Má len šestnásť rokov, keď ju privedie domov… Dievčinu, ktorá je už dlho a pevne tehotná, o rok staršiu ako on.
Zuzana študuje na tej istej škole ako on, len o ročník vyššie. Niekoľko dní pozoruje, ako sa neznáma dievčina tlačí v kúte a potichu plače. Neprehliadne ani charakteristický rastúci brucho, stále tie isté oblečenie (ktoré nosí už dva týždne) a prázdny, beznádejný pohľad.
Ako sa ukázalo, jej príbeh pozná takmer každý… Vnuk známeho človeka v ich meste sa s ňou stretával, a potom len tak zmizol, údajne odišiel za prácou do susedného kraja. Jeho rodičia ju nechcú ani vidieť. Povedali jej to priamo.
A jej vlastní, ako v stredoveku z obavy pred „hanbou“, ju vyhodili z domu a odišli niekam na chatu. Niektorí Zuzanu ľutovali, iní sa za jej chrbtom posmievali.
„Sama si to zavinila. Treba myslieť hlavou!“
Janko nemohol len tak stáť a pozerať sa. Všetko si premyslel a pristúpil k nej.
„Ľahké to nebude, dosť už plačeš. Ponúkam ti, aby si išla ku mne, vezmeme sa. Ale hneď ťa varujem – neviem klamať a nebudem ťa ani s dieťaťom hýčkať. Budem len pri tebe a sľubujem, že všetko bude dobré.“
Zuzana si utrie slzy a pozrie sa na chlapca. Čo povedať… Úplne obyčajný chlapec, bez lesku. A ona snívala o úplne inom ženíchovi! Lenže v jej situácii už nemá na výber, a tak ide s ním.
Rodičia sú v šoku, mama ho prosí, aby sa zamyslel, ale on je pevne rozhodnutý a hovorí:
„Mama, nebuď taká nervózna, bude to v pohode. Mám dve štipendia, normálne a sociálne. Teraz budem aj brigádovať, zvládneme to!“
„Ale veď si chcel ísť ďalej študovať!“
„No a? My tu žijeme normálne. Otec celý život v továrni, ty v obchode. Aj bez výšky sa dá žiť. Mama, veď to nie je koniec sveta!“
Zuzana sa usadí v Jankovej izbe. On jej daruje svoju posteľ a sám sa „presťahuje“ do nepohodlného rozkladacieho kresla. Prvých päť dní je veľmi tichá. Ako tien chodí s ním za ruku do školy a domov, až kým sa raz neprebúdza.
„Už ma to nebaví! Prečo sa na mňa tvoji rodičia stále mračia? Nemajú ma radi! A prečo so mnou netráviaš čas? Buď sa učíš, alebo odchádzaš?!“
Janko je prekvapený.
„Nemyslíš, že je to normálne? Áno, rodičia ťa nemajú radi, ale prijali ťa a neublížili ti. Mračia sa? Tvoji vlastní ťa nechceli vidieť vôbec. A rodičia otca tvojho dieťaťa? Kde sú? Učím sa, lebo nechcem len tak prepadnúť hneď po prvom ročníku. A štipendiu sa tiež nechcem vzdať. Odchádzam? Lebo brigádujem a nemám chuť pozerať s tebou sentimentálne seriály.“
Zuzana sa rozplače.
„Prečo to hovoríš takto?“
„Ako? Varoval som ťa, že neviem klamať. Mimochodom, kedy pôjdeme podať žiadosť na matriku?“
„Nemôžem ísť len tak, kúp mi pekné šaty, s vysokým pásom, aby nebolo vidieť brucho.“
„Prebud sa! Priniesli sme potvrdenie o tehotenstve, aké šaty? Musím šetriť na bábätko, na vozík a postieľku…“
Mama si berie valerové kvapky, ale postupne sa zmieri so situáciou a častejšie sa pozerá na detské oblečenie. Veď vlastne… nič také strašné sa nedeje.
Nech žijú, nech sa vezmú, ona a otec im pomôžu. Len dievča je akési nevďačné, nespokojné s Jankom, s nimi a s malým bytom. No čo, narodí dieťa a možno sa zmení k lepšiemu.
Ale Zuzana sa meniť nehodlá. Keď Janko príde domov z práce v myčke aut, špinavý a zapotený, a prinesie do izby mačku, zčervená od zlosti a začne kričať.
„Ty si úplne blázon! Na čo nám je tá zdedená mačka? Vyhoď ju! Povedala som – von s ňou!“
Ale Janko odpovie:
„Nie, čaká mačiatka. Zostane tu, môžeš prestať vyvádzať. Radšej mlč a ohrej mi jedlo.“
„Tak teda!“ – Zuzana takmer zapiští. – „Vyber si! Ona, alebo ja! Tá mačka sa na mňa tiež mračí!“
„Prečo?“ – Jankov výraz je plný údivu. – „Som vo svojom dome a nemám čo vyberať. Toto je teraz moja mačka, a ak ti to vadí, kľudne môžeš odísť. Ani mama mi také niečo nikdy nepovedala. Možno by si mala prestať sa mračiť na všetkých?“
Zuzana plače, hysterčí, žiarli na vychudnutú, ošúchanú mačku. A kde v nej videl Janko brucho? Ale brucho sa skutočne objaví – mačka naozaj čaká mačiatka.
Chlapec je unavený, ale akonáhle sa v jeho mysli objaví ľútosť nad svojím rozhodnutím, okamžite ju zaženie. Nič, zvládnu to. Zuzana porodí, upokojí sa, a ešte skôr ich poteší mačka. Vzhľad chlpatých mačiatok každého upokojí.
Ale všetko dopadlo inak… Starý otec, známy muž v meste, sa vráti z dlhej pracovnej cesty a všetko sa dozvie. Nájde svojho vnuka, potrestá ho a pohrozí, že ho „odstrihne od koryta“, ak sa jeho pravnuk bude vychovávať v cudzej rodine. A o koryto prísť, to sa „chlapcovi“ vôbec nechce!
Zuzana odchádza s ním zo školy okamžite, zabudnúc na Janka. Našťastie – dokumenty má pri sebe (chcela ísť po škole do poradne). Na svoje veci máva rukou – teraz jej kúpia nové! A do tejto úbohej školy už nevkročí!
Janko je úplne zničený… Ako to? Ani sa nerozlúčila, nevolala, nepovedala ani slovo. Vyhodí všetky jej veci a dlJanko s ťažkým srdcom pohladí svoju mačku a pomyslí si, že niekedy aj tie najčistejšie úmysly prinesú len bolesť.
