Všetko si už rozhodla
„Prečo ešte nie si oblečený?“ stála Zuzana na prahu a sotva potláčala podráždenosť. „Zabudol si, čo je dnes déň?“
„A čo je dnes?“ Janko ani neodtrhol oči od televízie, len lene preklikával kanály. „Opäť niekam musíme?“
„Ideme do pôrodnice! Lívia porodila, sám si to počul. Prvá z nášho krúžku sa stala mamou. Musíme ju pochváliť!“
„S čím ju mám chváliť?“ muž sa uškeril, bez prestania cvakal diaľkovým ovládačom. „S bezesnými nocami? S krikom bábätka? S tým, že život už nie je tvoj? Pochybný dôvod na oslavu.“
„Čo to hovoríš? Veď sám si chcel deti! Hovoril si, ako túžiš, aby po byte behali malé nožičky. Ako chceš, aby ťa detské rúčky objímalo za krk. Povedal si – troch, nie menej! Alebo sa mi to snivalo?“
„Áno, hovoril som. Ale uznaj, že to pekne znie. Ženy také veci milujú. A ty si to zobrala vážne,“ pokojne odpovedal Janko.
Zuzana mlčky klesla na gauč. Celá tvář jej stuhla od šoku.
„No veď deti nechcem. Čo je na tom zlé? Väčšina chlapov ich nechce. Nemyslela si, že môžeme žiť pre seba? Cestovanie, koníčky, sloboda… A vy hneď – deti, rodina, plienky.“
„Zavezieš ma?“ jej hlas bol ľadový. Nedokázala potlačiť hnev – veď práve dnes mu chcela povedať tú najdôležitejšiu správu v živote.
„Bez nás to nezvládnu? Nechcem vidieť ten hlúpy zhon, bľabotanie a plač. Choď neskôr. Možno ti to aj prejde.“
Bez ďalších slov Zuzana odišla do spálne. O štvrťhodinu vyšla v elegantnom, striedmom outfite. Taxík už bol zavolaný – a vďakabohu, nemusí počúvať Jankove pochmúrne poznámky.
A pritom bola tak blízko šťastiu… Ešte dnes ráno uvidela tie dve čiary na teste. Chcela mu tú novinku oznámiť večer. Ale teraz… teraz už nevedela, či má právo to vedieť.
Zuzana vždy túžila po stabilite. Začala pracovať ešte počas štúdia, s vyznamenaním dokončila školu, teraz mala skvelú prácu, stabilný príjem, vlastný byt – dar od rodičov. Všetko robila správne. A bola pripravená na dieťa. Lenže muž, o ktorom si myslela, že bude otcom jej detí, bol len dobrým hercom.
Janko jej pripadal zrelý, spoľahlivý, seriózny. Jeho vek, slová, názory – všetko vzbudzovalo dôveru. Až dnes si prvýkrát sadol masku.
„Už som sa rozhodla,“ šepkala do prázdnoty auta. Taxikár, mlčanlivý starší muž, sa na ňu obzrel a na rozlúčku nečakane povedal: „Gratulujem.“
Zuzana sa zarazila. Poďakovala a rozbehla sa ku vchodu. Tam stála Lívia, žiariaca šťastím, s malým bábätkom v náručí. Otec už chlapčka držal v náručí. Vzduch bol nabitý láskou.
„Blahoželám, drahá!“ Zuzana objala kamarátku. „Ako sa volá?“
„Adam, po otcovi. Chcem, aby si mu bola krstnou.“
„S radosťou,“ usmiala sa Zuzana, no srdce jej stínalo. Všetko, čo chcela, bolo práve tu, pred ňou, ale nie s ňou.
„Niečo sa stalo?“ ticho sa spýtala Lívia, keď sa trochu vzdialili.
„Janko celú tú dobu klamal. Nechce deti. A hovoril, že áno. A to najhoršie – som tehotná. Zistila som to dnes. A teraz… teraz musím vybrať.“
„Zuzana, mužov je dosť. Ale šanca stať sa mamou – to je vzácne. Moja sestra napríklad nemôže otehotnieť. Plakala od šťastia aj od bolesti, keď zistila, že čakám. Nemala by si sa vzdať svojho snu.“
„Presne tak uvažujem. Ak nezmení názor – odídem. Moji rodičia budú šťastní, že budú starými rodičmi.“
Janko svoj názor nezmenil. Hovoril, že deti sú bremeno, strata času a peňazí. Zuzana neoponovala. Vnútri už mala všetko rozhodnuté.
O tri roky neskôr.
„Aha, Janko!“ bývalá susedka sa do neho takmer vrazila na letisku. „Blahoželám k synovi!“
„Mýlite sa, nemám deti,“ chladne odsekol.
„Ako to? Videla som Zuzanu – s kočíkom. Malému sú asi štyri mesiace. Počítam, vieš?“
Janko zbledol. Nevedel. Alebo nechcel vedieť. A teraz… teraz už bolo neskoro.
„Kde je? Kde ste ju videli?“
„Nepoviem. Náhodné stretnutie. Ty, ako sa zdá, patríš k tým… čo svoje dieťa neuzná.“
Janko zostal stáť. Až teraz začal chápať, čo stratil. Ale keď o tri roky Zuzanu konečne našiel, bolo už neskoro. Chlapec volal otcom iného. Janko nemohol súperiť. Ani láskou, ani činmi, ani srdcom.
Rozuzlenie bolo dané. Zuzana si vybrala správne.
