Náhradná mama pre syna
Mala na sebe klobúk a v rukách mala mopsa. Ale hlavne, žena aj mops sa zdali Tomášovi pozdraviť ho tým istým úsmevom.
Stratil sa v zmätku a úsmev opätoval.
— Koľko rokov má náš chlapec? — namiesto pozdravu sa spýtala žena.
— Čože? — nechápal Tomáš.
— Keď sme spolu hovorili po telefóne, nespomenuli ste, koľko má váš syn rokov.
— Má tri… Skoro štyri…
— Skvelé… — žena pustila mopsa na podlahu. — Fany, bež sa zoznámiť.
Fany sa smiešne prehadzovala po svojich labkách a pomaly išla prehliadnuť nový byt.
— A ona… tá vaša Fany nešteká? — znepokojene sa spýtal Tomáš.
Ale z izby jeho syna sa už ozýval nadšený detský smiech…
Ako sa dohodli, o deviatej večer sa Tomáš vrátil domov.
Otvoriac byt vlastným kľúčom, prekvapila ho ticho. Po špičkách vošiel do synovej izby a v jemnom svetle sa mu naskytol podivný obraz — Janko nečakane spal a pri jeho nohách ležal mops Fany.
— Vrátil si sa? — ozval sa šepot spoza neho.
Tomáš sa obrátil.
— Ako som sľúbil. Pozrite… — zašepkal a podal žene bankovky. — Ďakujem… Prečo Janko spí? Normálne nezaspáva pred desiatou.
— Pretože sa veľmi zabával, — unavene povedala žena. — S vaším dovolením… — Prešla k detskej postieľke, vzala Fany na ruky a odniesla ju do predsiene.
— Dovolíte, aby som zavolal taxi, — navrhol Tomáš. — Na moje náklady…
— Netreba… Ešte sme s Fany neboli na večernej prechádzke…
— Treba! — pevne povedal Tomáš. — Počasie je zlé. Dojedete domov a tam sa prechádzajte koľko len chcete.
Podvolila sa, povedala adresu, Tomáš zavolal do taxislužby a počujúc sumu objednávky, pridal žene ďalšie peniaze.
— Ďakujem… — prikývla opatrovateľka. — Počkám na auto na ulici.
Keď odišla, Tomáš si uvedomil, že sa s ňou ani nezoznámil. Prešiel do kúpeľne a s prekvapením zistil, že na sušiči visí detské oblečenie, ktoré opatrovateľka oprala — celá kopa vecí.
„To ešte chýba! Takto sme sa nedohodli!“ — pomyslel si s nevôľou. Ale keď vkročil do kuchyne, bol ešte viac nahnevaný. Na sporáku stál hrniec s papierikom: „Raňajky pre Janka!“
V hlave sa mu vybavila sestrina veta, že ho chce oženiť, a rozhodol sa, že túto opatrovateľku už nikdy neosloví.
Nasledujúce ráno začalo tým, že Janko skočil k nemu do postele.
— Oci, kedy príde teta Lucia? — veselo zakričal syn.
— Aká teta Lucia? — mrmlal nespokojne Tomáš. — Jano, nechaj ma spať.
— No, teta Lucia. Opatrovateľka. Tá, čo bola včera.
Sen okamžite zmizol.
— Ona už nepríde! – povedal synovi rozhodne. — Nikdy.
— Oci… — V Jankových očiach sa objavil des a Tomáš sa bál. — A Fany? Ona tiež nepríde?
— Nie… — ticho odpovedal Tomáš, potom sa spamätal a objal syna. — Chceš, aby som ti kúpil psíka? Dnes! Malého psíka!
Janko sa z nejakého dôvodu vymanil z otcových objatí a odišiel do svojej izby.
Raňajkovali mlčky. Syn bezmyšlienkovite hľadel do prázdna.
— No, Janko, čo je s tebou?.. — hovoril Tomáš nežne. — Čo je také na tej Fany? Žili sme bez nej a budeme aj naďalej. Kto ti je milší, ja alebo psík?
— Ty, — odpovedal syn mŕtvym hlasom, vstal a odišiel do svojej izby.
Tomášovi zmizla chuť do jedla. Ticho sa priblížil k zamknutej synovej izbe a načúval. Z izby sa ozýval tichý detský plač.
Tomáš opäť prešiel do kuchyne, chvíľu premýšľal, vzal mobilný telefón a vytočil číslo opatrovateľky.
Na zvonenie dlho neodpovedali, potom sa ozval tichý hlas:
— Počúvam vás…
— Tu je Jankov otec, ten včerajší chlapček, — začal Tomáš, ale zrazu do rozhovoru vtrhol mužský opitý hlas:
— Kto ti to volá?! – Počul Tomáš množstvo nadávok.
— Čo sa tam deje?.. — spýtal sa znepokojene. — Kto je u vás?
— Nič… — odpovedala opatrovateľka úzkostne… — Je to… Bývalý manžel prišiel, nevie sa upokojiť… Ospravedlňujem sa… Zavolám vám späť…
— Ja ti zavolám!.. — zvolal opitý hlas.
Potom nasledoval hysterický psí štekot, ženský výkrik a žalostné dlhé kňučanie Fany.
Spojenie sa prerušilo. Tomáš pocítil, ako mu srdce začalo prudko biť. V dome „dámy so psíkom“ sa očividne dialo niečo hrozné.
V mysli sa mu vybavila opatrovateľkina adresa, na ktorú včera volal taxi. Číslo bytu neznáme, ale veď niečo sa musí urobiť…
Zakričal synovi: „Iba na chvíľu odídem,“ a Tomáš sa rozbehol k dverám. O chvíľu už naštartoval auto a o pätnásť minút bol pri správnom dome.
— Babička, — oslovil rýchlo prvú staršiu pani, ktorú stretol. — Vo vašom dome býva dáma so psíkom. V klobúku. Nepoznáte číslo bytu?
O pár minút bol Tomáš už na piatom poschodí, pri dverách, za ktorými sa stále ozýval opitý mužský hysterický hlas.
Tomáš stlačil prstom zvonček a pustil ho len vtedy, keď sa dvere otvorili a pred ním sa objavila mužská postava.
— Kto si? – opýtala sa postava drzo a okamžite spadla po dobre mierenej rane…
Tomáš, sotva zadržiavajúc nenávisť, trpezlivo čakal, kým sa ten typ s rozmazanou krvou po tvári sám nepozviecha z podlahy chodby.
— Ak sa sem ešte raz vrátiš, vyhodím ťa von oknom. A teraz – choď preč, — ukázal Tomáš rukou na dvere. — A neodváž sa ani pohnúť…
Bývalý manžel zmizol. Tomáš prešiel do tmavej izby. Opatrovateľka sedela v kresle a ticho, takmer ako Janko, plakala, stískajúc mopsáka.
Tomášovi zvieralo srdce.
— Je všetko v poriadku? — obrátil sa k nej. Videl jej nechápavý pohľad a upresnil: — Pýtam sa, či je vaša Fany v poriadku? Počul som, že kňučala…
— S ňou je všetko v poriadku, — privolila unavene. Potom šepla: — Ako ho nenávidím…
— Už nepríde. Sľubujem vám.
— Príde… — povedala s rezignáciou. – Neznáte ho…
— A vy mňa neznáte! – Usmial sa, pristúpil k nej, vzal jej z rúk trasúcu sa Fany a nemotorne ju pohladil. – Aká je príjemná na dotyk… Už chápem, prečo je Janko z nej unesený… Ideme, Lucia…
— Čože? – nerozumela. — Kam?
— K Jankovi, kam inam… Čaká vás spolu s Fany. Veľmi.
— Žartujete?.. — Pozrela naňho pozorne.
— Nie… Nežartujem… — odpovedal Tomáš, díval sa jej priamo do očí. Sám nevedel, čo sa s ním momentálne deje, ale vedel, že robí správne.
— Nemôžete tu zostať. A navyše… raňajky, ktoré ste Jankovi pripravili, odmieta bez vás jesť…
Tomáš s Fany v rukách sa otočil a išiel k dverám.
– Dožeňte ma, Lucia. Mimochodom, ja som Tomáš. Čakám vás pri aute.
— Dobre… — prikývla, nevstávajúc zo stoličky. — Len si zrovnám myšlienky… A dobehnem…
