odmietala chceli len pre seba.
Keď jej deti vyrástli, syn absolvoval vysokú školu, dcéra kolégiu a obaja založili svoje rodiny. Ľubica mala už 48 rokov, často ich navštevovali víkendom spolu so svojimi vnúčatami. Jedného dňa jej syn povedal:
– Mami, nie si stará, nájdeš si ešte dobrého muža, život je príliš krátky na samotu.
– Aj ja som o tom premýšľala, ale neviem, či nájdem niekoho, kto má rovnaké hodnoty ako Marek. Väčšina mužov pije, vrčí alebo nepracuje. Ja mám svoj dom, svoje povinnosti a vedela som, že som už dospela, odpovedala.
Jednu večer ju susedka zo susednej obce zoznámila s Grigorm, vdovcom s dospelými deťmi. Grigor prišiel na návštevu so svojím automobilom a priniesol koláče a fľašu šťavnatého vína.
Ľubica naložila stôl, položila naň fľašu červeného vína, ktoré jej syn priniesol z mesta. Grigor otvoril fľašu a nalial do pohárov.
– To je výborné víno, kde si ho našiel? spýtal sa Grigor so širokým úsmevom.
– Od syna, odpovedala poctivo a všimla si, že mu oči trochu slzblúknú.
Grigor sa rozprával:
– Ľubička, poď so mnou bývať u mňa, moje domy sú podobné, ja tiež nechcem opustiť svoj dom, tak poďme predať svoj a presťahovať sa ku mne.
Ľubica sa zamyslela:
– Mám deti a tento dom patrí im, stavia ho ich otec.
Grigor sa rozčúl:
– No a čo ťa priniesť sem? Nie prázdnymi rukami!
Ľubica vstala a povedala:
– Grigor, náš život spolu nevyjde. Vráť sa domov, sme rozdielni.
Grigor sa protestoval:
– Poznáš ma len dve hodiny, a už hovoríš, že nebudeme žiť spolu?
– Už viem, že to nie je správne, a viac toho nechcem, odpovedala rozhodne.
Grigor odišiel, a ona zatvárala dvere na zamykanie.
– Už tu nebude žiadny muž, budem sama, aj keď je to ťažké, povedala si nahlas a zasmiala sa.
– Ži životom, ako Marek, pripomenuli jej vnúčatá, samota nekrásni život, ale výber si môžeš urobiť, či budeš sama alebo s niekým, kto ťa naozaj ocení.
Ľubica pochopila, že pravda nie je v tom, koľko ľudí okolo nás je, ale v tom, ako hlboko žijeme v srdci. Samota nekrásni život, ale ak ju zmeníme na priestor pre vlastný rast, nachádzame skutočné šťastie.
