“Mama, stač už!” Marek sa prudko otočil od okna, kde pozeral migajúce autá. “Koľko ešte budeš opakovať to isté? Sto krát som ti to vysvetlil!”
“Vysvetlil?” Valéria Balážová zúfalo zdvihla ruky. “Čo si mi vysvetlil? Že nás opúšťaš kvôli nejakej cudzej tetke s deťmi?!”
“Nie je cudzia! Lenka je moja žena!” Syn zaťal päste, hlas sa mu triasol odolčivosti. “Aj deti teraz moje! Chápeš to? Moje!”
Zuzana mlčky sedela pri kuchynskom stole, krútila v rukách čajovú lyžicu. Slzy jej padali priamo do vychladnutej čaje. Neplakala – slzy tekli samy, ako dážď za oknom.
“Tvoje?!” Mama sa nahlas zachechotala a ten smiech bol strašnejší ako krik. “Si sa zbláznil? Ty máš rodnú sestru, ktorá po nehode ledva chodí! Matku, ktorá ti obetovala celý život! A ty… ty ideš k cudzím ľuďom!”
Marek si prisadol na kraj pohovky, prešiel si rukou po tvári. Bol unavený z týchto rozhovorov, až mu bolesia spánky.
“Mamka, snaž sa pochopiť. Som dospelý muž, mám tridsaťdva. Mám právo na vlastný život.”
“Vlastný život?” Valéria Balážová si sadla oproti synovi, chytila ho za ruky. “Marku, zlatý, aký vlastný život môžeš mať s rozvedenou ženou a dvoma cudzími deťmi? Si ešte mladý, pekný chalan, máš dobrú prácu. Nájdeš si bábätko mladšie, narodíš si svoje deti…”
“Nechcem iné deti!” Vyrval si ruky z matkiných dlane. “Matúš a Ema – oni sú už moje. Matúš ma včera prvý krát oslovil otcom. Chápeš? Prvý krát v živote ma niekto nazval otcom!”
Zuzana si povzdychla, vstala od stola. Kulhavo, pomaly sa priblížila k bratovi.
“Marku, a čo ja?” Hlas mal stíšený, zlomený. “Viete, že bez teba sa stratím. Po nehode sa spoliehala na teba. Mama dôchodkyňa, peniaze nemá. Kto mi pomôže, ak nie ty?”
Bratovské objatie. Marek pritlačil sestru k sebe, pohladil ju po vlasoch.
“Zuzanko, neumieram. Budem len bývať oddelene. Pomáhať budem, samozrejme. Ale teraz mám vlastnú rodinu.”
“Vlastnú rodinu si mal vždy!” nevydržala Valéria Balážová. “My sme tvoja rodina! Rodná!”
“Lenka je tehotná,” ticho povedal Marek.
Viselo ticho. Iba hodiny na stene tíkali a za oknom burácal dážď.
“Čo si povedal?” Matka zbledla, klesla do kresla.
“Lenka čaká dieťa. Naše dieťa. Chápete už, prečo ju nemôžem opustiť?”
Zuzana sa od brata odtiahla, pozrela naňho v úžase široko otvorenými očami.
“A koľko má?” spýtala sa.
“Zatiaľ päť týždňov. Ale lekári vravia, že všetko je v poriadku.”
“Bože…” Matka si zakryla tvár rukami. “Čo si to urobil, synku? Čo si to urobil?”
Valéria Balážová pracovala v škôlke ako vychovávateľka viac ako tridsať rokov. Deti milovala celým srdcom, ale svojich vnúčat od Marka si predstavovala úplne inak. Nie od cudzej rozvedenej ženy s dvoma deťmi, ale od úhľadného dievčaťa z dobrých pomerov.
“Mamka, čo také strašné?” Marek si sadol vedľa matky, pokúsil sa ju objať. “Konečne sa dočkáš vnúčeka. Alebo vnučky. Je to snáď zlé?”
“Od koho sa dočkáme?” Odstrčila sa. “Od ženy, ktorá už raz skočila do manželstva? Ktorá už dvoch splodila? Kto je vlastne? Odkiaľ sa vzala?”
“Lenka pracuje na našej detskej klinike ako sestra. Je to dobrá, láskavá žena. Jej deti sú úžasné, vychované.”
“A kde je ich otec?” neprestávala matka.
“Zahynul príslušník, slúžil v zahraničí. Lenke bolo len dvadsaťdva, keď ostala sama s dvomi bábätkami na rukách.”
“Aha,” prikýv
Igor si uvedomil, že premostil prvú medzeru, keď dažď poľavil a matkine oči, hoci plašné, zrazu zachytili úsmev, keď sa lúsky slnka predierali spod mrakov a trblietali na raňajšom trávniku jej záhrady pri cintoríne.
