Vrátila sa
— Synček…
— Prepáčte, ale ja nie som váš synček. Neoslovujte ma tak. Volám sa Martin.
— Martin… Martinku… Synček!
Mária Jozefína zdvihla hlavu a smutne sa pozrela na muža, ktorý stál vedľa nej. V jej hlase bolo toľko nádeje, úpenia a zúfalstva, ale Martin len mlčal, akoby slová Márii Jozefíny naňho vôbec nepôsobili.
— Povedal som vám, aby ste ma nevolali „synček“.
— Ale ja som tvoja mama! Tvoja vlastná mama!
— Príliš neskoro si na to spomenula.
Martin pozeral na ženu sediacu na lavičke a spomínal na svoje detstvo. Spomienky boli bolestivé, aj keď od dňa, keď naposledy videl matku, uplynulo viac ako tridsať rokov. Tridsať rokov! Takmer polovica života, a zdalo sa, že sa už nikdy nestretnú, neprehovoria. No osud sa rozhodol inak.
Pred dvoma dňami mu zavolali z neznámeho čísla. Najprv nechcel zdvihnúť, myslel si, že ide o podvodníkov alebo otravného telemarketingára. No niečo vnútri mu napovedalo, že tento hovor bude iný.
— Hovorte! — povedal stroho a úsečne.
V telefóne počul šuchot a cudzí hluk, už sa chcel rozlúčiť, keď zrazu počul neistý ženský hlas.
— To som ja, ahoj!
— Kto — ja? — nechápal a odkašlal si, keď cítil, ako mu v hrdle stúpa knedlík. — Hovorte!
Srdce mu zastalo v hrudi, akoby sa chcelo vyhodiť von. Bol to nepríjemný pocit, chcel rozhovor ukončiť, no Martin sa ovládol a pritlačil telefón k ušu ešte silnejšie.
— To som ja, tvoja mama.
V očiach sa mu zatemnilo. Najprv ho zaliala vlna túžby po tom, aby telefón zhodil a číslo okamžite zablokoval. No po hlbokom nádychu sa ešte dokázal ovládnuť:
— Ja nemám mamu. Zle ste si vytočili.
Slová z neho vypadli nekontrolovateľne, plné emócií. Zavrel hovor a minúty bezmyšlienkovito zeral na displej, odháňajúc spomienky, ktoré sa naňho valili. Dúfal, že krátky rozhovor sa nebude opakovať. Mýlil sa.
Telefón mu opäť zarezonoval v ruke. Matka bola vytrvalá, a Martin už nepochyboval, že to bola naozaj ona. Mária Jozefína bola vždy známa svojou vytrvalosťou, a ak sa rozhodla dovolať sa k synovi, nedala si pokoj, kým by nedosiahla svoj cieľ.
— Už som vám povedal všetko, — odpovedal drsne, aj keď vnútri v ňom vrelo, — Nepýtajte sa ma viac.
— Prosím ťa o jediné stretnutie! Len o jedno! Neposielaj ma preč! Len ma vypočuj!
— Odkiaľ máte moje číslo? — spýtal sa, oslovujúc ju vykaním. Bolo to zvláštne, ale inak to nešlo. Pre neho bola Mária Jozefína stále cudzím človekom. Dávno ju vymazal zo svojho života a nehodlal sa k nej vrátiť.
— Dala mi ho teta Zuzana, moja sestra.
Martin sa nahneval. Aj tu matka dosiahla svoje. Zuzana by nikdy nedala svojej nezodpovednej sestre číslo synovca, no asi ju dokázala tak dotlačiť, že teta nakoniec ustúpila. Taká naliehavica!
— Nechcem sa s vami stretnúť, — povedal. — Nechápem, aký má tento rozhovor zmysel.
— Pre mňa ho má! — horúčkovala sa žena na druhej strane. — Len raz, synček!
Martin súhlasil. Vedel, že ak odmietne, matka príde k nemu domov, bude obťažovať jeho deti, obmedzovať manželku. To nechcel dopustiť. Jednoduchšie bolo venovať tejto žene polhodinu, než potom čeliť jej prenasledovaniu.
Mária Jozefína zmizla zo života svojho syna, keď mal Martin deväť rokov. Ešte dlhé mesiace po jej odchode chlapec čakal, že sa vráti, celé dni vysedával pri okne v kuchyni teta Zuzany,
