Vieš, babka, doteraz to mám v hlave úplne živo akoby sa to stalo včera. Mama vtedy dorazila z práce úplne iná než bežne, celá rozžiarená, na lícach ružové fľaky a v očiach žiariaca iskrička takúto Mamu som už dlho nevidela. Mala som vtedy osem a pri pohľade na ňu som celá zmätená, no zároveň mi medzi rebrami narástla taká malá kôpka tepla. Mama už na chodbe zavesila kabát, kľakla si predo mnou, zobrala mi ruky do dlaní a hovorí:
Zuzka, dnes som sa zoznámila s naozaj úžasným mužom! Volá sa Oto. Pracuje v stavebnej firme, taký spoľahlivý, seriózny chlap.
Len som prikývla, ani neviem, prečo jej na tom tak záleží, ale keď sa mama takto usmieva, stačí, aj mne bolo lepšie na duši. Ako keby sa rozžalo svetielko nádeje.
Tie ďalšie týždne mama stále rozprávala o Otovi ako pomohol nejakej starej pani niesť tašky z obchodu, ako organizoval zbierku pre deti z detského domova, ako šikovne opravuje všetko v dome. Ja som len prikyvovala, ale v kútiku srdca mi narastal zvláštny nepokoj. Tušila som, že príde zmena, ktorú možno nebudem chcieť.
Prvýkrát som Ota stretla v malej kaviarni kúsok od nášho sídliska v Nitre. Bol vysoký, upravený, s krátkymi vlasmi a pohľadom trochu tvrdým. Usmieval sa len málokedy, a keď už, tak len ústami, oči zostávali chladné.
Toto je moja Zuzka, mama mi pohladila vlasy, ako vždy, keď chcela, aby som sa cítila bezpečne. Má osem rokov, druháčka.
Oto prikývol, prešiel po mne pohľadom, viac ako keď si niekto obzerá sedačku v obchode, a hneď sa otočil späť k mame:
Sympatická. Koľko, osem?
Veď som vravela, mama sa usmievala, jeho ľahostajnosť jej zrejme ušla.
Celý večer rozprával najmä s mamou, mne ledva hodil nejakú krátku vetu. Keď som chcela ísť pozrieť akvárium s rybičkami pri vchode, len si nespokojne odfrkol:
Len tam nehluč.
Mama si nič nevšimla, bola po uši zaľúbená, úplne oslepená. A mne prvýkrát prebehlo hlavou, že tento muž nebude ten dobrý oco z mojich snov. Nepochytí ma za ruku, nebude čítať rozprávky pred spaním, ani ma nebude učiť bicyklovať. Nebude…
Časom k nám Oto začal chodiť stále častejšie. Ale vždy, keď niečo priniesol, bolo to len pre moju mamu pre mňa ani lízatko. A baviť sa so mnou sa ani nesnažil. Ak som niečo rozprávala, len pokýval hlavou, a keď som sa mu náhodou dostala príliš na blízko, znechutene sa odtiahol.
Raz sa mi stalo, že som mu nechtiac vyliala trochu čaju na rukáv košele hneď sčernel:
Dávaj pozor, ty si aká nešikovná!
Mama začala radšej ospravedlňovať sa za mňa, hneď na mňa aj zavolala, aby som bežala po servítku. V kuchyni som už len stála a cez dvere som jasne započula, ako Oto prehovoril s tónom studenším ako január vo Vysokých Tatrách:
Marta, je príliš hlučná, nemotorná, stále len prekáža. Už mi lezie na nervy!
Je len dieťa, potrebuje mužský vzor! bránila ma mama, ale v hlase už mala tú triašku.
Kto ti povedal, že budem jej otcom? Oto bol nekompromisný. Nemám chuť vychovávať cudzie decko.
Mama by bola mala spozornieť, lenže… bola zamilovaná a naivne verila, že je Oto jej šťastie.
Polroka na to si povedali áno na malej svadbe na Mestskom úrade. Oto sa nasťahoval a ten veselý byt, plný mamkinho smiechu, rozprávok na dobrú noc, sa obrátil na studené prázdno.
Oto na mňa nekričal, nebil, netrestal ale jeho nevyslovený nesúhlas bol prítomný v každom pohľade, každom pohybe. Keď som sa zasmiala príliš nahlas, nadvihol obočie, a ja som stíchla, akoby mi niekto stisol hrdlo. Keď som sa na niečo spýtala, odpovedal jednou holou vetou. Bolo jasné, že moje slová berie len ako šum.
Jedného večera som počula ich rozhovor. Oto bol nahnevaný, ani sa to nesnažil skrývať:
Marta, ja to už nevydržím, vždy keď ju vidím, cítim hnev. Vyzerá ako tvoj bývalý! Nepatrí sem. Neviem k nej cítiť nič iné, len odpor. Ničí nám to vzťah, rozmýšľaj.
Mama bola na dne.
Čo navrhuješ? spýtala sa tak potichu, že som skoro nepočula.
Máš dve možnosti: alebo pôjde k tvojej mame, alebo odídem ja. Nebudem s ňou bývať.
Zatajila som dych a aj keď som bola len dieťa, vedela som, že je koniec. Pre ňu bola dôležitejšia láska k cudziemu chlapovi než ja.
Na druhý deň mi mama so zvláštnym výrazom povedala:
Zlatko, babka po tebe veľmi túži. Pôjdeš k nej na pár týždňov, dobre? Každý deň sa uvidíme.
Prikývla som, slzy som prehltla, srdce sa mi stiahlo.
O tri dni prišiel presun. Babka ma objala, ešte mi navarila jablkový koláč, ale ani ten tentoraz nezohrial dušu. Celé telo sa mi zdalo prázdne a studené, mala som pocit, akoby ma len tak niekto odložil. Mama chodila, ako sľúbila, ale zakaždým menej, akoby som bola čoraz nepotrebnejšia.
Iba babka mi hladila vlasy a šepkala:
Všetko bude dobré, zlato. Všetko si sadne.
Ale ja som už vtedy tušila, že odvtedy bude všetko inak. V srdci mi ostala trhlina.
—
Prvé dni mama prichádzala často objímala ma, nosila mi moje obľúbené Tatrančanky a pokúšala sa vtipkovať, no jej oči boli iné, úsmev taký zvláštny, neúprimný. Pripomínala mi bábiku krásnu, lesklú, ale dutú.
Tak čo, Zuzanka, babka ťa neotravuje? pýtala sa večer, hladila ma po vlasoch.
Nie, babka je super, pečie koláče… snažila som sa usmievať.
Mama len prikývla, väčšinu rozhovoru bola myšlienkami preč.
S postupom času chodila stále menej. Najskôr každý večer, potom cez deň nie, až napokon už len cez víkendy. Raz v sobotu zavolala:
Zuzka, dnes nemôžem prísť, ideme s Otom do divadla. Zajtra ti donesiem nanuk.
Stlačilo mi to hrdlo, ale prehltla som to, snažila sa znieť veselo:
Jasné, mami, choď si oddýchnuť.
Sadla som si k oknu, dívala sa na nitriansky dážď a vtedy mi prvýkrát došlo mama si vybrala Ota. V hrudi som mala kameň.
Babka si ma snažila rozveseliť, ťahala ma do parku na kolotoče, na horúcu čokoládu. Súhlasila som, ale vnútri mi už nič nepomáhalo vyplniť tú dieru.
V škole to bolo tiež iné uzatvorila som sa, nehrala sa už s dievčatami ako predtým. Na otázku spolužiačky Anky, prečo bývam u babky, som len mykla plecami.
Jedného dňa som sa náhodou zrazila s mamou cestou zo školy bola prekvapená, až previnilá.
Práve som šla k vám, prekvapiť vás, začala.
Prešli sme sa spolu, počúvala som jej rozprávanie o novom kabáte, ktorý jej Oto vybral, ale ja som hlavne vnímala jej hlas, jej prítomnosť. Vtedy som sa rozhodla a opýtala sa:
Mami, prečo už nechodíš tak často?
Mama zastala, kľakla si, zadívala sa mi do očí:
Vieš, miláčik, je to pre mňa ťažké. Milujem teba, ale aj Ota. Keď som s tebou, mám pocit, že sa rozpadávam na dve polky.
Ale mohla si ma nechať bývať doma, povedala som potichu, so všetkou detskou bolesťou, čo vo mne bola.
Mama len sklopila zrak a mala v očiach slzy.
Myslela som, že robím správne. Ale mýlila som sa. Sľubujem, že budem chodiť častejšie… Skúsime niečo vymyslieť.
Nepovedala som nič, neverila som jej celkom, ale potešilo ma to.
A naozaj, istý čas trávila so mnou viac dní, piekli sme, chodili do kina. Už som si zase začínala predstavovať, že sa ku mne domov vráti. No potom prišla znova, hovor tichý, prsty chladné:
Oto hovorí, že trávim s tebou priveľa času. Navrhol, že budeš chodiť k nám len na víkendy.
Dobre, povedala som, ale cítila som sa ešte viac rozdelená. Dni u babky, víkendy u mamy. Stala som sa nenápadnou, poslušnou, nikomu nezavadzala.
Aj cez tie víkendy sa Oto správal rezervovane, v očiach mal stále ten istý odmietavý pohľad. Mama sa snažila zmestiť medzi nás, vyhovieť všetkým. Ja som sa učila nedať nič najavo, snažila sa byť vzorná a nepýtať si veľa.
Roky plynuli. Bolo to zvláštne zvykla som si nebývať doma, nevytvárať si nové nádeje. V škole som sa držala medzi, nikdy nikomu nevravela priveľa. S babkou sme si vytvorili svoj svet naši škoricoví šneci, voňavý byt plný muškátov a fialiek na okne, háčkovanie, vypekanie, spoločné večery. Na babke som milovala to, že nikdy na mňa nekričala, vždy našla pre mňa láskavé slovo.
Raz, keď sme spolu piekli medovníky, som sa jej opýtala:
Babka, prečo sa na mňa nikdy nehneváš?
Usmiala sa na mňa, uhladila mi pramienok vlasov za ucho:
Lebo si moja zlatučká vnučka, nie je za čo sa hnevať. Vieš, že ťa ľúbim navždy.
Taký pokoj a istota z jej slov ma držali celé dospievanie.
***
Keď mi bolo pätnásť, začala som viac čítať a písať. Slovenčinárka, pani učiteľka Belicová, mi raz povedala, že mám cit pre slová a mala by som skúsiť žurnalistiku. Písala som si dojmy do zošita tam som mohla byť celá sama sebou. Babka mi ten zošit raz našla.
Môžem ho schovať? Keď raz budeš spisovateľka, bude to tvoje dedičstvo, zažartovala.
Niekde vnútri mi to zahralo.
Keď som sa prijala na žurnalistiku na univerzite v Bratislave, mama bola na mňa pyšná. Doma, pri čaji v kuchyni, som sa opýtala:
Mami, dnes by si ma poslala znovu bývať k babke?
Chvíľu mlčala, potom potichu povedala:
Už nie. Dnes by som to spravila inak. Ale vtedy som bola mladá, neistá a bála som sa ostať sama. Teraz viem, že si pre mňa to najdôležitejšie.
Tie slová síce už nemohli nič vrátiť, no pomohli mi v duši odpustiť. Po rokoch som pocítila, že už nemusím niesť tú detskú krivdu so sebou.
Po škole som písala do nitrianskeho časopisu, robila som reportáže. Raz ma poslali na podujatie pre deti z detských domovov. Keď som videla ich oči, poznala som tú bolesť. Vedela som, ako im môže chýbať domov.
Neskôr som sa vydala za Michala normálneho chlapa z Levíc, ktorého babka mala hneď rada. Nepotreboval sa na nič hrať, boli sme stále tím. Keď prišiel k nám prvýkrát, vyhrnul si rukávy a hneď sa pustil do opravy babkiných dvier. Po rokoch som si uvedomila, že to je presne môj domov.
Keď sa nám narodila Ema, povedala som si, že ona nikdy nebude cítiť, že ju nemám dosť rada. Každý večer som jej rozprávala rozprávky, objímala ju, bozkávala do vlasov, šepkala do uška: Ty si môj najväčší poklad.
Keď mala Ema päť a prezerala si staré fotografie u babky v kuchyni, spýtala sa:
Babka, to si bola ty?
Áno, Ema, to som bola ja ako mladá, ešte s dedkom.
Ema sa obzrela na mňa:
Mama, aj ty si bola malá?
Áno, a bývala som tiež u babky, usmievala som sa, opravila jej copík.
Mala ťa rada?
Veľmi, a v tej chvíli som ju objala tak silno, ako len viem.
Ema vážne prikývla:
Tak ja mám šťastie. Mám aj mamu, aj babku, aj ocka.
Mala pravdu vtedy som prvý raz pocítila, že konečne som tam, kde som vždy chcela byť. Stáli sme tam všetky tri babka, mama aj ja a vedeli sme, že koľko rán nás rozdelilo, láska nás vždy zliepala znova.
Večer, keď už Ema spala a babka chystala čaj, mama potichu po chvíli povedala:
Vieš, veľa som v živote stratila strachom, že zostanem sama. Prepáč.
Držala som ju za ruku, pokojne, bez hnevu, bez výčitky.
Ja viem, mami. Každý robí, čo vie. Dnes máme šancu začať odznova.
Keď naša Ema o pár rokov neskôr našla moju vydanú knihu s mojou fotkou, utekala za mnou:
Mami, babka vraví, že toto je ozajstná kniha! Môžem napísať raz aj ja?
Jasné, Ema. Pravda je to najdôležitejšie. A nikdy nezabudni vždy ťa budeme ľúbiť.
Ema prikývla tak dospelácky vážne, až mi stislo hrdlo šťastím.
Vo chvíli, keď som cez otvorené okno pozerala na hviezdy, objala ma tá obrovská vďačnosť za každého, kto pri mne stál, za každú ranu, každú nádej. Lebo práve kvôli tej ceste do tejto chvíle patrí môj život naozaj mne a ja ho dokážem ľúbiť celý.
