Mária Antonová vstupuje do vstupnej haly, kde býva rodina jej syna, a je preplnená radostným nadšením. Všetci sa zvedavo pozerajú, keď prichádza s prekvapením drobným, milým šperčekom pre svoju vnúčku. V rukách drží polometrovú krabičku, previazanú ružovým satínovým páskom, na ktorej sa vlní veľký mašľ.
Mária Antonová nešetri ani silu, ani čas, ani peniaze. Rozbehla celú špeciálnu operáciu: vycestuje do Trnavy k majstrovi, ktorý sa špecializuje na restaurovanie starých bábok, sama ušije bábike zázračné modré šaty a čiapku, k tomu doplní vlnený kabátik z črepinu, teplé valení, šál a čiapku, jemné čipkové podpery s podprsenkou a ďalšie šatky s bodkami. Všetko urobí vlastnoručne je to bábika, ktorú dostala ako osmiročná dievčina z chudobnej rodiny na konci šesťdesiatych rokov. Jediná pekná hračka, ktorá jej priniesla nekonečnú radosť. Mária sa rozhodne tej bábike vrátiť život. Moderné bábiky sú bezduché, často s neznutnými tvárami, ale táto
Jooo, vyjadruje vnučka Zuzka, kde ste túto raritu našli?
Táto je moja prvá a jediná bábika! hovorí Mária Antonová s citem, nevediacú si všimnúť prekvapenie svokry Petra. Špeciálne som jazdila k sestre do dediny, aby som ju vzala, zostala v rodičovskom dome. Všetci sme mali len chlapcov, po mne už ju nikto nezodvihol. Ležala roky v krabici s odtrhnutým nožičkou Plakala som, keď sa nožička zlámala! Čas ju úplne zmenil A teraz ako nová, ešte lepšia! Restaurovateľ spravil zázrak!
Babička, daj mi, daj mi! poskakuje Zuzka, zatiaľ čo dospelí skúmajú bábiku.
Páči sa ti?
Krásna aké šaty chcem také aj ja!
Mám ti ušiť podobné?
Papá, kto dnes nosí také staré sovietske oblečenie? zakomentuje syn Štefan.
Ticho, otče! Chcem, chcem! nadšene hovorí päťročná Mária.
Bude tvoja, moja drahá perlička, všetko bude! uisťuje ju Mária Antonová. Mimochodom, volá sa Natália.
Beee, protestuje dievča, zlý názov! Dám jej meno Chelsea!
Ale, dieťa! To je meno psa! reaguje svokra Petra.
Nie, Chelsea, ako z kresleného filmu! odvetí Mária a pohladí bábiku. Oči Chelsea sa znovu rozsvietia jasne modrou farbou. Videli ste?
Svokra Petra, na rozdiel od svokry, úprimne sa zachváti:
Mala som takú aj ja keď som bola malá! Len telo bolo mäkké, naplnené. Aký krásny kúsok! Mária, môžem ju na chvíľu?
Mária odovzdá bábiku druhému starcovi a pozoruje, ako sa s ňou hrá.
Úžasná! pokračuje svokra, Pozri tie červené lícne a čisté oči! Aký otvorený a dojímavý pohľad! Šaty sú tak precízne ušité, podobne ako moje modré šaty z detstva!
Ušila som podľa sovietskych vzorov, priznáva Mária Antonová.
Čože? Ty sama? A aj ostatné oblečenie? Úžasná práca! Ája, Tatka, aká šikovná!
Svokor, popri svojom bradkovom, súhlasí: Táto vecka je naozaj pôvabná.
Mária Antonová, nezvyknutá na také uznanie, zamračí a na lícach jej objavia červené škvrny, rovnako žiarivé ako Chelsea.
Svokra Petra sa znovu rozžiari. Ako dieťa, ktoré objavilo nové potešenie, sa chystá zosúdiť:
Pozrime sa, čo tá bábika dokáže. Chelsea, odpusti mi
Svokra pritlačí bábiku na brucho a ta odpovie detským elektronickým hlasom: Mááá!
Mladá generácia rodičia Zuzky sa na seba pozerajú s iróniou a jemne sa usmejú. Mária Antonová cíti slzy nostalgie. Svokor nejasne zamrká, svokra žiari nevhodným, detským úsmevom.
Zuzka búši rukami a volá: Daj, ba!
Počkaj chvíľku! odkloní svokra a položí bábiku na zem, spieva: Top, top, topá dieťa Ide! Ide!
Štefan s úškľabkom poznamená: Nemyslím si, že to je pre moderné deti prekvapivé
Vieš veľa! Keď som bola malá, za takú bábiku som bola pripravená dať dušu. Alebo zjesť kilogram parenej reďky fuj, spomínam na tie veci Nie je to len hračka, je to sen. hovorí svokra a odovzdáva bábiku vnúčke. Najlepší dar od teba!
Dobre, nech vám to zakomplikuje Mária Antonová, kráčajúc k stolu. Pohľad jej padne na Zuzku, ktorá pod šatkou hľadá gombík. Mááá! Mááá! neustále znie.
Zuzka, slnko, nerob ten gombík, nech sa neotvára, poriadne sme ho opravili, radí svokra Petra, všetko staré sa časom zhorší.
Svokra zamyslí nad tým, že starí vždy niečo z truhly dajú a potom sa po nich trápia.
Zuzka, počuješ babku? pýta sa Mária, a Zuzka prikývne.
Dospele pokračujú v rozhovore. Po prvých toastoch na zdravie oslávenej, Zuzka behá k stolu, potom sa vracia k novým hračkám a pozerá kreslené filmy. Bábika, už bez šiat, leží na podlahe. Vedľa nej sa ukladá mačka a opatrne olizuje bielu, upravenú hrivu bábiky. Mária Antonová sedí pri okne a nevidí, čo sa deje s Natáliou. Ostatní na bábiku zabudnú.
Kde je náš starší vnuk, Andrej? spýta sa Mária.
S kamarátmi vonku, odpovie Štefan, mladí majú svoje zábavy.
A oslávili sme narodeniny?
Pozdvihla som mu uši päťkrát podľa počtu rokov, potom mu dala pastelky a výstrižok.
Nemôžeš tak ťahať uši!, vtrhne svokra Petra.
Bolo to len žartovať, bráni svokra. Keď ma staršia sestra ťahala za vlas, neboli ste smutní.
Svokor odloží pohár a zdvihne oči k stropu. He-he, hovorí a položí ruku na chrbát ženy.
Nevyhľaduj! Bojovali ste, neľúbili ste sa, ale ja som vás rozdelila, ak som ich videla. Tie staré hádky Otec nás nikdy nedotýkal, ja som ho max. uterákom lehkovo štipla!
Nie, bili sme, spomínam si. Oľga bola vaša favorita, ja som
Lepšie by si pamätala skutočné veci, nie svoje detské fantázie! Koľko sme vám dali, nevdáčná!
Nehovorím, že nič nedali, ale Oľge viac. Kúpili ste jej byt.
Malo toho, čo sme vám ponúkli: zaplatili sme štúdium, podporovali sme vás až do dvadsiatichdvoch. Oľga si sama šla do práce a mala vlastné peniaze.
Svokra zakrýva pery a chce niečo povedať, ale Mária Antonová cíti, že niečo horí, a rozprúdi napätie:
A viete, že mám teraz papagája? Včera ráno som išla na lodžiu a tam sedí na dverách skrine a hovorí Ahoj, krásavica!
Všetci, okrem rozčúľenej svokry, sa smejú nad taniermi. Svokor navrhuje, že to je susedov papagáj.
Opýtala som sa všetkých, kto otvoril dvere, nikto nevedel! Naša susedka Mária, ktorá mi dala starú klietku od svojho slávikova, nazvala ho Pavol. Krásny, červenozlatý, veľký. Malý pre jeho klietku
Náhle tvár Márii Antonovej zamračí a vyjadrí hrôzu. Všetci sa pozerajú tam, kde ona hľadí.
Ach, čo to robíš, perlička! kričí, vstane a zamrieža stôl. Nesmieš tak! Zober teraz tie pastelky!
Zuzka zvedavými očami pozerá na Máriu, ktorá drží bábiku v jednej ruke, a pravou rukou si drží červenú pastelku, ktorou dopĺňa červený odtieň líc Natálie.
Aha! zachytí ju otec Štefan, ktorý sa posúva bližšie. Prečo si to zničila? Babka bude plakať, Chelsea tiež, pozri, aká smutná!
Zuzka, Zuzka zamrká svokra Petra, ktorá vyzerá ako na pohrebe.
Dieťa začne plakať, hodí bábiku a beží k matke. Štefan zdvihne bábiku a vyjadruje ľútosť.
Umýva sa? pýta sa svokra.
Skúste v kúpeľni s mydlom, len vlasy neprepláchnite, radí svokra a položila ruku na svokru, stláčajúc súcitne.
Zabránený dieťať, nič si nenechá, všetci sú takí, čo sa dá robiť. Neplač, Tatka, len hračka
Nie len hračka šepká Mária Antonová. Odídem chvíľu, pomôžem Štefanovi.
Štefan sa vráti najskôr, potom Mária Antonová, s bábikou opatrne v objatí, ako živý tvor. Všetci ticho sledujú, ako zdvihne modré šaty, sadne na pohovku a oblieka bábiku. Na lícach Natálie- Chelsea zostanú červené stopy pastelky. Potom uhladí vlasy a usmeje sa vnúčke.
Poď sem, Zuzka. Chcem ti niečo povedať. Neboj sa, babka ťa nebude kárat.
Zuzka opatrne pristúpi, Mária Antonová ju posadí na svoje koleno, a vedľa nej zostane sedieť modrooká bábika.
Keď som bola malá, o niečo staršia ako ty, nemala som takmer žiadne hračky, oblečenie som si požičiavala od starších sestier mali sme tri. Mali sme staršieho brata, pracoval v poli, potom ho povolali do armády, volal sa Karel. Žili sme chudobne mama nás ťahala sama. Môj otec zomrel, keď som ešte nebola rok. Na narodeniny nám mama dala rožok za šesť centov taký dar, viac peňazí nemala. Ako najmlodsia som dostávala len zvyšky, ale netrápila som sa, rozumela som situácii. Mama robila, čo mohla, ja som od piatich rokov pomáhala s domácnosťou, pásla kačky.
Keď Karel bol v armáde druhý rok, bolo nám obzvlášť ťažko Na jarnom trhu v dedine priniesli nejaké hračky a medzi nimi bola bábika neuveriteľnej krásy! Nikto ju nekúpil, bola príliš drahá. Pomenovali sme ju Natália.
Mária Antonová urobí pauzu a výrazne ukáže na bábiku. Zuzka rozpozná a netrpezlivo sa pýta:
A čo potom?
Karel sa vrátil deň pred moje osemnácté narodeniny. Mama pripravila čerešňový a jahodový koláč, pozvala hostí, kamarátky Náhle prišli dievčatá, celá banda, a kričali: Tatka, Tatka, brat ti kúpil Natáliu! Si šťastná, Tatka! Daj nám hrať, prosím. Nevedela som, že mi niekto daruje novú bábiku! To bola najväčšia moja sen!
Karel sa ukázal s niečím za chrbtom! Bozkal ma na líca a povedal: Všetko najlepšie! Tu máš darček, milá sestra! Buď vždy pekná a poslušná! A podal mi zabalenú bábiku. Stála som tam a nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Priateľka mi dokonca povedala, že som šťastná!
Kolko šťastia mi priniesla tá bábika! Šila som jej oblečenie, kŕmila ju, učila čítať, spala s ňou Jedného dňa si ju chlapec zlomil nožičku. Aj tak som s A tak sa Natália stala nevymeniteľným symbolom lásky a spomienok, ktoré pretrvajú v rodine po celé generácie.
