Nepríjemný zvonenie oznámilo, že niekto prišiel. Zuzka zložila prestieračku, utrela si ruky a išla otvoriť. Na prahu stála dcéra s mladým mužom. Žena ich pustila dnu.
„Ahoj, mami,“ pobozkala ju dcéra na líce, „toto je Vojto, bude bývať s nami.“
„Dobrý deň,“ pozdravil mladý muž.
„A toto je moja mama, teta Zuzka.“
„Zuzana Vladimírovna,“ opravila ju.
„Mami, čo máme na večeru?“
„Hrachové pyré a párečky.“
„Ja nejem hrachové pyré,“ odpovedal chlapec, vyzul sa a prešiel do izby.
„No tak, mami, Vojto nejestvuje hrách,“ vytvorila dcéra obrovské oči.
Chlapec sa uvelebil na pohovke, hodil batoh na zem.
„To je vlastne moja izba,“ povedala Zuzana.
„Vojto, poď, ukážem ti, kde budeme bývať,“ zakričala Katka.
„A tu sa mi páči,“ zamrmlal chlapec, vstávajúc.
„Mami, vymysli niečo, čím nakŕmiš Vojtu.“
„Neviem, máme ešte pol balenia párečkov,“ pokrčila plecami Zuzka.
„Stačí, s horčicou a kečupom, a chlebíčkom,“ ozval sa on.
„No fajn,“ odpovedala Zuzka, idúc do kuchyne. „Predtým doniesla domov mačky a šteňatá, a teraz toto. Ešte ho kŕm.“
Naložila si hrachovú kašu, pridala dve opražené párečky, pristrčila misku so šalátom a pustila sa do večere.
„Mami, prečo ješ sama?“ vošla dcéra.
„Lebo som prišla z práce a mám hlad,“ odpovedala Zuzka, žujúc. „Kto chce jest, nech sa obslúži. A ešte jedna otázka. Prečo bude Vojto bývať u nás?“
„Ako prečo? On je môj manžel.“
Zuzka sa takmer zadusila.
„Ako manžel?“
„No tak. Som dospelá a rozhodujem sa sama. Mám už devätnásť.“
„Na svadbu ste ma nepozvali.“
„Nebola žiadna svadba, len sme sa zosobášili. Takže teraz sme manželia a budeme spolu bývať,“ povedala Katka, pozeraúc sa na matku.
„Gratulujem. A prečo bez svadby?“
„Ak máš peniaze na svadbu, môžeš nám ich dať, my vieme, čo s nimi.“
„Jasné,“ pokračovala Zuzka v jedle, „a prečo práve u nás?“
„Lebo u nich je jednoposteľová izba a bývajú tam štyria.“
„Takže prenájom neprichádza do úvahy?“
„Prečo by sme prenajímali, keď mám svoju izbu?“ divila sa dcéra.
„Rozumiem.“
„Takže nám dáš niečo zjesť?“
„Katka, hrniec s kašou je na plyne, párečky na panvici. Ak je málo, v chladničke je ešte pol balenia. Naberajte a jedzte.“
„Mami, ty nechápeš, máš ZETA,“ zdôraznila posledné slovo Katka.
„A čo? Mám teraz tancovať čardáš na oslavu? Katka, som unavená z práce, nechajte ma na pokoji. Máte ruky, obslúžte sa.“
„A presne preto si nezadaná!“
Katka nahnevane pohľadla na matku a vyšla, prudko buchnuc dverami. Zuzka dojedla, umyla riad, utrela stôl a odišla do svojej izby. Preobliekla sa, vzala tašku a odišla do fitka. Bola slobodná žena a niekoľko večerov týždenne trávila v posilňovni a bazéne.
O desiatej sa vrátila domov. Na kuchyni objavila chaos – niekto sa pokúšal variť. Veko od hrnca s kašou bolo neznámo kde, takže jedlo oschlo a popraskalo. Obal od párečkov ležal na stole, spolu s okorenaveným chlebom bez vrecka. Panvica bola pripálená a niekto do nej škriabal vidličkou. V dreze bola špinavá riad, na podlahe sladká mláka. V byte smrdelo cigaretami.
„No teda, to je novinka. Katka si nikdy takéto nedovolila.“
Zuzka otvorila dcérine dvere. Mladí pili víno a fajčili.
„Katka, poď upratať kuchyňu. Zajtra kúpiš novú panvicu,“ povedala a odišla, nechajúc dvere otvorené.
Katka vyskočila a ponáhľala sa za ňou.
„A prečo máme upratovať? A kde vezmem peniaze na panvicu, ja nepracujem, študujem. Je ti ľúto riadu?“
„Pozri, Katka, poznáš pravidlá tohto domu: najedol sa – upraceš, urobil neporiadok – upraceš, niečo pokazil – kúpiš nové. Každý upratuje po sebe. A áno, je mi ľúto panvice, nestála pár centov a teraz je pokazená.“
„Ty nechceš, aby sme tu bývali,“ vyhrkla dcéra.
„Nie,“ pokojne odpovedala Zuzka.
Nechcelo sa jej hádať, a Katka predtým takéto veci nerobila.
„Ale ja tu mám podiel.“
„Nie, byt je celý môj. Zarobila som si naň, kúpila som ho. Ty si tu len zapísaná. Nevyriešite svoje problémy na mojom chrbte. Ak tu chcete bývať, dodržiavajte pravidlá,“ vysvetľovala pokojne.
„Celý život žijem podľa tvojich pravidiel. Vydala som sa a ty mi nemôžeš rozkazovať,“ vykrikla Katka. „A navyše, ty si už žila, mala by si nám prenechať byt.“
„Ponúkam vám celú chodbu v prízemí a lavičku pred domom. Takže, radosť moja, vydala si sa? Nepýtala si sa ma. Budeš tu spať sama, alebo s manželom, ale inde. On tu nebýva,“ tvrdo odpovedala Zuzka.
„Nech sa zadusíš s tým bytom. Vojto, ideme,“ zakričala Katka a začala baliť veci.
O päť minút neskôr vpadol do izby novopečený zeť.
„Takže, mamička, nekecaj a všetko bude fajn,“ zakýval sa od alkoholu, „my s Katkou nepôjdeme preč v noci. Ak sa budeš správať slušne, budeme potichu milovať.“
„Aká som ti mamička,“ pohnevala sa Zuzana, „mamičku máš doma, tak sa tam vrať a vezmi so sebou svoju manželku.“
„No počkaj,“ zdvihol päsť a natiahol ju k nej.
„AhaZuzana zatvorila dvere a s úsmevom si uvedomila, že konečne bude mať pokoj.
