Tatiana Antonová vstúpila do vstupnej haly domu, kde bývala rodina jej syna, naplnená veľkým a radostným napätím. Aké prekvapenie a úžas bude vyvolať svojím príchodom, ba skôr šokuje všetkých darčekom pre milú vnučku drobným šperčekom, ktorým je bábika, akú kedysi mala. Polmetrová krabička v jej rukách bola previazaná ružovým hodvábnym pásikom, na ktorom sa vlnila veľkolepá mašľa.
Nemala na výdavky, čas ani silu, aby takýto darček zostala len pri slovách. Rozbehla celú špeciálnu operáciu! Najprv odcestovala do Košíc, kde pracoval majster na restaurovaniu starých bábik. Odev úžasné modré šatky a čiapka ušila sama, a k tomu ešte pridala fúzovú vestu, kožúšky, šál a čiapku, jemné čipkové nášľapy a pod ne nejaké ružové šaty s kvetinkami. Všetko si vyrobila vlastnými rukami! To bola tá istá bábika, ktorú dostala ako darček na svoje narodeniny na konci vzdialených šesťdesiatych rokov, keď bola len skromná osemročná dievčatko z chudobnej rodiny. Jediná krásna hračka Akú radosť a nezabudnuteľné pocity jej priniesla bábika Natália! Tatiana Antonová sa rozhodla tejto bábike vrátiť druhý život. V dnešnej dobe sú bábiky bezduché, prázdne, často s podivnými, až strašidelnými tvárami, a tu
Jéda povedala najprv snúbenka Jana, kde ste ten poklad vyhrabali?
To je moja prvá a jediná bábika! odpovedala Tatiana Antonová s pocitom, nevediac, že snúbenka nepochopí. Špeciálne som šla k sestre na dedinu, aby som si ho vyzdvihla, lebo v rodinnom dome zostal. Vysvetľovala ďalej: Všetci sme mali chlapcov, po mne už nikto nemohol nosiť, tak som ju roky nechala v krabici s odlámanou nožkou Ach, koľkokrát som plakala, keď sa nožka zlomila! Čas ju úplne zmenil A teraz pozri akoby bola úplne nová, ešte lepšia! Restaurovateľ urobil zázraky!
Babička, daj, daj! skákala vnučka Ľubka, kým dospelí bábiku prezerali.
Páči sa?
Krásna Aký to šatík Ja také chcem!
A ja ti ušijem podobný, čo myslíš?
Ó, mami, kto dnes nosí také otvorene sovietske oblečenie? zasvietil syn Saša.
Počúvaj, tatko! Chcem, chcem! nadšene hovorila päťročná Karina.
Bude ti, milá bábika, všetko bude! ubezpečila ju babka. Mimochodom, volá sa Natália.
Beee, protestovala znova dieťa, zlé meno! Budú ju volať ja ju nazvem Chelsea!
Ale, dieťa! zareagovala babka, tak sa volajú psy!
Nie, bude Chelsea, ako z rozprávky! zakopla nožkou Karina a pohladila tvár bábiky. V novom Chelsea sa otvorili úžasne modré oči. Wow! Videli ste?
Snúbenka Jana, na rozdiel od snúbenky, vyjadrila úprimné obdivovanie:
Ach, ja som mala takú v detstve! Iba telo bolo mäkké, plnené. Aký to pôvab! Karinka, dovol mi ju chvíľu držať
Dieťa neochotne podalo bábiku druhej babke a pozorne sledovalo, ako ju otáčajú.
Krása! pokračovala snúbenka, pozri na ten červený líc a jasné oči! Aký otvorený a dojímavý pohľad! A šaty aké upratané! Veríte, mal som v detstve presne také rovnaké modré šaty!
Šila som podľa sovietskych šablón, priznal sa Tatiana Antonová, trápajúc sa.
Ča čože?? Ty sama?? A ostatné oblečenie tiež? Úžasná práca! Ájda Tatiana, ájda majsterka! Nevedela som, že šiješ.
Čudná vecka, súhlasí aj snúbenec, hladkajúci si svoje fúzy ako zrelý jačmeň.
Tatiana Antonová, nezvyknutá na také pozornosti a chvály, máchla rukou a na lícach jej objavili rubínové škvrny, jasné ako Chelsea.
Oči snúbenky znova zažiarili plameňom úžasu, akoby v mladosti. Stačila ako dieťa, ktoré cíti vzrušenie, a chýlila k šibalstvu:
Ukážme, čo tá bábika dokáže! Natália, teda Chelsea, Bože, odpusť
Snúbenka zatlačila bábiku na brucho a tá z nej vyšla dieťačím elektronickým hlasom: Má-má!
Mladá generácia rodičia dievčatka sa pozerali ironicky a mierne sa usmievali. V očiach Tatiany Antonovej sa zjavili slzy nostalgia. Snúbenka nepríjemne zakričala, a snúbenka žiarila neslušným úsmevom ako čistá voda. Karina, osudová hostiteľka, búchala rukami a natiahla sa po bábike: Daj mi, prosím!
Počkaj ešte chvíľku! vyhnula sa snúbenka a položila bábiku na zem, spievala: top, top, topá malé… Choď! Ide!
Mami, zašepkal žiadostivo švagr Saša, nezdá sa mi, že je to pre dnešné deti niečo úžasné
Vieš toho veľa! Ja som v detstve za takú bábiku bola pripravená oddať dušu. Alebo zjesť kilogram pečeného reďkovky fuj, spomínam na tú horkosť Nie bábika, ale sen, nie pre moderných. Tatiana, si úžasná! uzavrela, podávajúc hračku vnučke. Najlepší darček dnes bol od teba!
Ó, nech vám znovu sa zakrútila Tatiana Antonová, kráčajúc k stolu. Jej pohľad nenútene skákal k vnučke Karina pozerala pod šat pod bábiku, hľadala tú malú gombík. Má-má! Má-má! znejú neustále.
Karinka, slniečko, prosím, nepokúšaj sa otvárať tento gombík, aby si zistila, ako je všetko spoľahlivo. Gombík tiež opravil sme, vysvetlila snúbenka, všetko časom staré je už nepoužiteľné.
Snúbenka zamyslená premýšľala, že starí vždy hýria niečo zo skrýš, potom sa trasú nad starým tovarom, nervy sa rozprúdia.
Karinka, počula si, čo babka hovorila? spýtala sa dievčatko, tvárou zvedavú.
Áá.
Dospelí sa pustili do rozprávania. Na zdravie oslávencovej vyzdvihli prvé toasty. Karina sem a tam bežala k stolu, zasa sa vracala k novým hračkám a pozerala kreslené seriály. Bábika, už bez šiat, ležala na podlahe Vedľa nej si ľahol mačka a začal starostlivo lízať biele, úhľadne upravené vlasy bábiky. Tatiana Antonová sedela pri okne a nevidela, čo sa deje s Natáliou. Ostatní na bábiku zabudli.
Kde je náš starší vnuk Andrej? spýtala sa Tatiana Antonová.
S kamarátmi vonku, odpovedal syn, nemá záujem s nami, má svoje mládenske radosti.
A oslávencu pozdravil?
Áno, zdvihol mu uši presne päť-krát, podľa veku, a potom, hneď keď rozplakal, dal mu pastelky a výkresnicu.
Nedá sa dieťaťo takto biť za uši! protestovala snúbenka.
Ale len v žarte, odvetila Jana a spomenula staré roztržky: Keď ma staršia sestra ťahala za cop, ty si nezaplávala.
Snúbenka položila pohár a zrolovala oči k stropu. He-he, povedal, položil ruku na chrbát žene.
Nehovorte také. Bojovali ste, neľúbili ste sa, ale ja vás rozdelená som, ak som ich videla. Tie roztržky z detstva Otec ich nikdy nepokalil, a ja som ho len obracala uterákom!
Nie, bili sme. Pamätám si. Oľga bola vaša obľúbená, a ja namáhala snúbenka.
Lepšie by si pamätala skutočnosť, nie svoje detské výmysly! Koľko sme vám dali, nevdaká!
Ja nehovorím, že sme nedali, ale Oľge viac. Kúpili ste jej byt.
Začali sme Bola príležitosť a kúpili sme, áno, a tebe sme zaplatili inštitút a žili sme ťa do dvadsiatich dvoch rokov! Oľga sama študovala a od druhého roka pracovala, mala svoje peniaze na byt, my sme len pomohli.
Snúbenka nafúkla pery a chceli niečo povedať, ale Tatiana Antonová, cítiac, že sa blíži napätie, rozptýlila atmosféru:
A ja som spomínala, že mám teraz papagája? Predstavte si, idem ráno na lúžku a on sedí na dvere šatníka a hovorí mi: Ahoj, kráska!
Všetci, okrem rozčúlenej snúbenky, sa rozosmiali. Snúbenec predpokladal, že to možno sused.
Opýtala som sa všetkých, kto otvoril dvere, nikto nevedel! Naša susedka Mária, čo býva nad domom, vrátila starú klietku, ktorú kedysi mala. Dali sme mu meno Petro, červený, žltý Veľký taký. Malý pre neho je tá klietka
Zrazu Tatianinu tvár vyzerala v horolezeckom výraze hrôzy. Všetci sa pozreli tam, kde sa pozerala.
Ach, čo to robíš, bábika! zakričala a vstala, otriasla stolom nesmieš tak! Zober tie pastelky hneď!
Karina zdvihla svoje nevinne oči. Držala Natáliu-Chelsea v jednej ruke, v pravej ruke mala červený pastel, ktorým dopĺňala bábikine lícne červené škvrny.
Aha! vyrazil otec Saša, ktorý sedel najbližšie k dieťaťu. Prečo si zničila bábiku? Babka bude plakať, a Chelsea tiež, pozri sa, aká je smutná!
Ó, Karinka, Karinka zamrvila snúbenka, pozerajúc sa na Tatianu s vynechanou tvárou, akoby bola na pohrebe.
Dieťačka sa rozplakala, hodila bábiku a vbiegla k mame. Otec Saša ju zdvihol, v očiach mal ľútosť.
Môže sa to umyť?
Skúšaj, Saša, v kúpeli s mydlom. Len neumiť vlasy, poradila teta. Naklonila sa k snúbenke, položila jej ruku a spolužúc:
Rozmaznané dieťa, nič si necení, všetci takí sú, čo urobiť. Nepremýšľajte, Tatiana. Len hračka
Nie, nie len zamluvila Tatiana Antonová tichým hlasom. Odídem na chvíľu, pomôžem Sašovi.
Saša sa vrátil prvý, potom prišla Tatiana Antonová, už upokojená. Jemne držala bábiku, akoby živú bytosť. Všetci ticho a s hrôzou sledovali, ako zdvihla modré šatky, sadla si na pohovku a oblekla bábiku. Na tvári Natálie-Chelsea zostali rezané stopy pastelky. Potom bábiku prečesala a usmiala sa na vnučku.
Poď sem, Karinka. Mám ti niečo povedať. Choď, neboj sa, babka ťa neukáže.
Dieťa opatrne pristúpilo a Tatiana Antonová ju posadila na jedno koleno, vedľa neho zostala sedieť modrooká bábika.
Keď som bola malá, o niečo staršia ako ty, takmer nemala som hračky ani nové oblečenie všetko som nosila od starších sestier, mali sme tri. Mali sme aj staršieho brata, pracoval v poľnohospodárskej družine, kým ho neodobrali do armády, volal sa Koloman. Žili sme chudobne matka nás vychovávala sama. Otec zomrel, keď som nebola ani rok. Na narodeniny nám matka dávala buľku za šesť halierov taký dar, viac peňazí sme nemali. Ako najmladšia som dostávala zvyšky, ale nehanbila som sa, rozumela som situácii Matka robila všetko, čo mohla, a my sme ju veľmi milovali, od piatich rokov som jej pomáhala s domácnosťou, pásla husy.
A keď bol Koloman v armáde druhý rok, bolo to ťažké Na jar prišli do nášho poľnohospodárskeho obchodu nejaké hračky a medzi nimi bola bábika neuveriteľnej krásy! Niekoľko mesA tak sa Natália-Chelsea vrátila do nášho rodinného domu, aby v každom srdci zapísala nesmrteľnú spomienku na detskú radosť a lásku, ktorú sme všetci zdieľali.
