Ráno včera Zdena nastavil telefón na maximálnu hlasitosť, len pre istotu. Hoci v hĺbke duše vedela, že mu napísať nedostane. Ten pocit bol ako predtucha dažďa ťažký, neodvratný, akoby vzduch zhrustil pred búrkou. Napriek tomu zapla hlasitosť. Nádej je ako stará jazva: bolí, ale neodchádza. Zdena si splynula vlasy do nerýchleho copu, s takou ľahkou starostlivosťou, aby to vyzeralo prirodzene, no nádherne. Obliekla tmavozelený kabát ten, v ktorom mu raz povedala, že pripomína jeseň v lesoch. Odvtedy ho takmer nenosila, ale dnes ho vybrala z šatníka. Namaľovala si pery červenou. Príliš žiarivou na rannú prechádzku k lekárni a pekárni.
V lekárni bol ruch. Niekto zakrblávo kašľal v rohu, niekto hádal cenu liekov, niekto mlčal a prešľahoval sa z nohy na nohu. Vôňa bylín a niečo ostré, lekárske. Zdena si zobrala vitamíny tie, čo mu pred tromi rokmi odporúčal, keď ešte spolu pili kávu ráno. Držala balíček v rukách a čítala drobný text. Dátum spotreby do nasledujúcej jeseň. Ako keby čas v týchto tabletách odpočítaval svoje posledné mesiace.
V pekárni bolo, ako vždy: chlapík s tetou na zápästí za pultom, vôňa čerstvého chleba a škorice, tichá hudba zo starého reproduktora. Zdena kúpila croissant s malinami ten, ktorý mu raz nazval chutí čajovej rannej s úsmevom, siutým drobinkami od brady. Vzala dva. Jeden na čaj doma, ako kedysi, keď bolo všetko jednoduchšie. Druhý iba tak. Aby bol. Ako malý kúsok minulosti, ktorý môže schovať do vrecka.
Keď sa vrátila domov, zastala. V byte vládla ticho ťažké, ako prach, usadený na starých knihách. Vzduch sa zdál nehybný, akoby sa bával pohnúť sa. Telefón ležal na parapete obrazom dole, akoby sa hanbil jej pohľadom. Žiadne správy. Žiadne volania. Ako keby svet prešiel popri nej, nepozorujúc ju. Ako keby sa sama premenila na tieň, rozpúšťajúci sa v sivom svetle rána.
Zdena postavila kanvicu, pomaly svliekla kabát, akoby sa bála rozptýliť ticho. Opatrne položila topánky pri dverách, upravila golier na vešiaku. Zapla staré rádio hlas rozprávača hovoril o dopravných zápchach, potom o snežení, potom o výstave v miestnom múzeu. Všetko znelo tlmeno, akoby pod vodou. Vypila dúšok čaju príliš horúci, páliaci. Ale prehltla bez grimasy. Prisťahla sa k oknu a pritlačila čelo na studené sklo.
Von padať sneh jemný, bodavý, usadzoval sa na dážďoch, šatách, asfalte a okamžite mizol. Mladý otec v tmavej parkovej vesnovej blúze upravoval čiapku synovi s takou starostlivosťou, akú prinášajú roky. Starci kráčali, opierajúc sa o seba, akoby sa ich ruky spojili po desaťročia. Niektorí sa ponáhľali po kĺzavom chodníku, niektorí sa smejali zakúrení do telefónu, niektorí stážili pred výkladom s vianočnými svetielkami. Život pretekal hlučný, živý, nečakaný. Popri nej. Ako vlak, ktorý odbehol, kým ona stávala na nástupišti, neodvážil sa skočiť.
Nepiš.
Ale Zdena vzala metlu a zametla podlahu, hoci prachu bolo málo. Zavolala tke vypočula si rozprávanie o chalúpke, susedovi, novom recepte koláča. Poliala starý kaktus, starostlivo skontrolovala, či nezhnedol. Zarezervovala si termín u lekára maličkú vec, ktorú odkladala mesačne. Skontrolovala účty všetko zaplatené, ale v diáři si položila zaškrtnutie. Vyprala prikrývku, pridala trochu vonnej vône, aby dom voňal po teple a živote.
Večer zapálila svetlo vo všetkých izbách. Nie preto, že by sa bála tmy. Len tak, lebo dom sa zdál živý okná horeli, odrážajúc sa v mokrom asfalte, akoby šepkali: tu niekto je. Tu je život.
Zdena sa pozerala na svoje odrazy v skle a pomyslela: Nepiš. Ale ja som. Nie ospravedlnenie, nie výzva, len tichá pravda. Ako sviečka, ktorú zapáliš nie pre niekoho, ale pre seba. Aby si pamätala: stále tu si.
