Terézia Antonová vkročila do vstupného domu, kde býval jej syn a rodina, a bola úplne rozžiarená. Vedela, že ich všetkých prekvapí a poteší svojím darčekom nádhernou bábikou pre jej milú vnučku. V rukách držala polmetrovú krabičku, previazanú ružovým hodvábnym šnúrkom s veľkým, flambujúcim mašľou.
Nešetřila Terézia ani časom, ani silou, ani peniazmi. Zorganizovala celú špeciálnu operáciu! Vyrazila do Košíc, kde pracuje remeselník na starých bábikách. Oblečie bábiku do čarovného modrého šatíčka a čiapky, ktoré si sama ušila, a k tomu priložila kožuch z filcu, valenky, šatku s čiapkou, nežné čipkové korálky a blúzku, plus ďalšie šatky s guličkovým vzorom. Všetko ušila vlastnými rukami! Táto bábika bola tou, ktorú jej kedysi, keď bola ešte skromná osemročná dievčina z chudobnej rodiny, darovali k narodeninám koncom šesťdesiatych rokov. Bola jedinou peknou hračkou Koľko radosti a nezabudnuteľných pocitov tá bábika vtedy priniesla Natre! Terézia sa rozhodla dať jej druhý život. Tí moderné bábiky sú príliš prázdne, bez duše, často s bláznivými, strašidelnými tvárami, no tá
No teda, nadchla sa svokra, kde ste ten raritný kúsok našli?
Je to moja prvá a jediná bábika!, odpovedala Terézia, nevediac, že svokra je prekvapená. Šla som za sestrou do dediny, aby som si ju priniesla, lebo v rodinnom dome zostala. Všetci sme mali chlapcov, tak som ju po sebe nemohla previezť, vysvetlila. Ležala roky v krabici s odtrhnutým nožičkou Plakala som, keď sa nožička zlomila! A čas ju úplne premenil A teraz pozerajte vyzerá ako nová, ba ešte lepšia! Remeselník urobil zázraky!
Babička, daj mi, daj! skákala vnučka, zatiaľ čo dospelí bábiku obdivovali.
Páči sa ti?
Krásna aký šat chcem aj ja taký!
Mám ti ušiť podobné?
Mami, kto dnes nosí také staré sovietske oblečenie? zasukol syn Štefan.
Ticho, ocko! Chcem, chcem! nadšene hovorila päťročná Mária.
Bude ti, moj milý drahoku, všetko bude! ubezpečila jej babka. Mimochodom, volá sa Natka.
Beee, protestovala dievčina, zlé meno! Budú ju volať ja ju nazvem Čeliška!
Ale, dieťa! vykríkla babka, tak sa volajú psy!
Nie, bude Čeliška, ako z rozprávky! tleskla Mária nožičkou a pohladila bábiku po tvári. Očká bábiky sa rozžiarili azúrovou modrou farbou. Pozri! Videli ste to?
Svokra, na rozdiel od svokra (sväty), vyjadrila úprimné nadšenie:
Ach, ja som mala takú v detstve! Len telo bolo mäkké a naplnené. Aká kráska! Mária, daj mi ju na chvíľu
Dievčina neochotne odovzdala bábiku druhej babke a pozorne sledovala, ako ju otáčajú.
Krása! Pozri ten červený líc a čisté očká! Aký otvorený a dojímavý pohľad! A šaty aké starostlivo ušité, veríte mi, mala som v detstve presne také modré šaty!
Šila som podľa starých šablón, priznal sa Terézia, trochu sa hanbiač.
Čože??? Vy sami?? A aj ostatné oblečenie? Úžasná práca! Áha, Terézia, aká majsterka! Nemala som tušenie, že ste šičkou.
Krásna vec, prikývol svokrovič, hladkajúci svoje fúzy ako zrná zrelej pšenice.
Terézia, nezvyknutá na takú pozornosť a pochvalu, mávala rukou a na lícach sa jej objavili rubínové škvrny, akoby súťažiac s červenými lícami NatkyČelišky.
Svokra opäť zažiari očami plnými úžasu, ako keby bola opäť dieťa. Pozrime sa, čo tá bábika vie? Natka, teda Čeliška, Bože
Svokra stlačila bábiku na brucho a tá odpovedala detským elektronickým hlasom: Mámá!
Mladá generácia rodičia dievčatka sa na seba pozreli ironicky a usmiali sa ústupne. V Teréziiných očiach sa zrazu vylialy slzy nostalgie. Svokra zakričala niečo nejasné, a svokra (druhá) sa rozžiarila netypickým pre svoj vek úsmevom tak čistým ako detská radosť. Mária, hrdinka večierku, búchala rukami do klína a natiahla sa po bábike: Daj, ča!
Počkaj ešte chvíľu! odolaala svokra a položila bábiku na podlahu, spievajúc: Tup, tup, tupáčik kráča Choď! Choď! Choď!
Mami, zakríkla jej svokra Štefan, nemyslím si, že je to pre dnešné dieťa tak úžasné
Vieš veľa! Ja by som za takú bábiku v detstve život odovzdala. Alebo aspoň kilogram praženej reďke fuj, spomínam na to hnus. Nie bábika, ale sen, neskôr už neprejde.
Tane, si úžasná! vyhlásila, podávajúc hračku vnučke. Najlepší dar od teba!
Ó, nech vám to zahanbila sa Terézia a šla k stolu, pričom sa pozrela na vnučku Mária sa po šate skrytým pohľadom snažila nájsť špeciálne gombíky. Mámá! Mámá! ozývalo sa neustále.
Mária, slnko, nerozbádaj gombík, aby si zistila, ako je všetko vnútri, dobre? Gombík sme tiež opravili, povedala svokra, všetko časom zničilo.
Svokra potichu premýšľala, že starší ľudia vždy vyhrabú niečo zo skrýše a potom sa trápia s hračkami.
Mária, počula si babičku? spýtala sa dcéra, tvárou vyzerajúc znepokojene.
Ááá.
Dospelí sa pustili do rozhovorov. Pri zdraví oslávencovej sa zdvihli prvé prípitky. Mária medzičasom behala k stolu, potom sa venovala novým hračkám a pozerala kreslené seriály. Bábika, už vyzlečená, ležala na podlahe Vedľa nej sa uvelel kocúr a starostlivo olizoval biele, upravené vlasy bábiky. Terézia bola posadená pri okne a nevšimla si, čo sa deje. Ostatní o bábiku zabudli.
Kde je náš starší vnuk, Andrej? spýtala sa Terézia.
S kamarátmi je vonku, odpovedal syn, nemá rád naše stretnutia, má svoje tínedžerské záujmy.
A oslávencu si už pozdravil?
Áno, zdvihol mu uši päťkrát, podľa počtu rokov, a potom mu daroval farebné pastelky a omalovánky.
Akože ho trafil za uši! zakričala svokra.
Ale bol to len žart, nie vážne, zasvietila svokra a spomenula staré hádky, keď ma staršia sestra ťahala za cop, ty si sa nepohla.
Svokrovič odložil pohár a zdvihol pohľad k stropu. Hehehe, povedal a položil ruku na chrbát ženy.
Nehovor to. Bojovali ste, možno neľúbili, ale ja vás vždy rozospravedlňovala. Sú to staré zrazy Otec nás nikdy nedotýkal, ja som ho len ručne mávala!
Nie, bil som. Spomínam si na Oľgu, ona bola našou miláčikou
Lepšie spomeň realitu, nie rozprávky! Koľko sme vám dali, nevdakrná!
Ja nehovorím, že sme nič nedali, ale Oľge viac. Kúpili ste jej byt.
Áno, kúpili sme, a tebe sme zaplatili školu a až do dvadsiatich dvoch ťa živili! Oľga šla na školu a od druhého ročníka pracovala, mala svoje peniaze na byt, my sme len pomohli.
Svokra nasála pery a chceli niečo povedať, ale Terézia, cítiac napätie, sa rozhodla odľahčiť atmosféru:
A viete, že teraz mám papagája? Včera ráno som vyšla na lodžiu a on sedí na dverách skrine a hovorí: Ahoj, krásavica!
Všetci sa zasmiali, okrem rozčúlenéj svokra. Svokrovič odhadol, že to je možno sused.
Opýtala som sa všetkých, kto otvoril dvere, nikto nevedel! Naša susedka Mária, stará pani z podkrovia, dala mi svoju starú klietku, kedysi mala vtáka. Tak sme ho pojmenovali Petrouš. Krásny, červenožltý, veľký taký. Malý pre klietku
Zrazu Terézia zistila hrôzu. Všetci sa pozerali tam, kam ukázala.
Ach, čo si to robíš, drahá bábika! Nie, nie, prestaň! Odlož tie pastelky!
Mária pozdvihla nevinné oči. V jednej ruke držala bábiku, v druhej červený pastel, ktorým dopĺňala bábikiné lícne škvrny.
Jéj! vyhrabal jej otec Štefan pastel a povedal: Prečo si bábiku zničila? Babka bude plakať, Čeliška tiež, pozri, ako je smutná!
Ach, Mária, Mária rozplakala sa svokra a pozrela na Teréziu s úzkosťou. Terézia mala tvár, akoby bola na pohrebe.
Mária preplačala a pozerala sa na mamu. Štefan zdvihol bábiku, vyzerajúc ľútostivo.
Možno sa to dá umyť?
Skúšaj v kúpeľni s mydlom, len vlasy nepodráž, poradila svokra. Priklonila sa k svokrovičovi, stlačila ho rukou a povedala:
Zahanbené dieťa nepocení nič, taký to je. Nezúfajte, Terézia. Len hracia vec
Nie len tak šepkla Terézia. Odídem na chvíľu, pomôžem Štefanovi.
Štefan sa vrátil prvý, potom prišla Terézia s bábikou v náručí, hladila ju ako živú bytost. Na lícach NatkyČelišky zostali červené škvrny od pastelTerézia jemne položila bábiku na poličku, pošepkala, že od dneška budú spoločne prežívať ďalšie nezabudnuteľné okamihy, a všetci sa usmiali, srdcia naplnené láskou a spomienkami.
