**Môj denník**
„Sanitka“ frčala ulicami Bratislavy s rozsvietenými majákmi a sirénou. Autá sa tlačili k chodníkom, uvoľňujúc cestu stredom.
„Tati, tatko, prepáč mi. Len ži, len nezomri…“ šepkala dievčina sediac pri nosidách.
Nepočul ju. Videl pred sebou inú ženu. Usmievala sa a z jej očí prúdilo mäkké, teplé svetlo. Lákalo ho, priťahovalo. Nemohol odolať, nechcel. Chcel letieť k tomu svetlu, splynúť s ním… Mohol, lebo cítil nezvyčajnú ľahkosť v tele, akoby ho vôbec nemal.
Niečo mu však bránilo. Niečo ho pevne držalo, ťahalo preč. Snažil sa povedať: „Pusť ma,“ no nedokázal. Zrazu mu niečo udrelo do hrude, odhodilo ho naspäť. Tvár ženy zmizla, svetlo zhaslo a telo naplnila tiaž, stalo sa kamenným. Cíti kameň bolesť?
Z temnoty sa vracali zvuky: niekto plakal, niekto ho volal a pevne ho držal za ruku. Chcel znova požiadať, nech ho pustia, zavolať zmiznutú Viktóriu, no v tom okamihu prepadol niekam, kde nebola ani tma. Nič tam nebolo. Ani on…
***
Deň predtým
„Tati, môžem ísť s Eliškou a Dominikou na juh? U Dominikiných príbuzných majú dom. Potrebujem len peniaze na cestu a trochu na výdavky.“ Hlas jej znel prosebne, ústupčivo.
Marian vždy vedel, keď mu klame. Niekedy to predstieral, no teraz nie. Odložil noviny, ktoré čítal, a pozrel sa na Zuzku. Presne tak, klame. Uši jej horia, pohľad uhýba, prsty nervózne mne lem sukne.
„A na ako dlho?“ spýtal sa pokojne.
„Na dva týždne,“ ožila Zuzka. „Vzduch, more. Už som unavená z toho dusného mesta.“
„S Eliškou a Dominikou, že?“ prehovoril Marian.
Keď v otcovom hlase zachytila sarkazmus, Zuzka pochopila, že jej lož o kamarátkach neprešla.
„Nevieš klamať. Včera som hovoril s Dominikiným otcom. Idú spolu na Vysoké Tatry.“
Zuzkine uši nesčervenejú, horia ako oheň. Červená zaplavila celú tvár, krk. Pozdvihla hlavu a vyzývavo sa pozrela na otca.
„Vedela som, že ma nepustíš s Adamom, preto som klamala. On má naozaj tetu na juhu.“
„Správne si pochopila. Nepustím ťa,“ pokojne odpovedal Marian. „Chápem, zamilovanosť a tak. Nemyslíš si, že je to málo na to, aby si išla s chlapcom k moru sama?“
„Milujem ho,“ so zúfalstvom v hlase povedala Zuzka. Teraz jej tvár zošedla.
„A on teba? Láska a túžba sú dve rôzne veci. Ja som muž a viem, že keď chlapec pozve dievča na výlet, nemyslí to tak, ako si ona predstavuje. Určite nie lásku.“
„Takže ma nepustíš?“ spýtala sa Zuzka.
„Nie. O mesiac mám dovolenku, potom pojdeme spolu.“
Zuzka zahryzala pery, o niečom premýšľala. Marianovi sa srdce stiahlo. Aká je podobná na matku! Aj ona hryzla pery, keď bola nervózna, nahnevaná alebo neistá. Jeho dcéra už bola veľká. Ako jej vysvetliť, že stratil tak veľa, že nemôže stratiť aj to posledné, čo mu zostalo?
„Tati, prosím ťa. Budeme spolu len vo vlaku. Tam budeme byť u Adamových príbuzných.“ Zuzka hľadela dúfavo.
„Nie. Ak chceš, zastavíme sa u nich, ale až o mesiac,“ zdôraznil Marian.
„Nevedela som, že si taký…“ vybuchla Zuzka. „Mohla som sa neopýtať, napísať ti odkaz a odísť. Som dospel„Dovol mi byť šťastná, tati,“ pošepkala Zuzka a Marian, hľadiac do jej očí plných nádeje, nakoniec prikývol, pretože pochopil, že niekedy je väčšou chybou brániť, než dôverovať.
