Potáca sa nočnou Bratislavou, poriadne opitý po slušnej dávke tvrdého alkoholu. Kam to vlastne došiel? To ho vôbec netrápi. Toto mesto je jeho domov, nohy ho samy privedú domov. Myšlienky má totiž zamestnané oveľa vážnejšími vecami nahlas filozofuje do noci.
Prečo, prečo mám takýto život? Dvadsaťsedem kamaráti majú deti, tie už chodia do školy, ale odo mňa všetky ženy utekajú po mesiaci a to je ešte ten lepší prípad. Som hrubý? No nie som, alebo vlastne som… Ale chlap má byť tvrdý, Ján si pre seba uškrnie. Jediné, čo sa mi v živote podarilo, je podnikanie. Na milionára nemám, ale na pekný život to vystačí.
Zrazu sa zastaví, chytí sa za hlavu, z očí mu vytrysknú slzy:
Tolko peňazí som dal tomu doktorovi, a nakoniec: Nič pre vás nemôžem spraviť. Tu máte kontakt na jedného odborníka v Bratislave, ale myslím, že vám tiež nepomôže. Ale vieš čo? Zajtra za ním pôjdem, hoci aj hneď ráno.
Príde k mostu. Pozerá na tmavú hladinu Dunaja:
Žeby som sa tam hodil? Hlboký je dosť koniec v studenej vode, zahľadí sa ešte raz na rieku. Nie, topiť sa nebudem. Je zima. A aj tak Sokrat ešte nedostal nažrať. Idem domov.
Prejde cez most a vtom si na jeho strede všimne mladú ženu. Na prsiach nosí ruksak s maličkým dieťaťom. Stojí tam a hľadí na rieku. Vtom lezie na zábradlie, postaví sa na vrchnú tyč, rozťahuje ruky a… Ján k nej pribehne, stihne ju chytiť okolo pása a oboch ich strhne na zaprášený chodník mosta. Dieťa začne plakať.
Si normálna?! vykríkne Ján, hneď vytriezvený.
Čo ťa po mne?! Prečo sa montuješ, kam nemáš? rozreve sa žena.
Vieš čo, mal som pocit, že ešte máš čas zomrieť, kývne smerom k plačúcemu dieťaťu. A ten už vôbec. Vstaň a šup domov, či k mužovi, či ku mame! Kto má doma na teba čakať?
Nemám doma nikoho, ani muža, ani mamu. Som sama!
Ty si mi teda dar! postaví ju aj s dieťaťom na nohy. Poď.
Ja s tebou nikam nepôjdem. Čo ak si nejaký úchyl?
Skočiť z mosta môžeš vždy! Ale úchyla sa bojíš?! potiahne ju za ruku. Pohni sa!
***
Krôčajú spolu nočným mestom za kriku dieťaťa. Nakoniec Ján nevydrží:
Prečo stále vrieska?
Azda je hladný, žena pritlačí dieťa k sebe.
Tak mu daj mlieko.
Nemám. Ani mlieko, ani peniaze.
Ani rozum, pohľadá Ján obchod. No tam je nonstop potraviny. Poď, ideme mu niečo kúpiť.
***
Predavačka a strážnik si ich obzerajú s nevôľou. Ján vezme košík, kývne na ženu:
Poď, k predavačke: Kde máte mlieko?
Tam, ukáže prstom.
Prídu k chladničke.
Ber, ktoré treba! rozkáže Ján.
Toto, vyberie jeden sáčok.
Vezmi viacej, koľko treba! počká ju, kým naskladá do košíka viac sáčkov. A ešte?
Plienky.
To je čo?
Veď tam sú, po jej tvári prvýkrát prebehne úsmev.
Zober!
A môžem aj vlhčené obrúsky?
Hoci aj tri balíčky.
Pri pokladni podá Ján kartu.
Berieme len hotovosť, zahlási predavačka.
Ján vytiahne pokrčený zväzok päťdesiateuroviek. Podá jednu.
Nemám vydať, povie predavačka.
Tak mi dajte čokoládu, Ján podráždene ukáže prstom. Tam tú.
***
Keď vojdu do bytu, žena sa rozpačito obzerá. Ján vyzuje topánky, beží do kuchyne, vytiahne rybu a hodí ju náhle pribehnuvšiemu kocúrovi, potom si naleje džús a vypije ho na jeden dúšok. Príde k žene:
Nocuješ tuto v izbe, ukazuje prstom. Kuchyňa, wc, kúpeľňa. Ja idem spať.
Už mieri do druhej izby, keď sa ešte otočí:
A ty si?
Zuzana.
Ja som Ján.
***
Asi to nebude úchyl, pomyslí si Zuzana, keď vstúpi do kuchyne a pustí varnú kanvicu. Aká som len hlúpa! Takmer som sa zabila! Keby ten blázon nešiel okolo… A kde by sme boli s Adamkom? Mrzli by sme vonku. Aj tak nás zajtra vyženie. Dnes aspoň máme teplo.
Čajník zasyčí, a ona letí do izby, kam ju odkázal. Položí plačúce dieťa na posteľ, vyberie zo vrecka malú fľaštičku, vrhne sa späť do kuchyne, opláchne, naleje mlieka a doplní ho teplou vodou.
Malý Adam hltavo vypije všetko a okamžite zaspáva. Utrie ho vlhčenou obrúskou, vymení plienku a opäť usína.
Vybehne do kúpeľne, umyje sa. Keď sa zas vráti do kuchyne, až vtedy si uvedomí, že už dávno nič nejedla. Otvorí chladničku, ruka sama siahne po kúsku údeného mäsa a začne hrýzť. Kým žuje, odreže si kúsok čerstvej žemle, šunky a syra.
Keď jej hlad prejde, pocíti trochu previnenia. Mávne nad tým rukou, ľahne si k Adamkovi a okamžite zaspí.
***
Ráno, počas noci viackrát vstane, aby Adamka nakŕmila. Má osem mesiacov, stále chce jesť. Počuje, že aj Ján v noci vstával. Aj teraz už je hore.
Už je čas, opatrne vstáva, aby synka nezobudila. Dlho nás tu nenechá.
Ján práve robí niečo pri sporáku. Zuzana sa rýchlo umyje a vojde do kuchyne.
Sadni si! kývne na stoličku. Pripravím praženicu.
Radšej si sadni ty! jemne ho odtlačí.
Nadrobí do vajíčok čerstvý kôpor, očistí poháre a pripraví kávu.
Ján zatiaľ telefonuje, niekomu rozkazuje, s niekým sa háda. Zuzane sa zdá, akoby si ju Ján ani nevšímal. Napokon sa naje, vypije kávu a vstane.
Žena strnie v očakávaní:
Teraz nás vyhodí…
Zuzana, dobre si ma vypočuj. Cez týždeň tu nebudem. Najhlavnejšie nakŕm kocúra, volá sa Sokrat. Ani ma nenapadne mu dať nejaké granule! Musí mať čerstvú rybu alebo mäso. Do mojej pracovne nelez! Inak si rob, čo chceš.
Vtom sa z izby ozve plač. Zuzana vyskočí a spýtavo sa naňho pozrie.
Choď! prikývne Ján.
O chvíľu sa vráti s dieťaťom na rukách. Na stole leží niekoľko päťdesiateuroviek:
Myslím, že týždeň ti bude stačiť, kývne na peniaze. Ja idem.
Chystá sa odísť, keď malý Adam vystiera ruky a zo seba vydá niečo akoby ta-ta. Asi si to Ján len nahovára. Ale zrazu ho pichne pri srdci nikdy nebude otcom.
Zuzana, môžem si ho vziať na ruky? povie prekvapene.
Jasné, podá mu stolečieho a na tvári sa jej mihne úsmev. Nikdy si ešte nedržal dieťa?
Nie.
Ukážem ti.
Adamko vydáva radostné pazvuky a smeje sa. Ján naňho pozerá očarený.
Syna nikdy mať nebudem, zamračí sa a vráti dieťa matke.
Odíde.
***
Vracia sa domov. Ten špičkový lekár z Bratislavy povedal, že deti nebude mať nikdy. Je z neho zlomený muž:
Načo mi sú všetky tie peniaze, štvorizbový byt, veľké auto? Chlap má pracovať kvôli rodine. V byte mám neporiadok, v aute sedem miest.
So zamračenou tvárou vstúpi do svojho bytu… Ale všade žiarivý poriadok. Zuzana ho víta rozpačitým úsmevom.
Ta-ta! pred očami mu zamávajú detské ručičky.
Taška s vecami mu vykĺzne na podlahu a ruky sa samé natiahnu k detskému stvoreniu.
On sa potácal nočnou Bratislavou po výdatnej dávke alkoholu. Kam ho nohy zanesú, ho nezaujímalo – veď je doma, Bratislavu pozná a cesta ho určite dovedie späť. On sa medzitým venoval dôležitejšej činnosti: filozofoval nahlas do ticha nočných ulíc.
