Včera ráno som si Zuzka nastavila telefón na max, pretože si nebola istá, či mu napíše. V hlbine však vedela, že to neurobí to bolo ako ten nevyhnutný pocit, keď vieš, že príde dážď. Napriek tomu ho pustila do reproduktora. Nádej je ako stará jazva, stále bolí, ale nevzdáva sa. Zuzka si spustila vlasy do ľahkého drdľa, aby to vyzeralo prirodzene a zároveň pekne. Obliekla si tmavozelený kabát ten istý, v ktorom jej raz povedal, že pripomína podzimný les. Odvtedy ho skoro nepoužívala, ale dnes ho vyhrabala z skrine. Na pery si natiahla červenú rúž, taký jasný, že by sa hodil skôr na večernú prechádzku po Starom Meste, než na rýchly výlet do lekárne a pekárne.
V lekárni na Námestí SNP bolo rušno. Niekde v rohu zakýchla niekto, iní sa hádali o cenu liekov a niekto iný stočil nohy v nečinnosti. Vzduch bol naplnený vôňou bylín a niečoho ostrého, typickým pre zdravotnú prevádzku. Zuzka si vzala vitamíny tie, ktoré jej rád odporúčal pred tromi rokmi, keď si ešte ráno spolu pili kávu. Držala balíček v rukách a čítala drobný text. Expirácia: do jesene. Akoby sa čas v tom balíčku odpočítaval.
V pekárni na Hlavnej ulici bolo všetko, ako vždy: chlap s tetovaním na zápästí pri pultoch, vôňa čerstvého chleba a škorice a tichá hudba z ošúchaných reproduktorov. Zuzka kúpila croissant s malinou ten, ktorý jej raz nazval chuť ranného prebudenia, pričom si utrhával drobinky z brady. Vzala dva: jeden na čaj doma, ako kedysi, keď bolo všetko jednoduchšie. Druhý len tak, pre seba. Ako malý kúsok minulosti, ktorý môže schovať do vrecka.
Keď prišla domov, zastala. V byte vládol ťažký tichý prach, akoby sa usadil na starých knihách. Vzduch nečinnečel, akoby sa bál pohybu. Telefón ležal na parapete čelnou stranou dole, akoby sa hanbil jej pohľadom. Žiadne správy, žiadne volania svet akoby prešiel okolo a nevšimol si ju. Zdalo sa, že sa sama premenila na tieň, ktorý sa rozplýva v šedom svetle rána.
Zuzka rozvarila čajník, pomaly si zložila kabát, akoby nechcela prebrať ticho. Opatrne položila topánky pri dverách, upravila golier na vešiaku a pustiť starý rozhlas, kde moderátor hovoril o dopravných zápchach, potom o snehovej kalamite a nakoniec o výstave v Slovenskej národnej galérii. Všetko znelo tlmené, akoby z pod vody. Vypila horký čaj, tak horúci, že spálil jazyk, ale prehltla to bez grimasy. Prišla k oknu a pritlačila čelo na chladné sklo.
Vonku padal jemný, ostrý sneh, ktorý sa usadil na dážnikoch, šatách, asfalte a hneď zmizol. Mladý otec v tmavom kabáte si starostlivo napravil klobúk synovi s tým rozvahovým spôsobom, čo príde s rokom. Starci kráčali po sebe, opierajúc sa o ramená, akoby ich ruky vyrástli spoločne po desaťročia. Niekto sa rýchlo predbiehal po ľadovom chodníku, niekto sa smejúc pozeral do telefónu, niekto stálo pred výkladom so svietiacimi vianočnými girlandami. Život tečie hlučný, živý a ľahostajný okolo nej, akoby vlak odišiel, keď stála na nástupišti a neodvážila sa skočiť.
On nepísal.
Ale Zuzka vzala metlu a zametla podlahu, hoci prachu skoro nebolo. Zavolala tetke rozprávala o chalúpke, susedovi a novom recepte koláča. Poliala starý kaktus a pozorne skontrolovala, či nezožl. Zapísala sa na vyšetrenie, čo odkladala mesiacmi. Skontrolovala faktúry všetko zaplatené, a do diáru si položila zaškrtnutie. Vyprala deku a pridala trochu voňavého aviváže, aby dom naplnila príjemnou vôňou.
Večer zapálila svetlá vo všetkých izbách nie preto, že sa bála tmy, ale preto, že tak dom vyzeral živý. Okna svietili a odrážali sa v mokrom asfalte, akoby šepkali: Niečo tu je, niekto žije.
Zuzka sa pozrela do skla a pomyslela: On nepísal. Ja však som tu. Nie je to výhovorka, nie je to výzva, je to tichá pravda. Ako sviečka, ktorú zapáliš pre seba, aby si pripomenula, že stále existuješ.
