Osamelá v dave rodiny
“Mama, čo sa zase nervuješ!” podráždene vyhodila Zuzana, bez toho aby zdvihla oči z telefónu. “Veď nič sa nestalo, že neprišli na tvoje narodeniny. Ľudia majú svoje povinnosti.”
“Ktoré povinnosti?” ticho sa spýtala Alžbeta Jánová, zatínajúc prsty do obrúska. “Eva sľúbila, že príde s deťmi, Janko tiež povedal, že si uvoľní čas. A Miško dokonca vravel, že už kúpil darček.”
“No a čo?” Zuzana konečne odložila telefón. “Eva sedí s chorými deťmi, Janko má problémy v práci a Miško zase uviazol na služobnej ceste. Nikto to neurobil naschvál.”
Alžbeta Jánová v tichosti prestierala stôl v obývačke. Krásny obrus, najlepšie tanieriky, ktoré vytiahla len na výnimočné príležitosti. Sedemdesiat rokov – nie je to výnimočná príležitosť? Celý týždeň nakupovala potraviny, ráno pripravila obľúbené jedlá svojich detí. Zemiakový šalát pre Evu, pečené kuracie s hubami pre Janka, tortu “Líška” pre Miška.
“Zuzka, čo keby sme im ešte zavolali?” požiadala. “Možno ešte stihnú?”
“Mama, no prestat!” Zuzana vstala od stola. “Ja už musím ísť domov. Peťo je sám s deťmi, unaví sa.”
“Veď sme sa ešte ani poriadne nenajedli…”
“Čo je tu také zvláštne? Len nejaké šaláty. Doma sa najem normálne.”
Alžbeta pozerala, ako jej mladšia dcéra zbiera tašku. Rýchlo, s pocitom zhonu, akoby sa bála meškať na niečo dôležité.
“Dobre, mami, nebuď smutná. Nabudúce sa všetci určite zídu, uvidíš.”
Bozk na líce, zabuchnuté dvere. Alžbeta zostala sama pri stole, prestretom pre šesť osôb.
Dlho sedela a pozerala sa na prázdne tanieriky. V byte panovalo ticho, ktoré prerušovalo len tikot hodín na stene. Tie isté hodiny, ktoré jej na tridsiate narodeniny daroval zosnulý manžel. Koľko sviatkov za týmto stolom oslávili! Narodeniny detí, Vianoce, maturity, svadby…
Alžbeta vstala a začala upratovať stôl. Zemiakový šalát dala do plastovej krabice – zajtra ho odnese susede Ive. Pečené mäso tiež do chladničky. Tortu rozkrojila na kúsky a tiež odložila. Kúskov bolo veľa.
Keď všetko upratala, sadla si do manželovho obľúbeného kresla a vybrala telefón. Na obrazovke svietili neprečítané správy.
“Mamička, veľa šťastia! Prepáč, že som nemohla prísť. Deti majú horúčky, skoro cez štyridsať. Osvadných určite prídem. Bozkávam.” To od Evy.
“Mam, gratulujem! Problémy v práci, možno ma prepustia, nemám čas sa rozptylovať. Darček ti pošlem cez Zuzku. Prajem ti zdravie.” Janko, ako vždy, stručne.
“Mamulienka, s meninami! Uviazol som v Košiciach, let zrušili. Vynahradím ti to. Ľúbim ťa.” Miško, najmladší.
Všetci sa ospravedlňujú, všetci ma milujú, všetci určite prídu nabudúce. Alžbeta odložila telefón a zatvorila oči. Únava na ňu doľahla náhle, ťažká a lepkavá.
Na druhý deň ju zobudilo zazvonenie pri dverách. Na prahu stála suseda Iva so zväzkom chryzantém.
“Betka, gratulujem k včerajším meninám!” usmiala sa. “Prepáč, že som ti včera nezavolala, vnuk mal turnaj v hokeji.”
“Ďakujem, Ivka,” odpovedala Alžbeta a prijala kvety. “Poď dnu, urobím čaj.”
“Aké boli oslavy? Prišli deti?”
Alžbeta pustila vriaci vodu a mlčala. Iva pochopila bez slov.
“Zasa neprišli?”
“Majú svoje povinnosti,” ticho odvetila. “Práca, choré deti…”
“Betka, a povedala si im, ako pre teba bolo dôležité, aby prišli?”
“Načo? Už nie sú malé, mali by to vedieť.”
Iva pokyvovala hlavou.
“Vedieť by to mali, ale nevedia. Moje deti sú také isté. Kým to nevyjadríš priamo, nedôjde im to.”
Pili čaj so zvyškami torty “Líška”. Iva chválila, pýtala sa na recept, rozprávala o svojich vnukoch. Alžbeta počúvala a myslela na to, že sa jej rozprávať so susedou je ľahšie ako s vlastnými deťmi.
“Betka, čo tak skúsiť nejaký krúžok?” navrhla Iva. “Alebo sa prihlásiť do klubu dôchodcov. Sú tam tance, spev, besedy.”
“To čo, Ivka. Mne sa nechce.”
“A čo sa ti chce? Deti vyrastli, žijú si svoj život. Prečo by si aj ty nemohla žiť pre seba?”
Po Ivinej odchode Alžbeta dlho premýšľala nad jej slovami. Žiť pre seba? Ako sa to robí? Celý život žila pre druhých. Najprv pre rodičov, potom pre manžela, potom pre deti. Aj po jeho smrti pokračovala v starostlivosti o deti. Pomáhala s vnukmi, varila, prala, keď doniesli bielizeň.
Večer zavolala Eva.
“Mama, ako sa máš? Aké boli oslavy?”
“Bežne,” odvetila Alžbeta.
“Zuzka hovorila, že ste boli len vy dve. Veď som ti vysvetlila, máme tu peklo. Jožko má horúčku, Anička kašle. Volali sme doktora.”
“Rozumiem, zlatko. Deti sú prednejšie.”
“Mama, no tak to nehovor. Veď vieš, ako ťa mám rada. Len to vyšlo nešťastne.”
“Viem.”
“Počuj, a mohla by si v sobotu prísť? Posediť s deťmi pár hodín? Musím k lekárovi, s chorými deťmi ma nevezmú.”
Alžbeta chvíľu mlčala.
“Samozrejme, prídem.”
“Ďakujem, mamina! Si tá najlepšia!”
Po hovore Alžbeta sedela pri okne a pozerala sa na dvor. Deti sa hrali v pieskovisku, matky sedeli na lavičkách a pokecávali. Bežný večerný obraz, no dnes vyAlžbeta sa usmiala, schovala telefón a rozhodla sa, že zajtra kúpi ten lístok do Talianska, o ktorom už roky snívala.
