Ráno včera Ľubomíra zapla telefón na plný hlas. Iba pre istotu. V hĺbke duše vedela, že mu nepíše. Ten pocit bol ako predtucha dažďa ťahavý, neodvratný, akoby vzduch zhustnul pred búrkou. Napriek tomu hlas zapla. Nádej je ako stará jazva: bolí, ale neodchádza. Ľubomíra si upriamila vlasy do nenúteného drdola, s takou ľahkosťou, aby to vyzeralo prirodzene, no pekne. Obliekla tmavozelený kabát ten istý, v ktorom jej raz povedal, že pripomína podzimný les. Odvtedy ho takmer nosila, dnes ho vytiahla z skrine. Pomalu si natrela pery červenou príliš žiarivú na rannú prechádzku do lekárne a pekárne.
V lekárni v Bratislave bolo rušno. Niekoho triasol chrapľavý kašeľ, niekto sa hádal o cenu liekov, niekto stojí v tichu a prenáša sa z jednej nohy na druhú. Vôňa bylín a niečo ostré, medicínske. Ľubomíra si vzala vitamíny tie, čo mu odporúčal pred tromi rokmi, keď ešte spolu pili kávu o ráne. Držala balíček v rukách, čítajúc drobný potisk. Dátum spotreby do budúcej jeseň. Ako keby čas v tejto krabičke odpočítaval svoje posledné mesiace.
V pekárni v Košiciach bolo ako vždy: chlap so štatúľou tatuaže na zápästí za pultom, vôňa čerstvého chleba a škorice, tichá hudba z opotrebovaného reproduktora. Ľubomíra kúpila croissant s malinami ten istý, ktorý jej raz nazval chutí noci so štipkou úsmevu, keď si zotierala drobky od brady. Vzala dva. Jeden na čaj doma, ako kedysi, keď bolo všetko jednoduchšie. Druhý len tak. Aby bol. Ako maličký kúsok minulosti, ktorý si môže schovať do vrecka.
Keď prišla domov, zastala. V byte vládol hluk ťažký, ako prach, ktorý sa usadil na starých knihách. Vzduch pôsobil nehybne, akoby sa bál pohnúť sa. Telefón ležal na parapete, tvárou nadol, akoby sa hanbil jej pohľadom. Žiadne správy. Žiadne volania. Akoby svet išiel okolo, nenaznamenal ju. Asi sa sama stala tieňom, ktorý sa rozpúšťa v šedom svetle rána.
Ľubomíra položila varnú kanvicu, pomaly zložila kabát, akoby sa bála narušiť ticho. Opatrne postavila topánky pri dverách, upravila golier na vešiaku. Zapla staré rádio hlas moderátora hovoril o zápchach, potom o snežnej búrke, potom o výstave v miestnom múzeu. Všetko znelo tlmeno, akoby pod vodou. Vypila dúšok čaju príliš horúci, páliaci. Ale prehltla ho bez grimasy. Pristúpila k oknu a pritlačila čelo na studenú sklo.
Von padajúci sneh bol drobný a ostrý, usadzoval sa na dáždnikoch, šatách, asfalte a okamžite zmizol. Mladý otec v tmavom parku upravoval čiapku synovi s takou starostlivosťou, akú prináša roky. Starci kráčali, opierajúc sa o seba, akoby ich ruky spojili desaťročia. Niektorí sa ponáhľali po kľzkom chodníku, niektorí sa smiali pri telefóne, niektorí stáli pred výkladom s vianočnými svetlami. Život tečie hlučný, živý, neovplyvniteľný. Vedľa nej. Ako vlak, ktorý odišiel, kým ona stávala na peróne, neodvážil sa skákať.
On nepísal.
Ale Ľubomíra vzala metlu a zametla podlahu, hoci prachu bolo len málo. Zavolala tetičke počula rozprávanie o chalúpke, o susedovi, o novom recepte koláča. Zalejala starý kaktus, starostlivo sledujúc, či nezmenil farbu. Zarezervovala si návštevu lekára drobnosť, ktorú odkladala mesiacmi. Skontrolovala účty všetko zaplatené, ale zaznamenala to do denníka. Vyprala prikrývku, pridala trochu vône, aby dom naplnil teplým, živým pachom.
Večer rozsvietila svetlo vo všetkých izbách. Nie preto, že by sa bála tmy. Len tak dom vyzeral živý jeho okná žiarili a odrážali sa v mokrom asfalte, akoby šepkali: tu niekto je. Tu je život.
Ľubomíra sa pozrela na svoj odraz v skle a pomyslela: On nepísal. Ale ja som tu. Nie je to výhovorka, nie výzva, len tichá pravda. Ako sviečka, ktorú zapáľuješ pre seba, nie pre niekoho iného. Aby si pripomenula: si stále prítomná a máš moc tvoriť svoj vlastný príbeh. Život je v tom, že aj v tichu nájdeme svoju silu.
