Opatrovníčka pre syna
Bola v klobúku a na rukách mala mopslíka. Hlavné však bolo, že obaja, žena i pes, sa na Alexandra usmiali rovnakým úsmevom.
Zmätene sa usmial naspäť.
— Koľko rokov má vaše dieťa? — namiesto pozdravu sa opýtala žena.
— Čože? — nechápal Alexander.
— Keď sme telefonovali, nespomenuli ste vek svojho syna.
— Má tri… takmer štyri…
— Výborne… — žena položila psíka na podlahu. — Grétka, choď, zoznám sa.
Grétka, smiešne prehadzujúc svoje nožičky, sa pomaly rozbehla preskúmať nový byt.
— A ona váš Grétka nekúše? — znepokojene sa spýtal Alexander.
Ale z izby syna už zaznel nadšený detský výkrik…
Presne o deviatej večer, ako sa dohodli, sa Alexander vrátil.
Keď vošiel do bytu, prekvapila ho ticho. Po špičkách prešiel do synovej izby, kde ho pri slabom svetle čakal zvláštny pohľad – Ivanko, z nejakého dôvodu, spal, a pri nohách mu driemal mopslík Grétka.
— Prišli ste? — ozval sa za ním šepot.
Alexander sa otočil.
— Ako som sľúbil. Tu máte… — zašeptal a podával žene bankovky. — Ďakujem… Ale prečo Ivanko spí? Pred desiatou nikdy nezaspal.
— Pretože bolo veľmi veselo – unavene povedala žena. — So súhlasom… — Prešla k detskej posteli, zdvihla Grétku do náručia a zamierila do predsiene.
— Mohol by som zavolať taxík, — navrhol Alexander. — Na moje náklady…
— Netreba… Ešte sme s Grétkou neboli na prechádzke…
— Musí! – pevne povedal Alexander. – Počasie je otrasné. Dôjdete domov, tam sa prechádzajte koľko chcete.
Poddala sa, uvedla adresu, on zavolal taxi a po vypočutí sumy objednávky pridal žene.
— Ďakujem… — prikývla opatrovníčka. – Auto počkám vonku.
Keď odišla, Alexander si spomenul, že sa s ňou zabudol zoznámiť. Zamieril do kúpeľne a na svoje prekvapenie zistil, že na práčke visí detské oblečenie, vypraté opatrovníčkou – celá kopa vecí.
“Práve toto mi chýbalo! Takto sme sa nenarovnali!” — pomyslel si nahnevaný. Ale keď vstúpil do kuchyne, ešte viac sa nahneval. Na sporáku stál hrniec s papierikom s nápisom: „Raňajky pre Ivanka!“
V Alexandrovej hlave sa ozvala fráza jeho sestry, že ho chce oženiť, a rozhodol sa, že túto opatrovníčku už nikdy nepozve.
Nasledujúce ráno začalo tým, že Ivanko skočil k nemu do postele.
— Oci, kedy príde teta Lýdia? — s nadšením zvolal syn.
— Aká teta Lýdia? — mrzutým hlasom zamrmlal Alexander. — Ivan, daj mi spať.
— No, teta Lýdia. Opatrovníčka. Čo prišla včera.
Spánok okamžite odišiel.
— Ona už nepríde! – pevne povedal synovi. — Nikdy.
— Oci… – V Ivanových očiach sa objavil des, a Alexander sa skutočne zľakol. – A čo Grétka? Nepozveš ju znova?
— Nie… — ticho odpovedal Alexander, potom si uvedomil a objal syna. – Chceš, aby som ti kúpil psíka? Už dnes! Malého psa!
Ivanko z nejakého dôvodu vyklzol z objatia otca a odišiel do svojej izby.
Raňajkovali v tichosti. Syn odtiahol pohľad na prázdnotu.
— No, Ivan, čo ti je?.. – láskavo hovoril Alexander. — Čo máš s tou Grétkou? Žili sme bez nej a ešte žijeme. Kto je ti dôležitejší, ja alebo ten pes?
— Ty, — s odevzdaným hlasom odpovedal syn, vstal a kráčal do svojej izby.
Alexander stratil apetít. Tichučko pristúpil k zatvorenej izbe syna a načúval. Z miestnosti sa ozýval tichý detský plač.
Alexander sa vrátil do kuchyne, trochu si premyslel, vzal svoj mobil a vytočil číslo opatrovníčky.
Na zvonenie dlho nikto neodpovedal, potom sa ozval tichý hlas:
— Počúvam vás…
— Hovorí s vami otec Ivana, včera večer ten chlapec… — začal Alexander, keď sa vtom do rozhovoru prepletal mužský, podgurážený hlas:
— Kto ti to volá?! — A Alexander začul sprchu nadávania.
— Čo sa tam deje?.. — znepokojene sa spýtal. — Kto je tam u vás?
— Nič… — vystrašená odpovedala opatrovníčka… — Prišiel… Bývalý manžel, nemôže sa upokojiť… Prepáčte… Zavolám vám neskôr…
— Zavolám ti! — zaznel ihneď opito mužský hlas.
Potom sa ozval hysterický šteknutie psa, ženský výkrik a žalostné skučanie Grétky.
Spojenie sa prerušilo. Alexander zrazu pocítil, ako mu búši srdce. V dome „dámy s mopslíkom“ sa evidentne dialo niečo desivé.
V Alexandrovej hlave sa objavila adresa opatrovníčky, na ktorú včera privolal taxík. Číslo bytu bolo neznáme, ale bolo treba niečo urobiť…
Zakričiac synovi: „Len na chvíľu odbehnem,“ Alexander sa vrhol k východu. O minútu už naštartoval auto a o pätnásť minút bol pred potrebným domom.
— Babička, — ponáhľal sa osloviť prvú starú pani, ktorú stretol. — Vo vašom dome býva dáma s mopslíkom. V klobúku. Mohli by ste mi povedať, kde býva?
O pár minút bol Alexander už na piatom poschodí, pred dverami, za ktorými ešte stále rezonoval opitý, mužský hysterický hlas.
Alexander zatlačil prst na zvonček a udržoval ho, až kým sa dvere neotvorili a neukázala sa mužská postava.
— Kto si? – spýtala sa ta postava drzo, a hneď padla pod tvrdou ranu…
Alexander, z celej sily udržiavajúc hnev, trpezlivo čakal, kým ten chlap nevstal z podlahy chodby.
— Ešte raz prídeš, vyhodím ťa von oknom. Teraz – zmizni. — Alexander ukázal rukou na dvere. — A nehni sa ani o krok…
Bývalý manžel zmizol. Alexander sa presunul do ponurej izby. Opatrovníčka sedela v kresle a potichu, takmer ako Ivanko, plakala, stískajúc pri sebe psíka.
U Alexandrovho srdca zovrelo.
— Ste v poriadku? – oslovil opatrovníčku. Stretnúc jej nechápavý pohľad, upresnil: — Pýtam sa, vaša Grétka je v poriadku? Počul som, ako kňučala…
— Je v poriadku, — unavene prikývla opatrovníčka. Potom zašepkala: — Ako ho nenávidím…
— Už nepríde. Sľubujem vám.
— Príde… — povedala zúfalo. – Nepoznáte ho…
— Ale vy nepoznáte mňa! – Usmial sa, pristúpil k nej, vzal jej z rúk jemne chvejúcého sa Grétku, a neobratne ju pohladkal. – Je tak príjemná na dotyk… Preto je Ivanovi bez nej do smútku… Poďme, Lýdia…
— Čo? – nerozumela ona. — Kam?
— K Ivanovi, kam inam… Čaká na vás a Grétku. Veľmi.
— Robíte si srandu?.. — Pozrela na neho pozorne.
— Nie… Nestránim si srandu… — Odpovedal Alexander, pozerajúc do jej očí. Sám netušil, čo sa s ním práve deje, ale vedel jedno — to, čo robí, robí správne.
— Nemôžete tu zostať. Okrem toho… raňajky, ktoré ste pripravili Ivanovi, odmieta bez vás jesť…
Alexander, s Grétkou na rukách, sa otočil a kráčal k dverám.
– Dohoníte ma, Lýdia. Mimochodom, volám sa Alexander. Čakám vás pri aute.
— Dobre… — prikývla ona, nevstaňujúc z miesta. — Len sa zvediem… A prídem…
