ON BUDE ŽIŤ S NAMI
Pod kľúčovým zaklopaním zazvonil zvon, že niekto vošiel. Ľubica odložila zástere, utierala si ruky a šla otvoriť dvere. Na prahu stála dcéra s mladíkom. Ženu púšťala dovnútra.
Ahoj, mamička, prikýsla dcéra do líca, spoznajte, to je Vladimír, bude u nás bývať.
Dobrý deň, pozdravil mladík.
A to je moja mama, teta Ľubica.
Ludmila Horváthová, doplnila dcéra.
Mami, čo máme na večeru?
Hrachová kaša a pár klobások.
Hrach nejem, odvetil muž, zosúval si topánky a vkročil do izby.
No teda, mami, Vladimír nejedá hrach, zúfalo otvorila oči dcéra.
Vladimír si hodil batoh na podlahu a zapadol na pohovku.
Toto je vlastne moja izba, povedala Ludmila.
Vladimír, poďme, ukážem ti, kde budeme spať, zakričala Lenka.
Tu mi to stačí, zamrčal muž a vstával.
Mami, vymysli, čím nakŕmiť Vladimíra.
Neviem, zostali nám ešte polovica balíčka klobások, pokrčala plecami Ľubica.
Stačí so štipkou horčice, kečupa a chleba, odpovedal muž.
Dobre, len tak povedala Ľubica, smerujúc do kuchyne. Kedysi som dom plnila mačiatkami a šteňatami, a teraz sem priniesla tenhle chlap, kŕm ho.
Naložila si hrachovú kašu, položí na tanier dve opečené klobásy, presunie šalát a s chuťou sa pustila do jedla.
Mami, prečo tu sám ješ? vstúpila dcéra.
Práve som prišla z práce a chcem niečo zjesť, odpovedala Ľubica, žujúca klobásu. Kto chce jesť, ať si porcujú alebo si uvaria. A ešte jedna otázka: prečo má Vladimír u nás bývať?
Lebo je môj manžel.
Ľubica sa zakuckala.
Manžel?
No, tak to je. Dcéra už je dospelá a rozhoduje, či sa vezme alebo nie. Medzitým ja mám už devätnásť rokov.
Na svadbu sme ťa ani nepozvali.
Nebola tu žiadna svadba, len sme si podpísali sobáš a to je všetko. Keďže sme manžel a manželka, budeme spolu bývať, povedala Lenka, pozerajúc na žujúcu matku.
Gratulujem vám. Prečo bez svadby?
Ak máš peniaze na svadbu, môžeš nám ich dať, nájdeme kam ich použiť.
Rozumiem, Ľubica prehltla ďalší kúsoť. Prečo práve u nás?
Lebo majú jednopokojový byt a bývajú štyria.
Takže prenájom nebol uvažovaný?
Prečo by sme prenajímali, keď mám svoju izbu, prekvapila sa dcéra.
Jasné.
Dáš nám niečo na zjesť?
Lenka, hrniec s kašou na sporáku, klobásy na panvici. Ak je málo, v chladničke je ešte polovica balíčka. Vezmite, podávajte a jedzte.
Mami, práve sa ti zrodil ZYAT, zdôraznila Lenka posledné slovo.
A čo? Musím tu tancovať pre túto udalosť? Lenka, som unavená po práci, nechajme tie rituály. Ruky a nohy sú, obslúžte si ich sami.
To je dôvod, prečo si slobodná! povedala Lenka zhnusená a zamkla dvere.
Ľubica dospelá večera šla do fitnescentra. Bývala slobodná žena, niekoľkokrát týždenne trávila čas v posilňovni a v bazéne. O 22:00 sa vrátila domov a našla kuchyňu v chaose, akoby niekto pokúšal variť. Pokrývka hrnca s kašou bola preč, kaša vyschla a popraskaná. Obal klobások ležal na stole, vedľa ňho starý chlieb bez obalu. Panvica bola spálená a niekto ju rozdrtal vidličkou. V dreziku ležala nádobí, na podlahe sa rozlievala sladká kvapka. V bytě cítili cigaretový dym.
To je niečo nové. Lenka si nikdy takéto neschvaľuje, pomyslela si Ľubica a otvorila dvere.
Mladí ľudia pili víno a fajčili.
Lenka, upratuj všetko v kuchyni. Zajtra kúp novú panvicu, povedala matka a išla do svojej izby, dvere neuzavrela.
Lenka vyskočila a bežala za ňou.
Prečo máme upratovať? Kde vezmem peniaze na panvicu? Nepráca, študujem. Nemáš rád riad?
Lenka, poznáš pravidlá domu: po jedle upratuj, po neporiadku upratuj, keď nič zničíš, kúp nové. Každý si upratuje po sebe. A panvica nie je cent, ale je teraz nenávratne poškodená.
Nechcete, aby sme tu bývali, vykričala dcéra.
Nie, pokojne odpovedala Ľubica.
Nebolo jej práve najhoršie hádať sa s dcérou, vždy to bolo pokojné.
Ale ja mám svoj podiel.
Nie, celý byt je môj, zaplatila som zaň, kúpila som ho. Ty si len zapísaná. Nechceme riešiť tvoje problémy. Ak chcete bývať, dodržujte pravidlá, hovorila Ľubica.
Celý život som žila podľa tvojich pravidiel. Teraz som vydatá a už ti nehovorím, čo máš robiť, vravela Lenka. A okrem toho, už si stará a mala by si nám podať byt.
Dám vám celý chodník pred domom a miesto na lavičke. Takže, šťastná som, že si vydatá? Nepýtala si ma. Budeš tu nocovať sama alebo s manželom, ale inde. On tu nebýva, odpovedala tvrdohlavo Ľubica.
Zhadzuj sa svojím bytom, Vladimír, odchádzame, kričala Lenka a zbierala si veci.
O päť minút do izby vtrhol nový-zeť.
Mami, upokoj sa a všetko bude v pohode, povedal, kolísať sa po alkohole. My s Lenkou neodídeme na noc. Buď sa budeš správať dobre a budeme spolu v tichu milovať.
Akú mamičku mám, výčítala Ludmila. Mamičkou s otcom zostali doma, choď ich kopať a nezabudni vziať svoju novú manželku.
Áno, idem, povedal a zaprel päsť do nosa tetu.
Lenka zachytila päsť manikúrovanými prstami a zatlačila do nej všetku silu.
Aaa, odtrhni sa, bláznivá!
Mami, čo to robíš? kričala Lenka, snažiac sa odtrhnúť matku od milenca.
Ludmila odsunula dcéru a kopnutím zasiahla Vladimíra do slabín, potom ho loktom uderila po krku.
Budem dokumentovať údery, nadával muž. Podám vám žalobu.
Počkaj, zavolám políciu, aby to bolo ľahšie zaznamenať, odpovedala Ľubica.
Mladí sa rozbehli a opustili upravený dvojizbový byt.
Už nie si moja matka, zvolala Lenka naposledy. A nikdy neuvidíš vnúčatá.
To je smutné, ironicky poznamenala Ľubica. Budem žiť pre seba.
Pozrela na svoje ruky, niekoľko nechtov bolo zlomených.
To sú straty od vás, zamručala Ludmila.
Po ich odchode umyla kuchyňu, vyhodila kašu a tú smolastú panvicu a vymenila zámky. O tri mesiace neskôr sa pri práci objavila dcéra, vyzerala vychudne, tváre zapadli a pôsobila smutne.
Mami, čo budeme mať na večeru? spýtala sa.
Neviem, pokrčala plecami Ľubica. Ešte som nevybrala. Čo chceš?
Kuracie s ryžou, prehryzla slinu Lenka. A olivový šalát.
Poďme kúpiť kura, odpovedala žena. Olivový šalát si priprav sama.
Nebola už o ničom viac spýtať, a Vladimír v ich živote už nikdy neukázal hlavu.
