Ľubomíra, neponáhľaj sa, premýšľaj ešte raz, hovorila jej teta Lucia. A keby si to nezvládla? Pozri, aké to teraz sú deti. Ty sama si ešte dieťa predčakali si nedávno devätnásť rokov. A Kyrilovi trinásť. To je práve ten páni vek pre chlapcov. Keď začne robiť bláznivé veci, čo s ním budeš robiť?
Teta Lucia, nemôžem dovoliť, aby môj brat skončil v domove pre deti. Viem, že to nebude ľahké, ale nebudem mať pokoj v noci, stále budem premýšľať, či je tam zdravý, či je nasýtený, či ho niekto bude ubližovať, odpovedala Ľubomíra.
Nedávno stratili matku. Na pohreb sa zišla malá rodinná osada: dve sestry matky Elena a Irena, bratranec s manželkou a šestnásťročná netere dcéra Ireny. Prišli dve kolegyne z matkinho zamestnania a jej priateľka teta Jana.
Po smútku ostali len príbuzní, ktorí sa museli dohodnúť, ako budú ďalej žiť. Pre Natáliu bolo všetko jednoduché mala devätnásť rokov, práve ukončila druhý ročník ekonomickej fakulty, dostávala štipendium a musela si približovať k práci. Nebude to ľahké, ale prežije.
A čo s trinásťročným Kyrilom? Ako vždy, nikto z príbuzných ho nemohol prijímať pod svoje kríže.
My sami žijeme v malej dvoupokojovej paneláke ja, manžel, dvaja chlapci a svokra. Kde by sme ešte mali miesto pre ďalšiu osobu? vysvetlila teta Lucia.
My sme odišli, a Borivoj sa opäť ponoril do pitia minulý týždeň ho vyhodili z práce. Teraz bude asi mesiac, nie menej. Ja a dcéra sme v noci zamkli na kľúč v spálni. Ako sa dá dať dieťa do takého prostredia? sťažovala sa Irena.
Bratranec stručne odpovedal:
Svojich troch.
A tak, ak staršia sestra nedokáže zariadiť opatrovníctvo, Kyril by smeroval priamo do domova pre deti.
Kyril na tom rodinnom zhromaždení nebol. Sedel na dvore pri ihrisku. Vedľa neho na lavici stál jeho kamarát Martin. Chlapci mlčky pozerali na seba.
Už to riešili? spýtal sa Martin.
Už dve hodiny. Natálka chce byť mojím opatrovníkom, ale jej tety to odmietajú. Hovorí, že som zlodej a ona to nezvládne, odpovedal Kyril.
A čo si o tom myslíš ty sám?
Neviem. Len nechcem ísť do domova pre deti. Chcem zostať doma, chodiť do školy a hrať futbal.
Tety, snažiac sa odradiť Natáliu od hlúpej myšlienky, použili posledné argumenty:
Natália, si ešte mladá, musíš premýšľať o svojom budúcnosti založiť rodinu, mať deti. Kyril by ti visel na krk ako ťažký kafol aký muž si vyberie chlap lebo má takéto bremeno? povedala Irena. Nečakaj, zariadi mu miesto v domove pre deti. Budeš ho tam navštevovať, keď budeš chcieť, a možno si ho na prázdniny vezmeš. My myslíme na teba. A Kyril ti celý život pokazí.
Keď videla, že natiahnutá dcéra je pevná v rozhodnutí, teta poriadila:
Predaj túto travičku, kúp si s Kyrilom niečo skromnejšie a rozdiel použijete na život, kým študuješ.
Večer sa všetci rozptýlili. Natália pozvala brata domov:
Poď, aspoň si niečo poriadne zješ, celý deň si len kusoval.
Kyril jedol, a sestra si sadla oproti nemu, tak ako to robila ich matka.
Ako sa máš, Kyril? Spravíme to, spýtala sa.
Kyril prikývol, oči nepohnul od taniere.
Nasledujúci deň Natália začala hľadať prácu. Čo však môže očakávať po druhom ročníku ekonómie? Poslala životopisy na pozície manažérky, asistentky účtovníka, ale žiadna odpoveď. Znížila laťku a odpovedala na ponuky predajní. Na dvoch pohovoroch sa zdalo, že je dohoda, ale keď počuli, že chce študovať na diaľku, povedali: Raz za rokom máš výluku na skúšky, kto bude vtedy pracovať?
Natália bola sklamaná. Zostatok bol úrad v supermarkete pri dome. Jej susedka tam pracovala a uisťovala ju, že ju prijmú nikto nepracuje.
Na ceste domov stretla svoju bývalú učiteľku matematiky Olgu Sergejovú. Teraz bola triednym učiteľom Kyrila.
Olga bola v obraze o ich rodinných problémoch a sľúbila pomôcť s opatrovníctvom napísať všetky potrebné charakteristiky. Poradila Natáliu:
Čoskoro odchádza sekretárka na materskú. Je to dočasná pozícia, ale kým bude mať dieťa a bude čakať tri roky, ty stihneš dokončiť štúdium. Plat nie je veľký, ale je blízko domu a Kyril bude stále na dohľad.
Natália dostala prácu, prešla na diaľkový študijný režim. Plat bol skromný, ale peniaze z Kyrilovho opatrovníctva a štipendium im umožnili žiť skromne, nie v chudobe.
Kyril bol obyčajným teenagerom, takže občas nastali hádky a nepochopenie. Brat sa občas nahneval, že Natália ho príliš kontroluje, a ona sa bála, že ho nedokáže vychovať a skončí v nesprávnom kolektíve.
Všetko však fungovalo. Každý mal svoje povinnosti. Natália varila, prala, Kyril upratával byt, vyhadzoval odpad, umýval riad a mohol ísť do obchodu žiaden problém.
Ako sa však ukázalo, tety mali pravdu: Vlastný priateľ Natálie, Vojtech, s ktorým sa stretával skoro rok, nebol nadšený, že si vzala zodpovednosť za mladšieho brata.
Nechápeš, prečo ti to ťahá? Chcela by som žiť po svojom, študovať ako ostatní, a ty sa snažíš stať hrdinkou. Keď sme minule išli na víkend na horskú chatu, odmietla si ísť, lebo si musela zostať s bratom. Išiel som sám ako horolezec. A keď Laco ťa pozval na narodeninovú oslavu na dedinu, znova si odmietla. To ma nezaujíma.
Natália sa s Vojtechom rozišla. Najprv bola smutná, potom si pomyslela: Prečo by som chcela niekoho, kto má takéto požiadavky?
V samote však nezostala sama pomôcť jej nášiel mladší brat.
Kyril pokračoval vo futbale v športovej škole. Keď mu bolo štrnásť, tréner ho povýšil do hlavnej zostavy. Hral nielen pri tréningoch, ale aj na turnajoch.
Jedného dňa hrávali proti tímu z okolitého Banskej Bystrice. Natália prišla fandíť bratovi. Všetko šlo skvelo, Kyril strelil jeden z troch víťazných gólov. Posledných pár minút však zakopol nohu.
Poskytli mu prvú pomoc na štadiónovej ambulancii a asistent trénera ponúkol Natálii a Kyrilovi odvoz domov.
Nevedel som, že má Kyril takú mladú mamu, povedal.
To nie je mama, je sestra, doplnil Kyril.
Na druhý deň Igor tak sa volal asistent zavolal Natáliu, aby zistil, ako sa brat cíti. A potom zavolal ešte raz. Pozval ju na kávu, potom na rande.
O rok neskôr oslávili dva veľké momenty svadbu Natálie s Igorom a prijatie Kyrila do športovej akadémie olympijského rezervačného tímu.
Taký je obyčajný život, plný smútkov aj radostí.
